reklama

Čaro maďarských hôr

U Slovákov sa často stretávam s predstavou, že v Maďarsku vôbec nie sú hory. „Ty si z Budapešti? Tak preto sa ti tak páčia slovenské hory, lebo vy tam dole nemáte nič! Celé Maďarsko je jedna veľká rovina!“

Písmo: A- | A+
Diskusia  (16)

Ako hrdá občianka Maďarska vždy vrelo protestujem, keď počujem takéto výroky. Naposledy som napríklad narazila v jednom inak zaujímavom blogu na vetu: „...okolie Hollókő je asi jediná časť Maďarska, ktorej sa podarilo vyfasovať aké-také vrchy a človek je normálne prekvapený, ako mu to ide do kopca a z kopca...“. A už som mala chuť napísať autorke (samozrejme priateľsky a v dobrom), či pochodila celé Maďarsko, keď tak sebavedome hodnotí jeho povrch.

Áno, povedzme si to na (maďarskú) rovinu: maďarské hory nemôžu súťažiť so slovenskými, čo sa týka výšky. To je fakt, ktorý vôbec nepopieram. Najvyšší štít nášho najvyššieho pohoria Matra má totiž 1014 metrov. Už vidím tie pohŕdavé úškrny :). Ale dovolím si tvrdiť, že čaro hôr nezávisí len od výšky. Skúste niekedy navštíviť Zemplínske hory, Matru, Bükk alebo Vyšehradské vrchy a garantujem vám nevšedný zážitok. Nielen z prírody, ale aj z kultúrnych pamiatok, z ktorých mnohé súvisia aj s miestnou slovenskou menšinou.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Jedným z najzáhadnejších pohorí v Maďarsku sú bezpochyby Pilíšske vrchy (po maďarsky Pilis). V slovenčine sa to píše rôzne – Piliš alebo Pilíš, ja z úcty k maďarským Slovákom uprednostňujem verziu s dlhým í, ktorú používajú oni). Maďarský názov Pilis je slovanského pôvodu (plešatý vrch). Pilíš je pomerne blízko Budapešti, preto je obľúbenou výletnou oblasťou pre obyvateľov hlavného mesta. Toto pohorie, ktorého najvyšší vrch s rovnakým názvom Pilíš má nadmorskú výšku sotva 756 m, je spojené s nespočetným množstvom mýtov a tajomných miest, na ktorých si prídu na svoje archeológovia, nasledovníci východných náboženstiev, prírodní liečitelia ako aj vyznávači rôznych záhadných teórií o minulosti. Jedni tam hľadajú srdcovú čakru sveta (vraj ju tam našiel sám Dalajláma), iní Arpádov hrob, niektorí dokonca vidia záhadné paralely medzi pilíšskymi horami a egyptskými pyramídami... ľudská fantázia je naozaj neskutočne bujná.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Pilíšske vrchy s Dunajom
Pilíšske vrchy s Dunajom (zdroj: Wikimedia Commons / János Baranyi / CC BY 3.0)

Ale odložme žarty bokom – niečo na tom asi predsa len bude. Čím by sme inak vysvetlili, že sa mi počas pilíšskych výletov vždy stávali čudné veci? Raz, veľmi-veľmi dávno som tam bola s bývalým frajerom. Vyzeralo to na romantický zimný výlet, až kým sme nezablúdili (miestni značkári veru nevynaložili príliš veľké úsilie na označenie chodníka). Keď sa začalo stmievať a my sme vôbec netušili, kde sme, už to také romantické nebolo. V pološere sme sa tackali v smere, kde sme tušili nejakú ľudskú civilizáciu. Zrazu sme začuli hrozné zvuky. Tesne vedľa nás v kroví niečo hrôzostrašne krochkalo! Srdce nám búšilo, začali sme sa nahlas modliť Otčenáš a bežať o dušu. Žeby to boli diviaky? Mohli to byť pokojne aj nejaké egyptské príšery z pyramíd, ktoré ožili v surrealistickom zimnom večeri, aby nás zožrali! Na naše šťastie sme za chvíľu objavili asfaltku a o ďalšiu minútku tadiaľ išlo poľovnícke auto, ktoré sme stopli. Žoviálny poľovník nás zobral až k autobusu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

O pár rokov sme boli približne na tom istom mieste s väčšou partiou z univerzity. Snúbenec mojej priateľky, Poliak z Krakova, ktorý už mal za sebou viaceré impozantné štíty veľhôr, skočil do nejakej malej priehlbinky a zlomil si nohu tak nešťastne, že ho museli operovať. Museli sme k nemu zavolať záchrannú službu, lenže vtedy ešte neboli mobily. Tak som sa s aktuálnym priateľom (nie s tým od egyptských diviakov, ten už bol dávno ženatý s inou) ponúkla, že pôjdeme rýchlo do najbližšej dediny hľadať pomoc. Chudák, ten ešte netušil, že so mnou nepochodí – tajomná energia Pilíša ma znovu opantala a zbavila ma schopnosti orientácie: zablúdili sme. Do cieľovej dediny sme sa dostali až o pár hodín, keď tam čakala už celá naša skupina a sanitka so zraneným Poliakom bola už dávno na ceste do mesta. (Operácia sa podarila, ale chudák ešte dlho musel ležať v budapeštianskej nemocnici. Bol to preňho výborný kurz maďarčiny.)

