Gemerské zlomky

Autor: Diána Marosz | 24.7.2016 o 14:45 | Karma článku: 9,24 | Prečítané:  2737x

Sedím v lavici a vdychujem tú zvláštnu vôňu starých kostolov – zmiešanú z dreva, omietky, prachu a vlhoby. Očami hladkám stenu, na ktorej sú viditeľné zvyšky fresiek v rôznych omietkových vrstvách. 

Tu vyblednutý konsekračný kríž, tam ženská hlava, inde kus nohy, ktorá stúpa na nohu niekoho iného, pod tým zlomok nejakého ornamentu... Mám pocit, že sú na dosah ruky aj dávno mŕtvi remeselníci, ktorí tú krásu kedysi namaľovali. V duchu sa na chvíľku vrátim v čase a sledujem ich pohyby pri práci.

„Českí turisti sú vždy šťastní, keď im ukazujem toto miesto v omietke“ hovorí s úsmevom miestny farár reformovanej kresťanskej cirkvi. „Sú tu totiž otlačky prstov spred 500 rokov. Turisti sa ich nadšene dotýkajú. Majú pri tom pocit, že sa môžu dotknúť niekdajších ľudí, ktorým tie otlačky patrili.“

Zvláštne – pomyslím si –, českým turistom hovorí toto miesto to isté, čo mne. Dotyk živej minulosti. V tichu kostolíka nad dedinou, ožiareného žltobielym svetlom zapadajúceho slnka. Čas, jediný faktor, ktorý odlučuje živých od mŕtvych, je zrazu preč. Cítim sa trochu ako v inej dimenzii.

***

Ten surreálny pocit ma začal opantávať už o pár minút skôr, keď sme zazvonili na faru. „Vitajte!“ zdravila nás manželka miestneho pána farára. „Áno, vás poznám! Čítala som vaše blogy.“ dodala, keď sme sa predstavili. Od prekvapenia ani neviem, ako mám zareagovať. To som naozaj nečakala. Sme v zabudnutom kútiku Slovenska, v maďarskej dedinke Silica, okres Rožňava. Je letný večer. Dedina ako z iného sveta. Strmé ulice. Staré domy, skvelé ukážky miestnej architektúry. Niektoré obnovené, väčšina však v rôznych štádiách rozkladu. Na konci najstrmšej ulice biely kostol, obklopený múrom. Manželka pána farára je veľmi ústretová. Otvára nám bránu, hovorí, že za chvíľu príde manžel, ktorý nám všetko ukáže. Naozaj dobehne do dvoch minút. Veselý mladý muž s veľkou bradou a svietiacimi očami. V kostole nám spraví asi polhodinový odborný výklad. Ide z neho neuveriteľné nadšenie a zároveň skromnosť. Viackrát sa nám ospravedlňuje, vraj nie je odborník a má aj trému. Pritom rozpráva pútavo a odborne a srší z neho radosť zo života a oddanosť umeniu dávnych majstrov. Nešetrí kritikou svojich kalvínskych predkov, ktorí fresky nielen omietli, ale predtým ich aj starostlivo zhodili zo steny. Našťastie len do istej výšky. A len niektoré vrstvy, lebo – ako sa ukázalo pri architektonickom výskume – tie maľby sa tam nachádzali vo viacerých vrstvách. Najstaršie sa omietli a pokryli novšími freskami ešte za katolíckej éry, potom aj tie sa omietli a zase sa namaľovali nové... Veru, naši predkovia nemali veľký zmysel pre zachovanie umeleckých pamiatok. Nezávisle od toho, či boli katolíci, alebo protestanti. Napadne mi paralela so stredovekými notovými zlomkami, z ktorých s obľubou spievame s naším súborom. „Košické zlomky“, „Zlomky z obdobia kráľa Žigmunda“... za tajomnými názvami sa skrýva nešťastná prax minulosti: „staré“ noty používali naši predkovia ako výplň do obalov novších kódexov. Nebabrali sa s tým, jednoducho ich narezali a šup do obalu. Hudobní vedci 20. storočia mali čo robiť, aby tie noty objavili, vyslobodili a dali dokopy. Asi tak ako reštaurátori fresiek v Silici.

***

Sedím v kostolíku na kopci, počúvam pána farára. Zachváti ma zvláštny pokoj. Vnútro kostola je puritánske ako zvyčajne u kalvínov. Hrubé románske múry, biele steny so zvyškami fresiek, namodro namaľovaný drevený strop s hviezdami, krásne rekonštruovaný organ a farárska lavica. Istým spôsobom prázdnota, ale prítomnosť Boha je priam hmatateľná. Ako katolíčka som zvyknutá na katolícke kostoly. Až na niektoré výnimky však zriedkakedy vidím katolícky kostol, v ktorom by ma nevyrušovali nejaké gýčové obrázky, sochy a iné ozdoby. Obzvlášť je to nápadné v prípade, keď ide o inak krásny kostol s dobovým zariadením. Gotické sochy v tesnom susedstve s ružovučkou, lesklou Terezkou. Úžasný barokový oltár s nalepenými farebnými srdiečkami. Pred majestátnym obrazom Panny Márie z 18. storočia plastová soška sv. Krištofa neónovo zelenej farby. Tu sa už nebije románske umenie s gotickým, renesančné s barokovým: tu zápasí krása s brakom. Pritom aj tu by malo platiť dobre známe „menej je niekedy viac“.

***

Pri rozlúčke sa pýtam pána farára, koľko členov má dnes ich reformovaný cirkevný zbor. „Okolo štyristo“ odvetí. „A koľko ľudí chodí v nedeľu do kostola?“ „Asi pätnásť.“ 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?