Zmráka sa, stmieva sa, k noci sa chýli

Autor: Diána Marosz | 13.7.2016 o 13:30 | (upravené 13.7.2016 o 13:44) Karma článku: 8,94 | Prečítané:  1452x

Je po búrke. Nad Fatrou sa ešte blýska, ale u nás v dedine je už ticho, iba dážď ševelí. Medzi kopcami sa dvíhajú malé strapaté chumáčiky hmly. Lietavský hrad sa pomaly stráca v šere. 

Ivan Krasko by to určite opísal oveľa krajšie. Bol majstrom maľovania súmraku a večernej prírody. Sedím na terase a čítam jeho Nox et solitudo a Verše. Dnes, 12.7.2016, uplynulo práve 140 rokov od jeho narodenia.

Spolu s Milanom Rúfusom patrí medzi mojich najobľúbenejších slovenských básnikov. Keby som mala niekoľkými slovami charakterizovať jeho dielo, povedala by som, že je básnikom smútku zaodetého do krásy.

Tento chemický inžinier, ktorý prežil svoje básnicky aktívne roky väčšinou v cudzích mestách, dokázal opísať slovenskú krajinu jedinečným citom a farbami. Svoje obrazy zotkával z hmly, dažďa, clivoty, samoty, žiaľu, chorálov a krížov, z plápolania zapadajúceho slnka, z božích múk a zvonov.  

Niektoré jeho básne mám obzvlášť rada a v hlave sa mi vynárajú ich charakteristické riadky:

„Zziabla jeseň žltosť znáša, / rozsieva ju z pôl rubáša“ (Chladný dáždik),

„Bez nehy vychodia mesiace večerov chladných. / S ľadovou prísnosťou tratia sa dennice v mlžinách ranných.“ (Askéti),

alebo dobre známe „Pokojný večer  na vŕšky padal, / na sivé polia. / V poslednom lúči starootcovská / horela roľa. / Z cudziny tulák kročil som na ňu / bázlivou nohou. / Slnko jak koráb v krvavých vodách / plá pod oblohou.“ (Otcova roľa).

Keby som si však mala vybrať iba jednu, tak by to bola báseň Vesper dominicae. Je to ako miniatúrna, jemnocitná perokresba, dokonale vybrúsený drahokam, vynárajúci sa zo zamatovej podložky alebo pradávna, tajomná, pokojne plynúca pieseň.

V mojom kaleidoskope „slovenskosti“ by táto báseň bola jedným z farebných sklenených črepov, ktoré spolu vytvárajú obraz môjho Slovenska.

Vesper dominicae

 

Tam niekde v diaľke

v čierňavých horách

dedinka biela

túli sa k zemi

pokojná, tichá.

V nej starodávne

vážneho vzhľadu

si domy čušia.

Z tých v jednom iste

ustarostená

matička moja

samotná sedí

pri starom stole.

Kostnatou rukou

podpiera čelo

vráskami zryté

– starostí tiene

vždy sedia na ňom:

tak som ho vídal

od mala svojho – –

Tranoscius má

pootvorený

– mosadzné sponky,

hladené hmatom

pradedov ešte,

matno sa lisnú

v prípozdnom svetle – –

Posledný na list

díva sa, díva

– tam naznačené

je ťažkou rukou:

„Pán Bůh požehnal

nám syna, kterýž...“ –

až dobré oči

slzami skropia

zažltlé listy...

Však stará kniha,

čo rozplakala,

matičku moju

utíši zase:

už spieva mäkkým,

tenuškým hlasom:

„Den nedělní se

skonáva, chválmež...“

– – A súmrak padá

vždy väčší, hustší

v izbietku malú –

– – A pokoj sadne

pomaly, tíško

na sivú hlavu

matičky mojej – –

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?