Zvuk nad vodou

Autor: Diána Marosz | 25.6.2016 o 14:52 | Karma článku: 8,76 | Prečítané:  1126x

V roku 1996 som ako devätnásťročná stála na kraji mostového torza v Štúrove a pozerala som sa do vody. Bol február, všade okolo sivosť, zima, beznádej. 

Zobrali ma tam v rámci výletu rodičia mojej kamarátky zo Želiezoviec. Maďar a Slovenka.

Piliere bez funkcie trčali z Dunaja. Vtedy som ešte nevnímala komplikovanosť slovensko-maďarských vzťahov v celej jej hĺbke, ale tento pohľad na nezmyselné kypte mostu ma zasiahol. Od konci vojny prešlo 51 rokov a most ostal neobnovený. Z dvoch brehov sa ťahali nad vodou dva oblúky a medzi nimi nič. Len hlboká voda a tie bezcieľne piliere.

„Torzo mosta je genius loci. Až vtedy, keď už ho niet, skutočne prehovoril.“ (Peter Kerekes: Moje mesto: Štúrovo)

Potom prišli iné vlády na obidvoch stranách Dunaja a stal sa dlho očakávaný zázrak: most bol v roku 2001 obnovený. Eufória, fanfáry, oslavujúce davy. Je to skutočne veľké šťastie, udalosť obrovského významu tak vo sfére duchovnej ako aj praktickej. Symbolické gesto v zlepšení slovensko-maďarských vzťahov. Morálne zadosťučinenie pre ľudí, ktorí boli dlhé desaťročia ponižujúco odpojení od druhého brehu. A v neposlednom rade aj praktická výhoda pre miestnych aj pre cestujúcich. Napríklad aj pre nás, keď cestujeme zo Žiliny do Budapešti. Existencia mostu umožňuje aj také užitočné veci ako zmluva medzi slovenskými zdravotnými poisťovňami a ostrihomskou nemocnicou: súrne prípady zo slovenskej strany Dunaja ošetrujú v Ostrihome, nemusia ich voziť do Nových Zámkov. Aká skvelá myšlienka. Písal mi o tom jeden pán zo Štúrova, ktorý číta môj blog a sem-tam sa so mnou podelí o svoje vzácne myšlienky a spomienky. Aby to však nebolo také ružové, dodal, že ostrihomský personál nadáva na „Tótov“ zo Štúrova a s nechuťou ich ošetruje. Zase niečo, čo sa mi asi nepodarí pochopiť. Maďari z Maďarska, smútiaci za veľkým Maďarskom (Uhorskom), oslavujúci výročie Trianonu ako „Deň národnej spolupatričnosti“ odmietajú svojich bratov Maďarov z druhého brehu, dokonca ich prezývajú „Tóti“, čím urážajú nielen ich, ale aj Slovákov. Hanbím sa. Veru bude mať pravdu maďarský spisovateľ Lajos Parti Nagy, keď hovorí: „Pokiaľ nie sú mosty, je nadovšetko dôležité ich postaviť. Len čo sú však postavené, človek uzná: To bola tá ľahšia časť, tá, ktorá sa dá zvládnuť rýchlejšie. Avšak naučiť sa po mostoch premávať ako európsky Slovák a Maďar, to potrvá dlho, to je oveľa ťažšie.“

***

Pred dvoma mesiacmi som tu písala o čestnom hosťovaní Slovenska na Knižnom festivale v Budapešti. Jedna z preložených slovenských kníh, ktorú som nadobudla na festivale, sa volá Sokszínű városaink (Naše mnohofarebné mestá). Zaujala ma v nej esej Petra Kerekesa o Štúrove. O tom, ako chcel natočiť film o moste, ktorý nie je. O poslednom neobnovenom moste, zničenom vo vojne. O osudoch ľudí na dvoch brehoch, ktorí ostali bez možnosti spojenia. Nakoniec to nestihol, ale spomienky ľudí, ktoré pozbieral, sú vzácne a veľavravné. Napríklad veta starého pána Zahovaya o spôsobe komunikácie v časoch, keď medzi brehmi nebolo žiadne spojenie: „Viete, ja si ešte pamätám, keď sme sa dorozumievali tak, že za tichého počasia, najlepšie v lete, podvečer, sme sa naklonili tesne nad Dunaj a kričali sme svoje správy na druhú stranu.“

***

Asi dva týždne po prečítaní eseje P. Kerekeša o moste som dostala milý mail od pána Frühaufa, rodáka zo Štúrova (pardon, ešte z Parkanu), žijúceho vo Švajčiarsku. Číta môj blog a zdá sa mu, že máme podobnú krvnú skupinu. Rád by ma spoznal a preto ma pozýva aj s rodinou na umelecké podujatie, ktoré organizuje v Štúrove. V prílohe mi poslal aj program podujatia s názvom AquaPhone:

Na začiatku päťdesiatych rokov minulého storočia most Márie Valérie nestál a neexistovala takmer žiadna možnosť stretnutia alebo rozhovoru s odtrhnutými príbuznými alebo priateľmi na druhej strane Dunaja. Preto šli ľudia večer v bezvetrí a tme k Dunaju a hovorili nad vodou. Pol kilometra prenášala voda rieky tieto zvesti, nezriedka šifrovanú správu. Performance AquaPhone chce priblížiť tento fenomén a uctiť všetky tie osudy, ktorých tajomstvá sa v minulosti odovzdali Dunaju. Chce svedčiť o túžbe ľudí po dialógu a ich vynaliezavosti pri prekonávaní hraníc a vzdialeností i za nesmierne ťažkých podmienok.