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Do tretice všetko dobré – keď som na tom mieste bola tretí raz, tak som išla s mojím budúcim manželom. Zase sme mali namierené do tej istej dediny a čuduj sa svete – trafili sme! V chotári ma požiadal o ruku. No povedzte, bola to len náhoda? To, čo dvaja Maďari nezvládli, dokázal slovenský junák! Možno za to môžu duše zosnulých Slovákov, ktoré v hojnom počte odpočívajú na miestnych dedinských cintorínoch. Pilíš má totiž početné slovenské obyvateľstvo. Slováci sem prichádzali vo viacerých vlnách v 18. storočí. Ich potomkovia žijú pod Pilíšom dodnes, hoci neraz museli viesť ťažké zápasy o zachovanie svojej národnej identity. Dnes fungujú vo viacerých dedinkách slovenské samosprávy. Mlynky (Pilisszentkereszt), Santov (Pilisszántó), Čív (Piliscsév), Kestúc (Kesztölc), Huť (Pilisszentlélek), Senváclav (Pilisszentlászló)... – malebné dedinky, v ktorých ešte pred pätnástimi rokmi bolo bežne počuť slovenčinu (neviem, ako je to dnes, dlho som tam nebola, ale vraj je situácia stále horšia).

Na jednu zo spomenutých dediniek, na Mlynky máme s manželom veselú spomienku. Na univerzite som mala predmet, ktorý sa volal dialektológia, čiže veda o nárečiach. V rámci predmetu sme museli vyhotoviť slovenskú nárečovú nahrávku niekde v Maďarsku. Predpokladalo sa, že študenti slovenčiny majú slovenský pôvod a budú hľadať adeptov na nahrávanie vo svojom bydlisku. Lenže ja som nemala žiadnych slovenských príbuzných, tak sme sa s mojím vtedy už snúbencom Jankom vydali len tak naverímboha do Mlyniek s tým, že tam isto nájdeme nejakú vhodnú osobu. Manžel je extrovert, tak hneď sa aj prihovoril jednej staršej pani za bráničkou, či ju môžeme nahrať. Tetka sa najskôr bránila, nechápala veľmi, čo chceme. Pýtala sa, či z toho nebude „volajaká pletka“. Nakoniec nás však ochotne pustila dnu. Ja som mala vopred pripravené otázky, ale snažila som sa s ňou rozprávať spontánne, čo nebolo ľahké, lebo vôbec nebola zhovorčivá. Odpovedala väčšinou len dvoma-troma slovami. Ja ako introvert tiež nie som veľmi zhovorčivá, hlavne nie s ľuďmi, ktorých som ešte pred pár minútami vôbec nepoznala. Tak si teda viete predstaviť, ako ten náš rozhovor vyzeral... Potom, keď sme si to vypočuli, sme sa na tom ohromne zabávali. Ukázalo sa totiž, že skoro po každej vete som povedala „No, to je zaujímavé!“ Asi takto: „Mali ste aj zvieratá?“ „Mali.“ „A aké?“ „Kravu.“ „A ešte?“ „Aj kozu sme mali.“ „No, to je zaujímavé!“ Manželovi to tak utkvelo v pamäti, že dodnes mi to pripomína, keď si zo mňa chce uťahovať. Náš príbeh z Mlyniek porozprával aj našim deťom, ktoré odvtedy, keď sa niečomu podľa nich neprimerane čudujem, mi s potmehúdskym úškrnom hovoria: „Fíha, mama, no to je zaujímavé, všaaaaak?“

Mlynky
Mlynky (zdroj: Wikimedia Commons / Horvabe / CC BY-SA 3.0)

Z Mlyniek pochádza známy spravodajca Slovenského rozhlasu, Gregor Martin Papucsek. V pilíšskych horách je aj pozoruhodná koncentrácia súčasných slovenských básnikov. Jeden z nich, Imrich Fuhl píše nielen hlboké básne, ale robí aj krásne fotografie hôr. S jeho básňami som sa prvýkrát stretla v antológii slovenských básnikov v Maďarsku s názvom Chodníky, ktorú som si kúpila za smiešnu cenu v Slovenskom inštitúte ešte ako stredoškoláčka. Na záver tu pripájam jednu z mojich obľúbených básní od neho:

Imrich Fuhl:

Pilíš

už zďaleka vidíš

svetlozelenú farbu hory
v búrke času a potom keď mrholí
tu
tá kvapkavá radosť a večne ľadový smútok
na povrchu prastarej zemi zhurta sa zleje kruto
do
teplého prúdu pomaly vytriezvujúcich kmitajúcich sa snov
a od
ružovobelasého úsvitu nového dňa na čistých vozoch sa vyváža hnoj

Ak rozmýšľate o dovolenke v Maďarsku, nemiňte svetlozelenú krásu pilíšskych hôr. Aj na vás tam isto čakajú tajomstvá prírody a príbehy vašich krajanov.

Pilíšske vrchy
Pilíšske vrchy (zdroj: Wikimedia Commons / Horvabe / CC BY-SA 3.0)
Diána Marosz

Diána Marosz

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  78
  •  | 
  • Páči sa:  209x

Som Maďarka z Maďarska, ktorá sa zaľúbila do slovenčiny. Rada objavujem veci, ktoré spájajú naše národy. Milujem stredovekú hudbu, prírodu, literatúru, ľudové umenie a krásu vo všetkom. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu