Kde sme vlastne doma?

Autor: Diána Marosz | 10.10.2016 o 23:00 | Karma článku: 10,90 | Prečítané:  1790x

Preplnené autobusy, impozantné nové metro (s automatickým riadením!), vzrušujúco veľa typov električiek, neustále úpravy ciest, zápchy, voňavé trhy a pekárne, kreatívne ihriská,

ťažká matematika, závratné tempo v škole a množstvo domácich úloh, smeti, bezdomovci, smrad a hovienka na chodníku – toto všetko sú naše (moje i mojich detí) prvé dojmy z Budapešti. Po trinástich rokoch života v malej slovenskej dedinke som sa na rok vrátila do mesta mojej mladosti. Obrovská zmena.

Od chvíle, keď naše staršie deti začali chodiť v Žiline do školy, som stále viac vnímala, že ich materinský jazyk (maďarčina) sa postupne dostáva do roly slabšieho jazyka. Negatívne zmeny v ich jazykových zručnostiach boli postupné, ale stále viac viditeľné. Spočiatku som si naivne myslela, že budem stíhať s nimi doma preberať všetko, čo sa učia v škole v slovenčine, aj po maďarsky, aby sa ich slovná zásoba rozširovala dvojstranne. Ukázalo sa však, že to je nereálne. Keď sa nám narodila najmladšia členka rodiny, ostalo mi ešte menej času na učenie sa so staršími deťmi. Uvedomila som si, že to s tou maďarčinou u nich bude stále horšie. Stále častejšie mi miešali do maďarskej vety slovenské slová.  

Teraz majú 9 a 11 rokov. Na to, že nikdy nežili v maďarskom jazykovom prostredí, hovoria síce stále výborne, ale varovný signál vo mne naznačoval, že s tým treba niečo robiť. Ak chcem, aby ovládali maďarčinu nielen na kuchynskej úrovni, ale vedeli aj správne písať, mali bohatú slovnú zásobu a nevypadávali im maďarské slovíčka, musíme nájsť spôsob, aby sme ich maďarčinu posilnili. Už dlhšiu dobu sme s manželom uvažovali o nápade, že by som s deťmi strávila jeden školský rok v Maďarsku. Keďže s najmenším som ešte na materskej, usúdili sme, že teraz je ten najvhodnejší čas na realizáciu. A tak sme sa rozhodli, že ideme do toho.

Prípravy boli náročné, bolo treba vybaviť mnoho byrokratických záležitostí. Nakoniec sa všetko nejako stihlo a na konci augusta sme sa na desať mesiacov presťahovali do Budapešti. Pre mňa je to návrat do mladosti, veď som v tomto meste prežila 23 rokov života. Ale pre naše deti, ktoré od narodenia bývali na dedine, aj keď do školy chodili do mesta, to bol riadny šok. Popri zmene bydliska z malej, pokojnej dedinky do obrovského mesta musia zvládnuť aj výzvy jazykového prostredia – z jednojazyčného slovenského prostredia sa dostali do jednojazyčného maďarského. V Žiline boli „iní“ kvôli maďarskej matke, v Budapešti sú „iní“ kvôli slovenskému otcovi.

V škole, kam chodia, sa našťastie berú rôzne inakosti celkom prirodzene. Škola je v mestskej časti s vyšším percentom rómskeho obyvateľstva a tak prirodzene ju navštevuje veľa rómskych detí. Popri nich sú tam aj integrovaní žiaci s ľahším stupňom mentálnych postihnutí. Nájdu sa aj deti zo zmiešaných rodín: poloamerické, polosrbské, poločínske. V takomto pestrom prostredí sa ani naše deti nemusia hanbiť za svoje zázemie. Okrem toho má táto škola rozšírené vyučovanie hudobnej výchovy, čo u mňa veľmi zavážilo pri výbere, ale o tom potom.

Prvý mesiac pobytu v Maďarsku je už za nami. Je to celkom nová životná skúsenosť. Teším sa, že sa zo mňa stala na chvíľku znova Budapeštianka. Že kráčam po tých istých uliciach ako kedysi. Uvedomujem si však, že sa tu už necítim ako doma. Za tých 13 rokov som sa zmenila aj ja a zmenilo sa aj Maďarsko, ktoré som poznala. Som tu tak trochu outsider, ktorý sleduje dianie z inej perspektívy. Je to chvíľami náročné, ale aj napínavé a zaujímavé.

Moje deti si tu zvykajú podstatne ťažšie ako ja. Hlavne dcéru to ťahá domov. Je perfekcionistka a ťažko znáša, že v novej škole nebude najlepšou žiačkou v triede. Trpezlivo jej vysvetľujem, aby nemala na seba prehnané nároky, veď nikdy nežila v maďarskom prostredí a nechodila do maďarskej školy. Musí sa naučiť a dobehnúť množstvo vecí, ktoré spolužiaci už vedia. Syn to berie oveľa ležérnejšie (často premýšľam o tom, aké je úžasné, že deti tých istých rodičov môžu byť také odlišné). Nemá ambíciu všetko vedieť, hlavne maďarská gramatika ho nenadchýna (mama, veď ja to aj tak nebudem potrebovať, keď sa vrátime do Žiliny!).

Raz mi jedna čitateľka vyčítala, že sa na blogu príliš veľa zaoberám slovensko-maďarskými vzťahmi a podobnými nepotrebnými úvahami. Podľa nej by som mala písať radšej o zaujímavostiach z Maďarska. Vtedy som nemohla splniť jej výzvu, lebo som žila na Slovensku a s Maďarskom som mala len vzdialený kontakt. Teraz sa to však zmenilo a preto mám pre ňu dobrú správu: odteraz budem písať aj o mojich dojmoch z Maďarska. Nemôžem však sľúbiť, že do toho nebudem miešať slovensko-maďarské vzťahy, veď v mojom prípade je to osudová záležitosť. :)

Tento rok je pre nás veľkým dobrodružstvom, ale môžeme ho nazvať aj odvážnym experimentom s neistým koncom. Išla som do toho s tým, že to bude pre naše deti náročné, ale z dlhodobej perspektívy osožné. Zdokonalia sa v jazyku a spoznajú maďarskú kultúru „z prvej ruky“. Rozšíria sa im obzory a spoznajú kus sveta. Stále dúfam, že konečný výsledok bude pozitívny, hoci prvé týždne priniesli viac strasti ako slasti. Syn, keď sa s ním chcem učiť a pomáhať mu s úlohami, ma odbíja položartovne: „Mama, nemaďarizuj ma už toľko!“. Dcéra zas, ktorá doteraz vravievala, že Maďarsko je jej druhá vlasť, mi každý večer narieka, že chce ísť domov. Na Slovensko. Nuž, ako sa hovorí, každý začiatok je ťažký...

Jedno je však isté: syn sa aspoň nemusí báť, keď sa na ulici nahlas rozprávame po maďarsky.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?