A ja som si v duchu povedala: „Presne tak. Súhlasím.“
Otázka aj odpoveď zazneli minulý týždeň na diskusii slovenských a maďarských historikov na Medzinárodnom knižnom festivale v Budapešti. Tohtoročný festival mal jeden dôležitý atribút, ktorý ho robil v očiach Slovákov a slovakofilov výnimočným: Slovensko figurovalo na ňom ako čestný hosť. Pri tejto príležitosti bolo preložených do maďarčiny až 40 titulov slovenskej literatúry (knihy aj antológie). Veľká vec!
Odkedy žijem na konci sveta a starám sa o deti, neveľmi chodievam na takéto spoločenské udalosti. Cestovanie do mojej rodnej Budapešti je problematické. Hoci je to len 270 kilometrov, cesty sú zlé, až na malý diaľničný úsek. Naša najmladšia členka neznáša jazdy autom, vytrvalo reve a vyskakuje zo sedačky. Cestovanie s ňou si vyžaduje pevné nervy a nekonečnú vynaliezavosť. Vlastnosti, ktorými moc nedisponujem.
Berúc do úvahy všetky tieto faktory by som asi neuvažovala o návšteve knižného festivalu, keby sa mi pred pár týždňami neozval jeden sympatický a skromný pán, o ktorom sa ukázalo, že je vedúci Katedry vizuálnej komunikácie na VŠVU. Tento pán, ktorý sa volá Pavel Choma, ma prekvapil tým, že čítal môj článok Somár a bosorka alebo rýchlokurz maďarčiny pre Slovákov o tom, koľko má slovenčina a maďarčina spoločných slov. Nielenže ho čítal, ale počas čítania sa mu zjavila vízia dizajnu slovenského stánku, pretože práve on mal za úlohu vytvoriť scenériu pre slovenské čestné hosťovanie na festivale. Vymyslel stenu, ktorá bude popísaná akoby slovensko-maďarským slovníkom, obsahujúcim naše spoločné slová. Mohol sa tváriť, že je to jeho originálny nápad a vynechať ma z toho celého. Ale nie. On bol natoľko čestný a korektný, že neváhal ma vyhľadať, povedať mi o tom všetkom a vypýtať si môj súhlas. Jeho prístupom som ostala veľmi príjemne prekvapená. Veľmi si to vážim. Vďaka nemu som si povedala, že ak sa veci majú tak a v istom zmysle budem spoluautorka grafickej stránky festivalu, tak si to nenechám ujsť a pôjdem si to vychutnať osobne.
Svoje rozhodnutie som neoľutovala. Cítila som sa tam ako doma. Nielen preto, lebo som bola naozaj doma, v meste, kde som prežila väčšiu časť svojho života, ale hlavne preto, lebo som mohla byť medzi ľuďmi, ktorí mali v sebe lásku k slovenskej a maďarskej kultúre rovnako ako ja. Vôbec tým nemyslím ministrov, ktorí festival otvárali. Tých som našťastie nevidela. Stačilo mi prečítať si Maďaričove floskuly o tom, akí sú si Maďari a Slováci blízki a už mi prišlo zle. Ministri našťastie rýchlo zmizli zo scény a programy, ktoré nasledovali po nich, boli naozaj skvelé. Prezentácie kníh, besedy s autormi, okrúhly stôl historikov, sprievodné výstavy, koncerty a divadelné predstavenia. Spisovatelia sa tvárili milo a skromne. Tlmočníci boli perfektní. Prekladatelia kníh taktiež. Naša 18-mesačná dcérka sa veselo prechádzala medzi publikom, nadväzovala nové známosti alebo mi pokojne zaspávala v náručí, kým ja som počúvala milé debaty s múdrymi ľuďmi. Okolo nás sedeli väčšinou samí dvojjazyční ľudia. Rozprávali sme sa po slovensky aj po maďarsky. Neopísateľný pocit. Akoby som sa vrátila v čase do obdobia, keď viacjazyčnosť bola ešte normálnou súčasťou života v našich končinách. Napomáhala tomu aj atmosféra na vonkajšom javisku, kde sme si vychutnali „Prešporský kabaret“ bratislavskej kapely Kempelen Biomatic Orchestra – staré šlágre v štyroch jazykoch. Naše deti ocenili aj divadelné predstavenie Bartók a Drevený princ, ktoré hrali dve temperamentné mladé ženy, Maďarka Margit Garajszki a Slovenka Júlia Urdová. Je obzvlášť milé, že predstavenie majú pripravené v dvoch jazykoch podľa toho, kde práve hrajú. Pre Margit je to prirodzené, lebo slovenčinu ovláda vynikajúco (naučila sa ju podobne ako ja, zo záujmu o jazyk a kultúru), Júlia sa však naučila po maďarsky len kvôli tomuto projektu. Má môj obdiv.
Dobré knihy robia dobrých susedov. Takto znelo motto festivalu. Je to naozaj tak? Budú Maďari čítať slovenských autorov? Nemávnu rukou nad pojmom „slovenská literatúra“? Lebo buďme sebakritickí: istá skupina Maďarov si myslí, že slovenská literatúra ani neexistuje. Je to smutné, ale je to tak. Presvedčia ich novopreložené knihy? Chcem veriť, že áno. Môj optimizmus podporujú aj početné recenzie slovenských kníh z pier maďarských kritikov v renomovaných maďarských časopisoch. Takisto mi dáva nádej, že slovenské knihy na festivale uvádzali známi maďarskí spisovatelia a literárni kritici, ktorí neskrývali nadšenie z literatúry našich severných susedov.
Empatia a priateľské rozhovory. Dve veci, ktoré potrebujeme ako soľ a ktoré často v našich dialógoch chýbajú. Absentujú aj v niektorých komentoch pod mojím blogom. Nahrádza ich nenávisť a neschopnosť vyjsť zo seba a pokúsiť sa nazerať na veci aj z druhej strany. Áno, ja viem, nie je to ľahké. Ale nie je to nemožné.
Veľká vďaka patrí organizátorom slovenskej účasti: Slovenskému inštitútu v Budapešti a Literárnemu informačnému centru v Bratislave. A samozrejme všetkým spisovateľom, historikom, vydavateľom, tlmočníkom a prekladateľom, ktorí svojou účasťou svedčili o tom, že naše susedské vzťahy sú naozaj nádejné. Aj bez floskúl dvojtvárnych politikov.
