Sem-tam mi píšu aj neprajníci, ktorých moje články iritujú alebo poburujú. Niektorí sú slušní, niektorí nie. Niekedy si aj poplačem, ale snažím sa to nebrať k srdcu.
Keď som začala písať blog, adresovala som ho Slovákom. Chcela som sa s nimi úprimne podeliť o svoje dojmy. Písať o tom, ako sa tu na severe Slovenska žije cudzinke, Maďarke z Maďarska. Písať o tom, čo ma tu teší a čo ma tu zarmucuje. O tom, ako ja vidím Slovákov a ako vidia Slováci mňa. Čo na nich obdivujem a čo sa mi páči menej. O tom, prečo som sa naučila po slovensky, prečo mám rada slovenskú literatúru. Túžila som sa podeliť aj o mnohé veci, ktoré nás spájajú a o ktorých často nevieme.
Prvé reakcie mojich slovenských čitateľov mi dodali odvahu a silu vydržať v tom, čo som začala. Viem, že som idealistka. Veď písaním blogu nespasím svet, neurovnám národné rozdiely a nezmierim nepriateľstvá. Ale stále verím, že to má zmysel. Ak sa nájde aspoň jeden človek, ktorý začne rozmýšľať o tom, čo píšem, už to nie je zbytočné. Aspoň si to tak hovorím.
Keď som zavesila prvé príspevky, stala sa zvláštna a pre mňa nečakaná vec. Môj blog začali čítať aj tunajší Maďari. Dobre im padlo, že som otvorila túto slovensko-maďarskú tému. Moje články začali zdieľať na viacerých fórach maďarskej komunity na Slovensku. Ukázalo sa totiž, že veľakrát píšem o tom, čo aj ich trápi, čím tu oni každodenne žijú. Povzbudzovali ma, podržali ma, prijali ma medzi seba. Vďaka blogu som dostala pozvanie aj na diskusiu na Gombasecký letný tábor, najväčšie letné podujatie maďarskej mládeže na Slovensku. Bola to cenná nová skúsenosť. Samotná diskusia bola veľmi príjemná, rozprávali sme sa o tom, čo ma viedlo k štúdiu slovenčiny, ako som sa ocitla v Žiline, o dvojjazyčnej výchove detí, o predsudkoch, o rôznych interpretáciách dejín... Posledná otázka moderátora znela: „Ako vidíš nás, slovenských Maďarov?“
Priznám sa, kedysi som nevedela veľa o slovenských Maďaroch. Vyrastala som v rodine, kde sme túto problematiku vôbec neriešili. Na univerzite som mala zopár maďarských spolužiačok zo Slovenska, ale o slovenských Maďaroch som sa vcelku začala intenzívnejšie zaujímať, až keď som sa presťahovala na Slovensko. Chtiac-nechtiac som sa totiž stala jedným z nich, aspoň v očiach Slovákov. To, že viem po slovensky, brali ako samozrejmosť, veď tunajší Maďari „musia vedieť“. Keď prišla reč na Maďarov, mnohokrát som si vypočula od mojich slovenských známych, že tí Maďari na juhu sú fakt nenásytní, veď čo ešte vymýšľajú. Majú všetko, čo potrebujú. Načo sú im napríklad dvojjazyčné tabule. Nehoráznosť. A maďarské školy? Aby sa nenaučili poriadne po slovensky! A celkovo: ak sa im tu nepáči, nech sa presťahujú tam, odkiaľ prišli. Nikoho nenútime bývať na Slovensku.
Keď som si už x-krát vypočula tieto výroky, vzbudil sa vo mne stále väčší súcit k mojim súkmeňovcom a zahrnul ma pocit spolupatričnosti. Uvedomila som si totiž, že sa tu deje krivda – kým ja som naozaj cudzinka, ktorá sem prišla dobrovoľne z Maďarska a tým pádom nemá čo vyskakovať (áno, ak sa mi tu nepáči, môžem ísť tam, odkiaľ som prišla), oni sú tu doma. Sú občanmi tejto krajiny. Nemajú kam ísť. Dnešné Maďarsko nie je ich domovom. Oni sa sem nenasťahovali, ich predkovia tu žili stáročia, iba hranice sa naťahovali nad ich hlavami.
Akí sú slovenskí Maďari? Všelijakí. Ťažko by som ich zaradila do nejakej všeobecnej charakteristiky. Niektorí sú tu spokojní, niektorí menej. Niektorí vedia výborne po slovensky, niektorí menej. Niektorí volia SMK, niektorí volia Most, niektorí volia iné strany. A niektorí nevolia nikoho. Jedno je však isté: nie sú dobrí alebo zlí len preto, lebo sú Maďari. Národnosť nie je morálna kategória. A ešte niečo je isté: nie je nič zlé na tom, že si chcú zachovať svoju identitu, materinský jazyk a kultúru. Drvivá väčšina tým vôbec neohrozuje Slovákov, slovenskú kultúru, ani Slovensko. (Áno, sú medzi nimi aj radikáli so šialenými názormi. Ľudia, ktorí šíria nenávisť. Asi v rovnakom pomere ako medzi Slovákmi.)
Rada cestujem na juh Slovenska. Milujem dvojjazyčnosť, ten pocit, že počujem maďarčinu aj slovenčinu, že ľudia sa bez problémov prepínajú podľa toho, s kým sa rozprávajú. Rozveselí ma, keď v takom Štúrove povie taxikár do telefónu automaticky „Tessék, prosím!“. Mám radosť, keď syn ma nemusí upozorňovať, aby som na ulici hovorila tichšie.
Sú všeobecne známe príbehy Slovákov, ktorí sa na juhu v obchode nedohovorili po slovensky. Predavačka sa vraj tvárila, že im nerozumie. Áno, určite sa nájdu aj také predavačky. My sme ich ešte nestretli. Manžel má vlastnú testovaciu metódu: hoci sa celkom dobre naučil po maďarsky, keď na juhu ideme do obchodu či do reštaurácie, s personálom komunikuje zásadne po slovensky. Nikdy sa mu nestalo, žeby naňho niekto gánil. Vždy mu odpovedali slušne a zdvorilo po slovensky, aj keď jazyková úroveň bola rôzna. Asi má pozitívne vyžarovanie :).
Čo keby sa Slováci pokúsili zmeniť svoj uhol pohľadu a nepozerali na príslušníkov maďarskej menšiny ako na votrelcov, ale ako na ľudí, ktorí obohacujú ich krajinu? Nie je krása skrytá v rôznorodosti, v pestrosti? Možno keby sa tu Maďari necítili ako nechcení cudzinci, s väčšou chuťou by sa púšťali aj do štúdia slovenčiny. Slováci na severe majú veľakrát skreslené názory o Maďaroch, ktoré pramenia hlavne z nevedomosti. Ťažko si urobiť reálny obraz o južných spoluobčanoch, keď ich poznám len cez rétoriku Jána Slotu. Pritom existuje zopár dobrých iniciatív, ktoré chcú pomáhať Slovákom v spoznávaní Maďarov. Poznáte napríklad stránku madari.sk?
Zároveň kladiem aj Maďarom z Maďarska otázku: uvedomujeme si, že aj my máme menšiny, aj keď nie sú také početné? Vieme niečo napr. o „našich“ Slovákoch? Poznáme ich kultúru, ich trápenia?
Milí čitatelia, ďakujem vám všetkým, Slovákom aj Maďarom za vaše milé slová, povzbudenie, poďakovanie, ale aj za slušne formulovanú kritiku a pripomienky.
Ďakujem, moji milí bratia Slováci! Köszönöm, kedves magyar testvéreim!
