Diána Marosz
Nie je nič viac pozdvihujúce na tomto svete, ako byť Maďarom – román Alexa Strieženca: Ja som niekto iný
Nakoľko sme zodpovední za činy našich predkov? Máme právo prelomiť mlčanie? Špiniť do vlastného hniezda?
Som Maďarka z Maďarska, ktorá sa zaľúbila do slovenčiny. Rada objavujem veci, ktoré spájajú naše národy. Milujem stredovekú hudbu, prírodu, literatúru, ľudové umenie a krásu vo všetkom. Zoznam autorových rubrík: Nezaradené, Súkromné
Nakoľko sme zodpovední za činy našich predkov? Máme právo prelomiť mlčanie? Špiniť do vlastného hniezda?
Benőke a Hanga. Úplne obyčajné deti. Od ostatných sa líšia iba v jednej maličkosti.
Celý týždeň prší. Je sychravo, vlhko, nepríjemne. Pozerám predpoveď na víkend – Veľká Fatra: dážď, sneh, 3-6 stupňov...
Pred pár rokmi mala jedna Maďarka z Podunajských Biskupíc odvážny sen. Chcela pomôcť maďarským deťom z juhu Slovenska, aby si lepšie osvojili slovenčinu.
Koľkokrát sme tadiaľ prechádzali cestou do Budapešti. Vždy som túžobne pozerala z auta na tie domčeky. Nikdy sme nezastali, nebolo času.
4. júna 2020. Sté výročie podpísania Trianonskej mierovej zmluvy. Pre Maďarov dôležitý dátum. Otvorím internet a všade samý Trianon.
Kdesi hlboko v horách, tam, kde už z hlavnej cesty nevidno, čupia drevenice. Sú roztrúsené, akoby nimi nejaká obrovská ruka vrtošivo obsypala chrbáty hôr.
Kató Petrich (1908–1987), študentka výtvarného umenia z Budapešti strávila so svojou spolužiačkou Annou Rohacsek v júli 1930 pár letných týždňov v odľahlej nemeckej dedinke v Československu.
Starí ľudia, ktorí naoko pokojne rozprávajú o minulosti, sa zrazu rozplačú pred kamerou. Alebo sa len mlčky pozerajú do nej. V očiach majú slzy. V rukách staré fotografie.
Z času na čas prichádza na mňa neodolateľný pocit niekam ísť a niečo spoznávať. Ako gymnazistka som každé leto plánovala dvoj-trojtýždňové poznávacie výlety po celom Slovensku, ktoré sme absolvovali s mojou mamou vo dvojici.
Máš iný názor? Si hnusný židoboľševik-slobodomurár-balliberális-klérofašista-tmár-obmedzený idiot-primitív-vlastizradca-odrodilec-parazit-nádor! Zdochni!!!
Keby som mala vytvoriť zoznam diel, ktoré mám zo slovenskej literatúry najradšej, táto kniha by tam určite bola.
Raz, pred pár rokmi sme sa ponáhľali domov z Tatier a chcúc sa vyhnúť dopravnej zápche sme úplne zablúdili. Dostali sme sa až do Partizánskej Ľupče, ktorá ma na prvý pohľad zaujala.
Potok, hučiaci pod striebristou vrstvou ľadu. Dávaj pozor, hovoria mi dospelí, aby si sa nešmykla. Na brehu kostol. Veľa snehu. Hory. Drevenice.
Vždy je to tak. Ostatní chcú ísť niekde, kde sa dá kúpať. Ja chcem ísť do hôr. Alebo niekam, kde sú staré pamiatky. – Mama, ty sa príliš nadchýnaš každou starou haraburdou! – karhajú ma zakaždým moje deti.
„Mám pre vás dieťa! Je to chlapec a volá sa Gábor!“ oznámil mi nadšený hlas do telefónu. „Fakt? To je super! Berieme ho!“
Jednou z vecí, ktorým sa rada venujem, odkedy žijem na Slovensku, je slovensko-maďarská interkultúrna výmena.
Narodila som sa na Dolnej zemi. Moji rodičia v tom čase bývali síce v inom kúte Maďarska, ale dohodli sa, že mama ma porodí v Kecskeméte.
Kam? Do N o v o h r a d u?? Žartuješ? To nemyslíš vážne! Dobre, choď tam, ale nesnívaj o tom, že aj ja pôjdem s tebou!
„Mama, to je také zvláštne! Keď niekto na Slovensku nadáva na Maďarov, tak obhajujem Maďarov, ale keď niekto v Maďarsku nadáva na Slovákov, tak obhajujem Slovákov.”