Ako som sa naučila najťažší jazyk na svete

Autor: Diána Marosz | 24.8.2016 o 23:04 | Karma článku: 12,61 | Prečítané:  10377x

„Dianka, prezraď mi, ako si sa dokázala naučiť po slovensky! Veď práve som čítal na internete, že slovenčina je najťažší jazyk na svete!“

Občas sa stretávam s takýmito reakciami na moju slovenčinu. Je to síce milé, ale musím odmietnuť neprimeranú pochvalu: nie som žiaden jazykový génius. Slovenčinu som napriek tomu zvládla na slušnej úrovni, lebo – a teraz asi zarmútim všetkých horlivých národovcov –, hoci je podľa mňa krásna, vôbec nie je najťažším jazykom sveta.

Hoax o najťažších jazykoch sveta samozrejme poznám. Koluje na internete od roku 2007 a je zarážajúce, s akou húževnatosťou sa drží a dostáva sa znovu a znovu na rôzne internetové stránky napriek tomu, že jeho tvrdenia už dávno vyvrátil vtedajší riaditeľ Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV. Ako zaujímavosť spomeniem, že jeho skrátenú verziu som našla dokonca aj v maďarskom preklade na viacerých maďarských portáloch.

Nebudem tu opakovať nezmysly spomínaného opusu s vysvetleniami, prečo sú vlastne nezmyslami. Chcem písať o niečom inom: o tom, ako je možné, že vzdelaní ľudia dokážu uveriť takýmto bludom. Asi to bude tým, že škola neučí deti kriticky myslieť. Kriticky zmýšľajúci človek totiž, keď si začne čítať niečo, čo sa tvári ako článok jazykovedca, ale obsahuje množstvo pravopisných chýb, už pri prvých vetách by mal byť na pozore. Viem, je to asi choroba z povolania, ale osobne som na pravopis dosť citlivá. Niežeby som sama nikdy nerobila chyby (človek sa tomu úplne nevyhne, hlavne keď píše rýchlo), ale verím, že ak máme ambíciu písať niečo verejné, mali by sme byť nároční na seba. Nie každý má cit pre pravopis, ale vždy existuje možnosť svoje texty dať po sebe kontrolovať. Ja osobne pravidelne opravujem manželove výtvory (má problém hlavne s čiarkami a s i/y), on mi zas pomáha so štylistickými záležitosťami. Vzájomne sa dopĺňame.

Stačí citovať posledný úsek článku údajného „prof. Doc. Vladimíra Trnku“, aby sme sa zasmiali:

Mali by sme byť hrdí nato, že rozprávame najťažším jazykom, aký kedy vôbec vznikol, lebo ťažší jazyk už nie je. Jeho gramatická štruktúra je tak komplikovaná, tak prepracovaná do detailov, že s takou dokonalosťou prepracovania sa nestretneme ani v maďarčine, pre mnohých z nás je práve maďarský jazyk ten najťažší, ale to isté tvrdia Maďari o našom jazyku, len s tým rozdielom, že oni sa nemýlia.

Formulácia, akú by mu mohol závidieť aj Samko Tále, hrdina Knihy o cintoríne Daniely Kapitáňovej. (Poznáte ju? Ak nie, určite si ju prečítajte.)

Prečo o tom všetkom píšem, keď je to už pomerne stará vec? Samotný článok naozaj nie je nový, ale fenomén, kvôli ktorému vznikol, je žiaľ stále aktuálny. Našinec potrebuje niečo, v čom sa môže vyvyšovať. V čom je najlepší, alebo každopádne lepší ako okolité národy. Pýtam sa: aký by mali Slováci osoh z toho, keby slovenčina bola naozaj najťažším jazykom na svete? Boli by vďaka tomu lepší? Múdrejší? Citlivejší? Úspešnejší? Nebodaj by sa ľahšie učili cudzie jazyky? Však keď zvládli tie hyperkomplikované štruktúry svojho materinského jazyka, tak ich mozog bude určite oveľa ľahšie spracovávať primitívnejšie jazykové systémy ako napríklad angličtina. Možno by sa to podarilo dokonca aj pracovníkom cudzineckej polície (ako cudzinka som nútená túto ctihodnú inštitúciu pravidelne navštevovať...). To by bolo úplne skvelé – chudáci cudzinci, ktorí sú nútení, aby sa na cudzineckej polícii pravidelne konfrontovali s najťažším jazykom sveta, by už nemuseli chodiť s tlmočníkom.

