Panna Mária na toalete

Autor: Diána Marosz | 25.9.2016 o 22:41 | Karma článku: 13,44 | Prečítané:  5207x

Slovensko je majstrom v tom, ako nevyužiť úžasné danosti prírody a kultúrneho dedičstva v prospech turizmu. Mohlo by pokojne získať „cenu antiturizmu“. 

Nedávno sme začali chodievať do Maďarska inou cestou. Predtým sme cestovali takmer výlučne trasou Žilina – Martin – Kremnica – Zvolen – Šahy – Budapešť. Teraz chodíme väčšinou cez Prievidzu, Handlovú, Žiar nad Hronom, Štúrovo a Ostrihom. Ani jedna z dvoch ciest nie je časovo ideálna, ale aspoň sa môžeme kochať v okolitej prírode, v malebných hradných zrúcaninách a iných zaujímavostiach. Znovu a znovu ma napríklad dokáže prekvapiť schopnosť socialistického stavebníctva zohaviť najkrajšie hory trčiacimi panelákmi, komínmi a ošarpanými fabrikami.

Naposledy sme sa nemuseli tak ponáhľať ako zvyčajne, a preto sme si dovolili zastaviť sa po ceste na vhodnom mieste a dať si niečo pod zub. Teda manžel mal takúto idealistickú predstavu. Naivne si myslel, že však nájdeme nejaký motorest alebo hostinec, kde sa najeme. Hlad na nás začal útočiť po Želiezovciach. „Zastavme sa v Hronskom Beňadiku,“ hovorím mu, „vždy som túžila pozrieť opátstvo. Tam isto nájdeme aj nejakú reštauráciu, veď je to vzácna pamiatka, plná turistov.“ Vždy ma fascinovali mohutné múry kláštora na skale priamo nad cestou. Pred pár rokmi som prekladala do slovenčiny resumé ku knihe maďarského historika Kristófa Keglevicha o stredovekých dejinách hronskobeňadického opátstva a nadobudla som tým ešte vrúcnejší vzťah k tomuto obdivuhodného objektu. A tak sme si na moju radosť spravili prestávku v Hronskom Beňadiku. Privítala nás vstupná brána areálu s obnoveným reliéfom Panny Márie medzi doskami obitými a fóliou ako-tak zakrytými oknami. Hneď na začiatku kontrast, ktorý dobre charakterizuje celé miesto.

Na námestíčku pred kostolom postávali dva staršie manželské páry z Maďarska. Keď uvideli naše auto so žilinskou značkou, milo sa na nás usmievali. Nie celkom som chápala, prečo sa im tak páčime, ale potom sa ukázalo, že sa pomýlili: mysleli si, že máme kľúče od kláštora a pustíme ich dovnútra. Na dverách našli totiž telefónne číslo s odkazom, že ak nikto neotvára, treba naň zavolať. Zavolali teda a snažili sa dohovoriť miešaninou rôznych cudzích jazykov. Z odpovede pochopili, že niekto do pol hodiny príde s kľúčmi. Polhodina však už dávno prešla a nikto neprichádzal. Do toho sme prišli my, ale bez kľúčov... Chceli sme im pomôcť, tak sme zavolali aj my na to zázračné číslo, ale ukázalo sa, že dotyčný môže prísť najskôr o ďalších 40 minút. Maďari znechutene odchádzali, my sme tiež nepočkali, lebo sme mali pred sebou ešte dlhú cestu. Pozreli sme aspoň to, čo sa dalo aj bez kľúčov: cez sklenené okienko vnútorných dverí sme nakukli do krásneho gotického interiéru kostola, poprechádzali sme sa pod oblúkmi zachovalej časti gotickej chodby, s uznaním sme skonštatovali, že renesančná severná fasáda opátskeho krídla je pekne zrekonštruovaná. Zaregistrovali sme aj stavebné práce na prízemí sýpky. O tom, že sa tam niečo deje, svedčila hlavne stavebná sutina a nové okná a dvere, z ktorých rámu ešte nedali dole fóliu. Keď sme tam boli, robil tam len jeden jediný robotník, ktorý klopkal kdesi vysoko na kostolnej veži.

Z tohto miesta vyžaruje napriek jeho smutnému súčasnému stavu zvláštna moc. Keď si človek uvedomuje, čím všetkým kláštor prešiel počas dlhých stáročí svojej existencii, koľkokrát vyhorel, ani sa tak nečuduje, že dnes vyzerá tak žalostne.

Po prezeraní areálu kláštora bolo pre nás jasné, že hľadať tu nejaký podnik na občerstvenie je úplne márna predstava. Cestujúci človek má však niekedy aj iné, celkom prozaické potreby – napríklad ísť na toaletu. Na námestí pred kostolom sme našli historicky vyzerajúci domček s Pannou Máriou na priečelí, ktorého hnedé dvere boli napoly otvorené. Manžel vycítil, že to bude ono a hneď tam zamieril. Nevyzeralo to priam lákavo, ale premohla som sa a nasledovala som ho. Budem úprimná: naposledy som takýto záchod zažila v roku 1988 v Sovietskom zväze. Niežeby bol taký starý – podľa typu obkladačiek ho obnovili asi tak pred 15-20 rokmi. Ale odvtedy sa oňho očividne nikto nestaral a neupratoval tam. Uvedomujem si, že upratovať toalety je náročná vec. Nikto to asi nebude robiť len tak z lásky k cirkvi alebo turistom. Netuším, čo by bolo správne riešenie, ale dnešný stav je na hanbu opátstvu, cirkvi a celej krajine.

Doma som trochu pátrala po dnešnej situácii kláštora. Našla som správu, podľa ktorej „perla Pohronia“ je v rekonštrukcii. Prvá etapa pod názvom „Obnova časti bývalého kláštora Benediktínov v Hronskom Beňadiku za účelom jeho sprístupnenia širokej verejnosti a dobudovania turistickej infraštruktúry“ mala podľa informácií dostupných na stránke Nitrianskeho biskupstva skončiť  30. 4. 2016. Asi sa im to trochu predĺžilo, lebo my sme tam boli začiatkom septembra 2016 a vôbec to nevyzeralo ako niečo hotové. V jednom článku som sa dočítala, že „cieľom rekonštrukčných prác je okrem záchrany pamiatky aj jej sprístupnenie verejnosti. Vzniknúť by tu mal multifunkčný priestor, kde budú výstavné priestory, toalety či občerstvenie pre turistov.“ Tak sa na to teda teším. Budem pravidelne kontrolovať, ako práce napredujú. Ale na toaletách by mohli trochu aj ušetriť. Stačilo by poriadne upratať tie staré. Aby sa Panna Mária nad vchodom nemusela hanbiť.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?