Miška a Peťa – maďarskí chlapci

Autor: Diána Marosz | 8.7.2016 o 22:19 | (upravené 8.7.2016 o 22:45) Karma článku: 8,84 | Prečítané:  1541x

So synom čítame maďarský historický román. Vystupujú v ňom medzi inými Miška(Miska) a Peťa (Petya). Už som mu prečítala pekných pár strán, keď sa mu zrazu niečo nezdalo a so zarazením sa ma spýtal: „Mama, tá Miška – to je chlapec?

"A Peťa je kto? Tiež chlapec??“ Keď som jeho tušenie potvrdila, začal sa rehotať. „Hahaha! Miška je chlapec! Miška je chlapec!“ Bolo pri tom jasné, že vidí pred očami spolužiačku s rovnakým menom, s ktorou má často nejaké nezhody.

Na druhý deň sa k spoločnému čítaniu pridala aj dcéra. Scéna s menami z predošlého dňa sa zopakovala úplne identicky: „Mama, tá Miška, to je chlapec? A Peťa tiež? Ale ja neverím, veď Peťa nemôže byť chlapec! To je strašne smiešne!“ Dcéra má totiž pre zmenu spolužiačku Peťu.

Tak som im začala vysvetľovať, že v maďarčine nie sú gramatické rody a práve preto koncovky mien nehrajú až takú rolu v rozlišovaní rodov ako v slovenčine. Koncovku -a pokojne môžu mať aj mužské mená (Csaba, Béla, Gyula, Attila) a domáce podoby mužských mien: Miska [miška] (zdrobnenina od mužského mena Mihály), Petya [peťa] (zdrobenina od mena Péter), Jóska [jóška] (zdrobnenina od mena József) atď.

Pre mňa bolo rovnako zábavné, keď som sa – v prvých rokoch môjho pobytu na Slovensku – dozvedela, že MiškaPeťa sú dievčenské mená. Pritom dnes to beriem už ako úplne samozrejmé. Všetko je len otázkou zvyku. Preto učím aj svoje deti, aby si nevytvárali uponáhľané súdy, kým danú vec nepreskúmajú z viacerých strán. Ak nechceme byť povrchní, vždy sa treba pokúšať vidieť veci aj z inej perspektívy. A platí to nielen pri menách, ale napríklad aj pri niektorých historických udalostiach, ktoré vnímajú Slováci a Maďari odlišne.

Vráťme sa však k menám a ku zdrobneninám. Vždy ma fascinoval bohatý systém zdrobnenín v slovanských jazykoch. Aj to bolo jednou z príčin, ktoré rozhodli o tom, že som sa začala učiť po slovensky.

Napríklad taká Martina. Môžeme ju volať Tina, Tinka, Tinuška, Maťa, Maťka, Maťuľka, Maťulienka, Martinka, Martinečka – a určite som zabudla na niektoré podoby.

Alebo taký Ján. Jano, Janko, Januľko, Janíčko, Januško, Janík, Janíček, Jaňo, Janči...

... Janči? A už sme doma! Veď Jancsiho máme aj my Maďari! Je to domáca podoba od mena János. A nie je to jediná forma, ktorá je spoločná v týchto dvoch jazykoch. Poznáte napríklad nejakého Pištu? Je to maďarská zdrobnenina od mena István. Ďalšia domáca forma toho istého mena Pityu [piťu] sa očividne podobá na slovenskú podobu Piťo. A Šaňo? Aj u nás voláme Sándorov (maďarská forma mena Alexander) Sanyó [šaňó]. Ale aj Sanyi alebo Sanya. Prípadne Sanyika, Sanyóka (hlavne kým sú malí, lebo ťažko si predstaviť štyridsaťročného Sanyiku).

Zdrobňujúca prípona -ka sa v maďarčine môže bez problémov používať aj pri mužských menách. Zolika (Zoltán), Árpika (Árpád), Jánoska (János), Palika (Pál), Béluka (Béla), Lacika (László), Zsoltika (Zsolt), Gyuszika (Gyula).

Ale pozor: Petike (Péter), Tibike (Tibor), Bendike (Bendegúz), Bencike (Bence), Bénike (Benjámin), Gézike (Géza), Jenőke (Jenő), Simike (Simon), Sebike/Sebőke (Sebestyén).

Prečo -ke? Lebo v maďarčine sa uplatňuje takzvaná harmónia samohlások a niektoré prípony majú viaceré verzie podľa toho, či sa pripájajú k slovu s vysokými alebo hlbokými samohláskami.

Rovnako to funguje aj u ženských mien:

Marika (Mária), Valika (Valéria), Mártika (Márta), Zsuzsika (Zsuzsanna), Ottika (Ottília), Gabika (Gabriella), ale Évike (Éva), Cilike (Cecília), Erzsike (Erzsébet), Tündike (Tünde), Timike (Tímea).

Prípona –csi [či], ktorú sme už spomínali pri forme Jancsi, sa rovnako môže používať pre mužské a ženské mená. Karcsi (Károly), Lajcsi (Lajos), ale aj Marcsi (Mária), Julcsi (Júlia).

Podobne je to s maďarskou príponou pre zdrobneniny -ó/-ő: mužov voláme Janó (János), Gabó (Gábor), Feró (Ferenc), Gergő (Gergely), Benő (Benedek), ale aj ženy voláme Zsuzsó (Zsuzsanna), Kató (Katalin), Piró (Piroska), Margó (Margit). Pre Slovákov to môže znieť zábavne, lebo koncovka -ó evokuje mužský tvar. Keď som prišla na Slovensko, manžel mi radil, že si radšej nemám používať prezývku Didó (v Maďarsku ma tak volajú skoro všetci), lebo to znie, ako keby som bola muž. (A k tomu ešte to moje priezvisko bez -ová, tak to je už totálny rodový chaos...). Ale nakoniec sa ukázalo, že Slováci v mojom okolí s tým nemajú problém a dnes ma tak volajú aj niektorí slovenskí kamaráti.   