Vrátim sa však k základnej otázke: prečo my, synovia malých národov potrebujeme stále zdôrazňovať, že sme najstarší, najlepší, najkrajší, najmúdrejší na svete? A prečo sa cítime najlepšie, keď pri dokazovaní svojej veľkosti môžeme osočovať ostatných? Prečo Maďari cítia potrebu hľadať nejaké „tajné, umlčané fakty“ o maďarčine, aby dokázali, že náš jazyk pochádza vraj priamo z jazyka starých Sumerov? Alebo prečo sa nájdu samozvaní jazykovedci, ktorí tvrdia, že slovenčina je len mladšou sestrou maďarčiny, z ktorej vznikla? (Nie, nie je to žart, naozaj som našla takéto „práce“ na internete.) A prečo sa niektorí Slováci vyžívajú v tom, že bez znalosti maďarčiny ju označujú za primitívny, nevyvinutý jazyk, ktorým, ak odmyslíme slová vypožičané zo slovanských jazykov, sa dá v podstate len habkať? Prečo takýmto bludom verí také množstvo ľudí? Prečo títo ľudia majú tendenciu označiť inak rozmýšľajúcich za idiotov?

A pri jazyku to vôbec nekončí. Podobne je to aj s génmi. Občas dostávam od mojich slovenských známych „vedecké“ články o tom, že Slováci sú podľa génov najstarší národ v Európe. V tých istých článkoch sa väčšinou uvádza aj tvrdenie, že Maďari ako národ v podstate už dávno zanikli, tiež podľa génov. Pod mojím blogom vznikajú niekedy zábavné polemiky medzi prívržencami tejto teórie a hrdými potomkami Sumerov. Ja sa len chytám za hlavu a v duchu si poviem: no, títo sa pekne našli. Lebo – a teraz asi znovu zarmútim mnohých – po prvé: neverím v takéto „utajené historické fakty“ ani na maďarskej, ani na slovenskej strane; po druhé: je mi srdečne jedno, kto je starší, Slováci či Maďari, kto má ťažší jazyk, kto má krajší nos, kto má krivšie nohy, kto má dlhšie fúzy atď. Je mi to jedno, lebo nič to nevypovedá o hodnote a dôstojnosti príslušníkov daného národa. Sme lepší, keď sme starší? Celkovo si myslím, že dokazovať výnimočnosť nejakého národa na úkor iných je dosť nebezpečné. Asi sa nikdy nepoučíme z histórie.

Nikdy by som nenapísala: maďarčina/slovenčina je najkrajším jazykom sveta. Nenapísala, lebo nepoznám všetky jazyky sveta, a preto neviem objektívne posúdiť, či hovorím pravdu. Napísala by som to inak: maďarčina je môjmu srdcu najmilšia zo všetkých jazykov, lebo je to reč mojej mamy, reč, v ktorej som vyrastala, ktorú najlepšie poznám, v ktorej dokážem vyjadriť drobučké významové a štylistické odtiene, v ktorej dokážem slobodne rozmýšľať, bez toho, aby som stále pociťovala bariéru cudzieho jazyka. A napísala by som to tak: slovenčina je podľa mňa krásna a vrúcna, milá a hravá. Nikdy ju nebudem vedieť na úrovni materinského jazyka, ale teší ma, že dokážem v nej čítať umelecké diela, precítiť ich jazykovú krásu a rozpoznať štylistické odtiene. Ale: toto je prísne môj subjektívny názor, ktorý nebudem vnucovať nikomu. Je pre mňa úplne v poriadku, keď pre Nemca je najkrajšia nemčina, pre Japonca japončina.

Milujem maďarskú kultúru a slovenskú kultúru, ale hlboko si vážim aj ostatné kultúry a ostatné národy sveta. Nechcem nad nikým panovať a neustále dokazovať, že mám lepšie gény. Hodnota človeka sa meria niečím iným. A hodnota národa, ak vôbec existuje takáto abstraktná kategória, takisto.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?