Valasi, hviezdy a sirény

Autor: Diána Marosz | 2.1.2016 o 0:04 | (upravené 2.1.2016 o 15:44) Karma článku: 15,83 | Prečítané:  2890x

Milí čitatelia, na nový rok sa patrí napísať azda niečo „ľahšie “ :). Dnes sa s vami podelím o moje prvé dojmy zo Slovenska. A teraz nie ako Maďarka, ale ako obyčajná cudzinka z bývalého socialistického bloku.

Najsilnejší dojem, ktorý trvá dodnes: na Slovensku sa zastavil čas. Ako keby sme sa vrátili v čase tak o tridsať rokov. Čistý socializmus. V obchodoch a na úrade mrzuté a neochotné predavačky/úradníčky (česť výnimkám!), v historických mestách otrasné sídliská, na dedinách škaredé sivé kocky (akože rodinné domy). Coop Jednota – obchod plný života s produktmi, ktoré vzbudzujú príjemnú nostalgiu na detstvo. Nezmenené receptúry dobošiek typu Horalky, Deva, Margot... – mňam! Veľmi si to cením, lebo v Maďarsku všetko staré zmizlo, čokolády sa vyrábajú podľa nových receptúr a vôbec sa mi nezdajú také chutné (alebo to bude len tým vekom?). V slovenských mestách a na dedinách nás vítajú pomníky sovietskych „osloboditeľov“. V Maďarsku niečo podobné nenájdete – po prevrate boli všetky starostlivo odstránené a teraz slúžia ako senzácia pre západných turistov v Memento parku v Budapešti. Alebo také červené hviezdy a kosáky s kladivom – v Maďarsku používanie týchto symbolov je zakázané zákonom. Na Slovensku ich bežne vídavam. Napríklad v Jelšave – v meste „Pánu Bohu za chrbtom“. Týmto prívlastkom vôbec nechcem znevážiť Jelšavu, ktorá je pre mňa celkom fascinujúcim mestom aj napriek svojej dnešnej biede. Použila som len výraz maďarského spisovateľa Zsigmonda Móricza. On totiž napísal román o tomto meste s názvom „Pánu Bohu za chrbtom“. Mal odtiaľ manželku, takže miestne pomery poznal celkom dobre. Román vyšiel pred sto rokmi, ale očividne sa tam odvtedy veľa nezmenilo, len na námestí pribudla červená hviezda.

Keď človek cestuje slovenskou krajinou a obdivuje neskutočnú krásu slovenskej prírody, v najkrajších dolinách ho dokážu prekvapiť obrovské ošarpané fabriky s depresívnymi komínmi. Takisto ho dokáže zaraziť, akí vedia byť miestni obyvatelia necitliví voči svojim architektonickým pamiatkam. Veľakrát som videla staré historické budovy buď úplne zdevastované (ja viem, nie sú peniaze) alebo síce obnovené, ale v nejakom čudnom eklektickom štýle. Nie som odporca zaujímavých riešení typu „spojiť staré s novým“, ale chce to odborníka s vkusom, nie barbarských developerov. Príkladov je žiaľ veľmi veľa aj tu v Žiline.

Keď som sa presťahovala na Slovensko, tak mojimi dvoma favoritmi boli jednoznačne: piatková skúška sirén a dedinský rozhlas. Prvá skúška sirén ma zastihla úplne nepripravenú. Nechápala som, čo sa deje, cítila som sa ako vo vojnovom filme. Nechcela som veriť vlastným ušiam. Nie som odborník na bezpečnostné otázky a netuším, ako sa to rieši v Maďarsku, ale nikdy v živote som nepočula u nás nič také.

Dedinský rozhlas je ďalší úžasný relikt. Dodnes ma to vie pobaviť. Vychutnávam si to dosť často, lebo bývame na dedine. Hlavne ten hudobný výber pred oznamom... krása! Hoci nedávno mi hovoril sused, že dediny pod Tatrami už kráčajú s dobou a zaviedli mobilný systém: oznamy sa posielajú formou smsiek tým obyvateľom, ktorí sa zapíšu na zoznam. Nepochybne praktickejšie riešenie.

