Mama, rozprávaj tichšie!

Autor: Diána Marosz | 26.2.2016 o 9:12 | Karma článku: 15,20 | Prečítané:  4333x

Je bežné popoludnie. Obklopená a ovešaná deťmi sa prechádzam po starom meste smerom do zušky. Najmenšie mám na sebe v šatke, staršia dcéra ma drží za ruku, z druhej strany ma sprevádza syn.

Niekedy sa zabudne a na chvíľu mi tiež dovolí, aby som ho chytila za ruku. Potom sa spamätá a hneď berie ruku preč. Má 11, je skoro tak vysoký ako ja – puberta už klope na dvere. Rozprávame sa o tom, ako strávili deň, čo bolo v škole a podobne. Syn je očividne nervózny. Každú chvíľu ma zahriakuje: „Mama, rozprávaj tichšie!“ Pritom nezvyknem kričať. Rozprávam úplne normálnym hlasom. Okolo nás sú chodci, nikto si nás nevšíma. Tak v čom je problém? V podstate je to len maličkosť. Jazyk, ktorým hovorím, je maďarčina. Mesto, kde sa prechádzame, sa volá Žilina.

Milujem slovenčinu – o mojej ceste k nej som napísala vo svojom prvom blogu. Napriek tomu bolo pre mňa vždy úplne jasné, že so svojimi deťmi budem rozprávať od ich počatia po maďarsky. Maďarčina je mojím rodným jazykom. Naučila som sa ju od mojej mamy. Vyrastala som v Maďarsku a na maďarskej literatúre. Keď rozprávam po maďarsky, nemám cudzí prízvuk. V tomto jazyku dokážem vyjadriť odtiene, ktoré v slovenčine nikdy nebudem schopná úplne presne reprodukovať. Chcem, aby moje deti nemali problém s prečítaním mojich najobľúbenejších maďarských básní a románov. Chcem, aby poznali maďarské ľudové piesne. Chcem, aby dokázali rozprávať so svojou maďarskou babkou a maďarským dedkom.

Môj manžel je Slovák. Prv než sa nám narodili deti, sme sa dohodli, že ich budeme vychovávať dvojjazyčne. Naštudovali sme si odbornú literatúru k téme bilingvizmu a rozhodli sme sa pre metódu „jeden rodič – jeden jazyk“. Je to náročná metóda. Vyžaduje si konzekventnosť a odhodlanosť. Musíte sa zmieriť s tým, že v istých situáciách budete pôsobiť ako netolerantný človek. Ak chcete, aby sa dieťa daný jazyk naučilo aktívne, nielen pasívne, musíte ho konzekventne používať aj na verejnosti, aj napriek nechápavosti alebo nevôli niektorých ľudí.

Ako na našu dvojjazyčnosť reagovalo okolie?  Od začiatku som sa stretávala s rôznymi postojmi. Väčšina to brala ako pozitívum. Ocenili, že naše deti budú vedieť hneď dva jazyky. Mnohí vyjadrili údiv nad tým, že deti naozaj rozumejú „tej hatlanine“ (horšia verzia) alebo „takému ťažkému jazyku“ (lepšia verzia), a dokonca dokážu mi aj odpovedať v maďarčine. Jedna kamarátka sa mi zverila s tým, že jej otec je tiež Maďar, ale svoje deti naschvál nenaučil po maďarsky, vraj aby sa v Žiline nemuseli báť. Stretla som sa aj s názorom, načo bude mojim deťom tá maďarčina. Kde ju využijú?

Náš prvorodený syn nemal ešte dva roky a už plynule rozprával po slovensky aj po maďarsky. Raz, keď som s ním cestovala v autobuse, sme zastali práve pod železničným mostom, lebo sme dostali červenú. Motor stíchol a môj synček na celý autobus po maďarsky vykríkol: „Szia, alagút, hová mész?“ (Ahoj, tunel, kam ideš?) Opatrne som sa obzrela po tvárach cestujúcich, ale nič, asi si neuvedomili, že je to maďarčina :).

Asi v troch rokoch sme sa ocitli na krčnom. Synovi prepichovali ucho, mal vysoké horúčky. Snažila som sa ho upokojovať po maďarsky. Sestrička sa ma akože zo srandy spýtala, či poznám príslovie „Na Slovensku po slovensky!“. Nič som si z toho nerobila, som zvyknutá. Bola by som však zvedavá, či by to isté povedala aj Angličanke alebo Kórejčanke. Čo myslíte? Našťastie to bol jediný negatívny prípad, inak sme s tým u lekárov nikdy nemali problém.

Keď mal syn tak štyri roky a prvá dcéra jeden a pol, prišli k nám maďarskí filmári z Bratislavy. Zaujala ich naša zmiešaná rodina. Natočili o nás krátky film, ktorý potom premietli v národnostnom vysielaní slovenskej televízie v rámci programu „Na tanieri“. Reportérka sa vo filme spýtala syna, akým jazykom rozpráva. Odpovedal, že s mamou iba po maďarsky, s otcom iba po slovensky. V televíznom štúdiu sedel vtedy psychiater Péter Hunčík, ktorý to celé komentoval. „To je milé, že synček používa maďarčinu tak sebavedome, ale uvidíme, čo sa stane, keď pôjde do spoločnosti a dostane sa do styku so žilinskou realitou.“ prorocky povedal. Ja som si ten výrok uchovávala v srdci ako Mária Simeonove slová...

Keď syn mal šesť rokov, bolo cítiť, že už začína vnímať slovensko-maďarský konflikt a v ňom svoju vlastnú identitu. Raz mi nakreslil na papier obrovskú hlavu s ostrými zubami a napísal k nej po maďarsky: „Megeszlek, te magyar, mert én szlovák vagyok!“ (Zjem ťa, ty Maďar, lebo ja som Slovák!)

Začal chodiť do školy v čase, keď Žilinu skrášľovali na každom rohu bilbordy SNS s nápismi „Nechceme žiť vo Felvidéku!“, „Od Tatier k Dunaju len po slovensky!“ atď. Stále častejšie som si spomínala na slová pána Hunčíka. Syn mi totiž začal rozprávať veci, ktoré počul od spolužiakov. O tom, akí sú Maďari zlí. Doma vykrikoval heslá „Maďari sú magori!“ a podobné. My sme mu nikdy nič také nehovorili, mal to jednoznačne od spolužiakov. Keď som poňho chodievala do družiny, hanbil sa a prosil, aby som s ním pred ostatnými nerozprávala po maďarsky. Zle mi to padlo, ale verila som, že je to len prechodné obdobie, ktorým musíme prejsť. A naozaj sa tak stalo. Keď mal 9-10 rokov, spolužiaci si už zvykli na to, že má mamu Maďarku a vie aj po maďarsky. Prestalo to byť pre nich smiešne alebo čudné. Dokonca si s tým pred nimi vybudoval rešpekt. Raz sa stalo, že učiteľka im ukázala nejakú ilustráciu, na ktorej boli nápisy v maďarčine. Nikto im nerozumel, vrátane učiteľky, a syn im to všetko preložil. Pomaly začal vnímať, že vedieť druhý jazyk je celkom výhoda. Napriek tomu ma dodnes upozorňuje, keď sa v Žiline prechádzame po meste, aby som rozprávala tichšie.

Syn má v sebe silnú potrebu byť prijatý a obľúbený v kolektíve. Na ceste hľadania vlastnej identity musí zápasiť nielen s tým, že je Maďar, ale aj s tým, že je Slovák. Raz, keď sa na tábore v Maďarsku priznal, že je zo Slovenska, jeden chalan utrúsil nejakú poznámku o „Tótoch“. Zranilo ho to.

O dva roky mladšia dcéra je úplne iná povaha. O sebe odmalička hrdo vyhlasuje, že je Maďarka aj Slovenka. Nemá problém vysvetľovať spolužiačkam, že jej mama je Maďarka a jej materinským jazykom je maďarčina. Z rovnováhy ju nevyvedú ani protimaďarské poznámky niektorých pedagógov alebo spolužiakov. Pesničku „Po nábreží koník beží“ spieva po svojom: „Skadiaľ som, stadiaľ som, slovensko-maďarského rodu som, duša moja“.

S deťmi sa veľa rozprávame o našej spoločnej minulosti, o tom, prečo Slováci nemajú radi Maďarov a Maďari Slovákov. Verím, že búrka v ich duši raz utíchne a budú schopné vážiť si svoju dvojitú identitu.

Rada čítam deťom maďarské básne. Mám radosť, keď samy čítajú maďarské romány. V lete využijem možnosť a posielam ich na tábory do Maďarska. Snažím sa s nimi veľa rozprávať, lebo ja som v podstate jediný zdroj ich maďarčiny. Aj tak mám často pocit, že je to boj s veternými mlynmi, lebo maďarčina je u nich v pozícii slabšieho jazyka a čím sú väčšie, tým ťažšie sa udržiava na podobnej úrovni ako slovenčina.

Nie, nie som šovinistka. Moje deti každý rok vyhrávajú školské kolo slovenskej recitačnej súťaže Hviezdoslavov Kubín a umiestňujú sa aj v regionálnom kole. Slovenské básne im vyberám a na súťaž ich pripravujem ja. A robí mi to veľkú radosť. Mojou druhou pasiou je objavovať a učiť sa s nimi slovenské ľudové piesne.

Občas snívam o tom, že žijeme niekde, kde viacjazyčnosť je normálny jav a bežná súčasť života. Kde sa deti nemusia báť a upozorňovať rodičov, aby hovorili tichšie. Ani netreba ísť tak ďaleko, stačilo by tak o 150 km na juh. Minule sme sa cestou do Budapešti zastavili kdesi za Hornými Semerovcami v reštaurácii. Privítala nás milá pani. Manžel sa na ňu obrátil po slovensky a ona mu v slovenčine bez problémov odpovedala. Ja som sa ňou začala baviť po maďarsky a ona sa plynule prepla. Naše deti sa tiež osmelili a vypýtali si jedlo v maďarčine. Manžel pokračoval v slovenčine a pani s ním tiež. Každý každému rozumel. A bolo nám dobre. Ako doma.

 

Ps. Trochu zábavy na záver. Včera, keď syn prišiel zo školy, sa mi pochválil, akú dobrú srandu vymyslel na hodine informatiky: v jednom počítači prehodil jazyk na maďarčinu. Zatiaľ si to nikto nevšimol... Ja ako prísna matka som ho samozrejme vyhrešila, lebo tým urobil problémy spolužiakom aj správcovi počítačov. Ale priznám sa, dobre som sa pobavila na tom, že môj syn, ktorý sa pred dvoma rokmi hanbil za to, že s mamou rozpráva po maďarsky, teraz prestavuje školské počítače na maďarčinu. Celkom originálna forma búrania predsudkov :).

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?