Načo si sem prišla maďarizovať?

Autor: Diána Marosz | 29.12.2015 o 14:30 | (upravené 3.3.2016 o 22:12) Karma článku: 14,72 | Prečítané:  16481x

V prvej časti môjho príbehu som písala o romantickom dievčati z Maďarska, ktoré sa z lásky ku Slovensku naučilo po slovensky.

Počas vysokoškolských štúdií išlo na jeden semester do Nitry, kde stretlo svojho budúceho manžela Slováka...

Možno sa vám bude zdať, že pokračovanie príbehu už nie je také romantické, ale nevzdávajte to :). Je to tak, ako s ľudskou láskou: po prvotnom zamilovaní musí prísť časť, keď si odložíme ružové okuliare a naučíme sa milovať toho druhého aj napriek tomu, že nie je až taký ideálny, ako sa nám kedysi zdalo. Napriek tomu naša láska k nemu sa môže stať stále hlbšia a hlavne zrelšia. Takto je to aj s mojou láskou ku Slovákom...

...Nemôžem povedať, že môj budúci manžel bol nadšený, keď sa dozvedel, že dievča, ktoré sa mu zapáčilo, je Maďarka. Trvalo mu to nejaký čas, kým to strávil. Ale potom mu to už vôbec neprekážalo, dokonca sa z lásky ku mne začal učiť po maďarsky – a musím ho pochváliť, lebo dnes sa už bez problému dohovorí. Keď sme začali plánovať spoločný život, rozhodovali sme sa najskôr pre Budapešť. Lenže ja som si s mojimi dvoma nepraktickými diplomami (slovenčina, poľština) nenašla prácu a jemu sa práve ponúkla zaujímavá robota v jeho rodnom meste – v Žiline. A tak som musela riešiť pár týždňov pred svadbou otázku, či si viem predstaviť život v bašte slovenského nacionalizmu, kde bol v tom čase primátorom Ján Slota... Nakoniec som súhlasila s poznámkou: však skúsime a o rok-dva sa môžeme presťahovať do Maďarska, ak sa nám tu nebude páčiť.

Ach, tie romantické mladistvé predstavy o tom, kde by sme chceli žiť!... O rok-dva som išla akurát na materskú a už ani nebola reč o tom, že by sme sa mali sťahovať do mojej vlasti. Ako by nás tam manžel živil, kde by našiel prácu, keď neovládal dobre maďarčinu? Ostali sme teda na pôde reality na Slovensku... Odvtedy prešlo 12 rokov a stále sme tu. Ja som dlhé roky bojovala s vlnami „túžby po domove“ (po maďarsky sa to volá honvágy, slovenský výraz neprekrýva presný význam tohto slova). Chýbala mi moja rodná reč, chýbali priatelia, chýbala maďarská kultúra aj mentalita. Ale postupom času som zistila, že sa to nejako začína vo mne lámať a začínam sa cítiť v pôvodnej vlasti ako cudzinka a v Žiline stále viac ako doma.

Ale pekne po poriadku. Začiatky tu veru neboli ružové. Mala som v sebe veľkú lásku voči Slovákom a ich vlasti. Mala som naivnú predstavu, že ma budú mať radi, lebo som sa z lásky naučila ich jazyk. Ba priam budú očarení, že sa našla taká osoba, ktorá sa len tak naučila po slovensky. Moje prvé kontakty s reálnymi Slovákmi ma však rýchlo vyviedli z ružových predstáv. Po prvé: väčšina z nich vôbec nedokázala oceniť, že viem po slovensky. Brali to ako samozrejmosť. Nerozlišovali medzi mnou a „slovenskými Maďarmi“ – čiže občanmi maďarskej národnosti žijúcimi na juhu Slovenska. Však Maďari podľa Slovákov musia ovládať štátny jazyk. Ale Maďarka z Budapešti? Po druhé: istá skupina ľudí nachádzala záľubu v tom, že mi napodobňovala prízvuk. Keď ma uvideli, žartovne ma zdravili: „Ohoj, oko so móš?“ Mysleli si, že sú veľmi vtipní. Pre mňa to však až také vtipné nebolo. Nerozumela som im. Snažila som si predstaviť, že v Maďarsku stretnem nejakého cudzinca, ktorý sa z lásky k maďarčine a Maďarom naučil po maďarsky. Vysmievala by som sa mu kvôli prízvuku? Napodobňovala by som ho? Určite nie. Práve naopak – bola by som strašne rada, že sa naučil náš jazyk. Ale pomaličky som sa musela zmieriť s vedomím, že Slováci Maďarov neberú ako bežných cudzincov. Majú na nich iný meter.

Z prvých čias v Žiline mám nepríjemný zážitok kvôli inzerátu. Nemohla som si nájsť prácu, tak som dala inzerát do Katolíckych novín, že učím maďarčinu. To, čo nasledovalo, ma zastihlo úplne nepripravenú. Najskôr mi prišla sms od anonyma s textom „Naštvala si ma. Čo tu provokuješ? Načo si sem prišla maďarizovať?“ Trochu neskôr mi zavolala staršia pani a začala na mňa kričať, že hádam nebudem tu maďarizovať slovenské deti, keď ony majú možnosť učiť sa aj svetové jazyky. Bol to pre mňa riadny šok a tvrdé vytriezvenie z mojich idealizujúcich predstáv o Slovákoch. Ale postupom času sa každá rana vylieči. Dnes už nad tým len mávnem rukou a povzdychnem si: no čo už, všade sa nájdu aj obmedzení ľudia... (Na margo dodám, že sa našli aj skutoční záujemci o maďarčinu, hoci postupne to vzdávali – maďarčina sa im zdala príliš ťažká...)

Ďalšou ťažkou skúsenosťou bolo pre mňa, keď som zistila, že Slováci používajú slovo „Maďar“ v zmysle „blbec, hlupák“. Ešte viac ma zarazilo, že to bez problému vyslovujú aj moji známi v mojej prítomnosti. Vôbec im nedochádza, že mňa to môže urážať.

Začala som si uvedomovať, že nepriazeň Slovákov voči Maďarom je tak hlboko zakorenená v hlavách, že jeden nadšenec nestačí na to, aby sa to zmenilo. Chvíľami som strácala nádej a mala som chuť ujsť z tejto krajiny. Ale stretla som tu aj takých ľudí, ktorí ma podržali. Som im za to vďačná. Vďaka nim verím, že nie som tu zbytočne.

(Pokračovanie nabudúce)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?