Nemyslite si však, že u nás v Maďarsku je všetko také moderné. Stačí spomenúť len storočné strojčeky na orazenie lístkov v starých autobusoch hlavného mesta. Neraz som s pobavením pozorovala, ako sa chudáci turisti snažia oraziť svoj lístok – vložia lístok do otvoru a potom čakajú a čakajú... ale nič sa nestane. Strojček totiž funguje mechanicky, treba chytiť hornú časť a hrubou silou ju ťahať ku sebe, až kým sa na lístku nepretlačia dierky. Ľuďom s krehkou telesnou konštrukciou sa to niekedy veru ani nepodarí.

Minule som sprevádzala veľkú skupinu maďarských turistov z Győru po Žiline. Hádajte, čo v nich vyvolalo najväčšie nadšenie: keď som im povedala, že v budove malého Tesca sídlil kedysi Prior. Mali ste vidieť tie oživené, nostalgické tváre! Každý si pospomínal na zájazdy, keď sa v Prioroch kupovali tenisky, batohy, stany, čokoláda Deli a ďalšie československé maškrty...

Pred pár rokmi som bola pozvaná do slovenského rádia do diskusnej relácie o maďarsko-slovenských vzťahoch. Moderátorka sa ma pýtala, čo spája naše národy. Na jej prekvapenie som odpovedala, že nás spája medzi inými aj spoločná socialistická minulosť, a nielen v zlom.  Máme podobné reminiscencie. Hneď som aj vysvetlila, ako to myslím: keďže sme boli „odrezaní od sveta“,  dostala sa k nám len produkcia susedných štátov. Keď mi niekto povie „Ženy za pultom“ alebo „Nemocnica na okraji mesta“, som v obraze. Manžel tiež vie, kto je Linda „Bezprémiová“,  správne Veszprémiová. Aj vy ju poznáte, však :)? S manželom sme konštatovali aj to, že sme vyrastali na tých istých rozprávkach. Takí Lolek a Bolek, Macko Uško, Miazgovci,  Pásli ovce valasi (Kubko s Maťkom) – sú našimi spoločnými spomienkami na detstvo.

Viete, kto sú Cirbolya a Borbolya? No predsa Kubko a Maťko v maďarskom preklade :). Táto rozkošná rozprávka je mojou srdcovkou číslo jeden. Zaraďujem ju medzi veci, na ktoré môžu byť Slováci právom hrdí. Premietali ju aj v Maďarsku v r. 1978, ale bola som ešte príliš malá na to, aby som si to pamätala. Starší kamaráti mi to však potvrdili. Tvorcovia tohto pokladu majstrovsky vystihli podstatu: vytvorili rozkošné emblematické postavy, znázornili krásu slovenskej prírody, náročnosť a čaro pastierskeho povolania. Samozrejme v idealizovanej podobe, ale to pri rozprávke vôbec nevadí. K tomu krásna hudba a úžasný hlas a výslovnosť rozprávača. Až mráz mi behá po chrbte, keď to počúvam. Dokonalé dielo.

Nedá mi neurobiť malú laickú odbočku do jazykovednej oblasti: všimnime si, aké má súvislosti taký krásny výraz ako „valach“. Vieme, že valasi – pastieri prichádzali na toto územie valašskou kolonizáciou z juhovýchodu. Pôvodne týmto názvom (Vlach, Valach) označovali Slovania románske etnické skupiny z Balkánu, predtým aj ľudí galského a keltského pôvodu. Tento výraz prešiel aj do maďarčiny v tvare „oláh“, čo do polovice 19. storočia bolo bežným označením Rumunov (dnes sa to používa skôr v pejoratívnom zmysle). A viete, čo znamená Włoch v poľštine? Talian. No nie je to zaujímavé? Ospravedlňujem sa tým, ktorých etymologické otázky nezaujímajú, mňa priam fascinujú.

Keď som sa snažila hľadať nejaký maďarský ekvivalent ku Kubkovi a Maťkovi, napadol mi kreslený seriál Magyar népmesék (Maďarské ľudové rozprávky). Tiež skvelý nápad a vynikajúci tvorcovia, ktorí vychádzali z etnografických čŕt jednotlivých oblastí a v každej rozprávke vytvorili dokonalý komplex kroju, nárečia a zvyklostí. Na Vianoce sme práve dostali od kmotrovcov knižnú verziu týchto skvelých rozprávok.  Veľa z nich je dostupných aj na internete, vrelo odporúčam!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?