Poznáte ten pocit, keď sa zrazu spoja viaceré nesúvislé veci do jedného celku? Ten magický okamih, keď sa človeku zrazu zdá, že je toho príliš veľa na to, aby to bola číra náhoda? Esej Petra Kerekesa o moste, smutné riadky pána zo Štúrova o prístupe personálu v ostrihomskej nemocnici a potom hneď toto pozvanie na AquaPhone – akoby to narežírovala nejaká vyššia ruka, ktorá vidí súvislosti a relácie medzi vecami a udalosťami z oveľa vyššej perspektívy ako my.

Pozvanie sme prijali a 18. júna sme celá rodina zavítali do Štúrova. Neoľutovali sme.

***

Na začiatku – pred jedenástimi rokmi – bol nápad ženy, Holanďanky žijúcej vo Švajčiarsku, manželky maďarského emigranta Karola Frühaufa. Treba spojiť obidva brehy pomocou zvuku, vznášajúceho sa nad vodou. Akoby parafrázovať minulosť, vytvoriť memento, aby sme nezabudli na to, aká je krehká sloboda a bezhraničnosť. Jeden spisovateľ, dvaja hudobníci, dvaja rozprávači. Literárne dielo, ktoré sa z dvoch brehov vznáša v troch jazykoch (v slovenčine, v maďarčine a v nemčine), sprevádzané improvizáciou dvoch nástrojov. Téma a osoba spisovateľa sa mení každý rok, ale podstata ostáva tá istá: popri moste z betónu a železa vytvoriť skrze umenie most duchovný a citový  – v istom zmysle krehkejší a zraniteľnejší, na druhej strane však ťažšie zničiteľný.

Predstavenie sa počúvalo z obidvoch brehov, aj zo samotného mosta. Ja som sa tak ponorila do súhry textu a tónov, že som nevnímala okolie, ale syn, ktorý sedel vedľa mňa, mi potom tvrdil, že nejakí náhodne okoloidúci občania hlasne nadávali na celé podujatie a rozčúlenými krikmi vyjadrili svoje želanie, aby sa to celé už skončilo. Hnev a zlosť týchto ľudí mi pripomenulo tých, ktorí v Ostrihome nadávajú pacientom do Tótov. A prišlo mi smutno.

„Darmo by sa znovu postavilo čo najviac mostov – keď nedokážeš zbúrať hranicu vo svojej hlave, zostaneš naveky uväznený.“ (Vladimír Vertlib)

Dokáže šľachetný úmysel tvorcov tohto podujatia osloviť aj väčšie množstvo ľudí – alebo to zostane sviatkom len pre menšiu skupinu citlivých a otvorených duší? Je to tá večná otázka, ktorú si musí neustále klásť každý umelec: vyhovieť masovému vkusu alebo ostať verný vlastným hodnotám? Ja chcem veriť, že správna odpoveď je tá druhá. Napriek nepochopeniu okolia nesmieme prestať vidieť zmysel v tom, čo robíme a pokladáme za dobré. Nesmieme prestať veriť vo víťazstvo dobrej vôle a krehkosti nad zlomyseľnosťou, ľahostajnosťou a hrubosťou.

Tomu nasvedčovali aj sprievodné podujatia umeleckej performancie: okrem iného diskusia s významnými spisovateľmi (Irena Brežná, Mila Haugová, Michal Hvorecký) a výstava z diel aktuálnej „strážkyne mosta“ (je to symbolická funkcia), pani Renate Hahn z Nemecka. Stredobodom výstavy bola stolička Renatinho otca, vojaka Wehrmachtu, na ktorú jeho dcéra vyryla mená všetkých miestnych obetí vojny. Silné gesto sebareflexie, ktoré si vyžaduje obrovskú dávku pokory a odvahy.

„Umenie umožňuje spochybniť naše stanovisko a zmeniť perspektívu. Dokáže budovať duševné a citové mosty a zosilňovať pocit spolupatričnosti medzi ľuďmi.“ (Hanneke Frühauf).

Krásni ľudia, krásne dielo. Nech im to vydrží ešte veľa ďalších rokov.

Ďakujeme, Karči!

 

(Citáty pochádzajú z knihy: Karol & Hanneke Frühauf: AquaPhone. Štúrovo – Esztergom 2006 – 2015.)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?