V slovenčine sú tiež prípady, keď sa tá istá prípona môže používať aj v mužskom aj v ženskom rode, napríklad -i: Zuzi, Klári, Marti, Kati, ale aj Feri, Ďuri, Pali. A v maďarčine presne identicky: Zsuzsi, Klári, Márti, Kati, ale aj Feri, Gyuri, Pali. Máme dokonca niektoré domáce podoby mien, ktoré sa používajú aj pre mužov, aj pre ženy, napríklad Gabi. Mám to šťastie, že mám bratranca Gabiho (Gábor), ale aj sesternicu Gabi (Gabriella). Keď som bola malá, moja mama ma volala Dini, ale rovnako voláme aj kamaráta Dénesa (Denis, Dionýz).

Fascinuje ma v slovenčine komplikovaný systém stupňov blízkosti, ktoré sa dajú vyjadriť rôznymi príponami. Dodnes sa v tom neviem poriadne orientovať. Keď poviem niekomu Jano, je to oveľa chladnejšie ako keď poviem Janko. Janko však v niektorých situáciách môže znieť až príliš milo. Všimla som si, že niektorí radšej používajú citovo neutrálnejšiu formu Janči, alebo nebodaj Johnny (ach, tá angličtina, všade sa pchá...). A čo s takým Jarom, Majom, Maťom, Mišom? Kedy používať radšej Jarko, Majko, Maťko, Miško, aby som nebola ani príliš odmeraná, ani príliš ťuťuli-muťuli? Priznám sa, v niektorých situáciách som bezradná a odkázaná na radu rodených hovoriacich. :)

Najviac sa učím od svojich dvojjazyčných detí, ktoré už rozprávajú po slovensky lepšie ako ja. Ak sa dcéra hnevá na kamarátku Lenku, tak ju volá Lena. Ak sa hnevá na ďalšiu kamarátku Aničku, tak povie o nej Anča (aj v maďarčine funguje Ancsa, ale nemusí mať pejoratívny podtón). Ak má problém s Katkou, tak jej povie Kata. V Maďarsku mám však kamarátku Katu, ktorá sa tak naozaj volá, lebo u nás je Kata normálna zdrobnenina od mena Katalin, vôbec neznie urážlivo.

Ak ma v Maďarsku volá niekto Diána, je to úplne v poriadku. Ak ma na Slovensku volá niekto Diana, v istých situáciách to môže znieť chladne a oficiálne. Viac sa tu používa Dianka (v Maďarsku ma volala Dianka iba Erzsike néni, rozkošná stará pani, suseda mojej babky. Z jej úst to znelo až exoticky).

Moje deti, keď sa doberajú, tak volajú jeden druhého ŠebiskoAjnušisko. Obdivujem túto zveličujúcu príponu a univerzálne možnosti jej uplatnenia. Odporné babisko, mohutné chlapisko, veľké dobráčisko – tá istá prípona a koľko významových odtieňov!

 Maďarčina vie tiež vyjadriť sympatiu/nesympatiu pomocou prípon. Na základnej škole sme mali učiteľku, ktorú sme nemali v obľube. Volala sa Erzsébet (Alžbeta), za chrbtom sme ju prezývali Erzsók. Táto forma znie značne pejoratívne, človek si pod ňou predstavuje nejakú riadnu erdeg babu. Takisto znejú dnes hrubo niektoré podoby na -csa: Marcsa, Julcsa, Borcsa, hoci kedysi fungovali ako neutrálne. „Modernejším“ spôsobom vyjadrenia negatívneho odtieňu pre ženské mená je prípona -ás [áš]. Niektoré učiteľky sme volali pre zmenu Katás, Mártás. Samozrejme iba medzi sebou.

Ako ste si určite všimli, maďarský systém zdrobnenín je tiež veľmi bohatý a v niektorých znakoch vykazuje podobnosti so slovenským. Niekoľko príkladov: Jánosa voláme Jani, Janika, Jancsi, Jancsika, Jancsó, Jancsóka, Janó, Janók, Janóka, Janócska, Jánoska atď.  Annu voláme Ani, Anika, Annus, Annuska, Ancsa, Ancsi, Ancsika, Annácska, Panni, Pannika, Panna (manžel sa na tom vždy zabáva), Panka, Pancsa, Pancsi, Pancsika, Anca, Anci, Ancika, Ancsu, Ancsura, Ancsurka a najnovšie aj Ancsesz.

Zdali sa vám niektoré zdrobneniny podobné ako v slovenčine, iné zas čudné alebo zábavné? Rovnako sa zdajú Maďarom smiešne niektoré slovenské formy. Netreba sa na tom čudovať, ani rozčuľovať – jazykové prostredie, v ktorom sme vyrástli, nám prirodzene generuje nejaké normy a šablóny,  v ktorých sa pohybujeme a rozmýšľame. Keď sa dostaneme do iného jazykového sveta, potrvá nám istý čas, kým sa prepneme a náš mozog začne vnímať odlišné javy toho druhého sveta ako normálne a samozrejmé.

Česť všetkým slovenským Miškám aj Peťám a rovnako aj všetkým maďarským MiskomPetyom!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?