Objaviť v škaredosti krásu

Autor: Diána Marosz | 22.11.2016 o 22:06 | (upravené 26.11.2016 o 9:13) Karma článku: 8,73 | Prečítané:  1159x

Vždy som ho vnímala len periférne. Ako odpornú, špinavú štvrť, kam nechodím, keď nemusím. Józsefváros – ôsmy obvod Budapešti.

Už samotný názov „nyolcadik kerület“ (ôsmy obvod) – pohŕdavým slangom „nyócker“ – vo mne vyvolával vždy stiesnený pocit. Svet prostitútok a pasákov, kšeftárov a vreckárov. Netušila som, že niekedy budem mať k nemu kladnejší vzťah.

Teraz, s odstupom pekných pár rokov, sa tam pohybujem pravidelne. Škola, ktorú tento rok navštevujú moje deti, sa totiž zhodou okolností nachádza práve v tejto štvrti. Na začiatku to bol riadny šok, ale postupne som si uvedomila, že je to napriek všetkému celkom čarovné miesto. Keď dnes kráčam po jeho uliciach, vidím ho v úplne inom svetle ako kedysi.

Niežeby sa veľmi zmenilo. Hoci treba uznať, že samospráva sa snaží a mnoho vecí sa pohlo k lepšiemu. Vytvorili sa upravené verejné priestory, parky, ohradené detské ihriská, zeleň. Vznikli pešie zóny, tým sa zmenšil ruch a hluk. Niektoré staré domy sa obnovili. V niektorých častiach sa postavili elegantné nové bytovky. Ale celkový dojem je rovnako nelichotivý. Ostala špina, ostali aj kaluže moču, ľudské a zvieracie výkaly pod bránami a na rohoch, smeti v pivničných oknách, ošarpané domy, opadávajúca omietka, vlhké steny, množstvo bezútešných požiarnych múrov. Ostali aj ľudia. Ženy s drsnou pleťou a zošuverenou tvárou, s kruhmi pod očami, so zle zafarbenými vlasmi. Zanedbaní a neoholení muži v teplákoch. Niektorí už skoro ráno opití. Skupinky flákajúcich sa mladých v čiernych bundách. Krčmy, kebaby, malé pivničné obchodíky. Sem-tam nejaké dielne. Hlučné pouličné scény. Veľa čudesných týpkov, ktorí sa rozprávajú sami so sebou alebo robia čudné pohyby. Prípadne ležia na chodníku. Na elektrickom stĺpe vylepený plagát – fotka Rómky s textom: „Pozor! Nebezpečná klamárka, zlodejka a podvodníčka! Zameriava sa skôr na starších mužov. Chráňte sa jej!“

Ale toto všetko je len povrch. Prvá vrstva, pod ktorou sa skrývajú ďalšie, nenápadnejšie. Keď sa človek neponáhľa, začína si všímať veci, ktoré bežnému chodcovi unikajú. Kľučky na bránach. Kvety na balkóne. Opustené a zarastené tajomné záhrady za zdevastovanými, neobývanými domami. Malé, nenápadné oázy v púšti sivosti. Uzavreniny krásy v hornine škaredosti.

Rada pozorujem požiarne múry. Na prvý pohľad čudná deformácia, však? Aj mne sa kedysi zdalo, že sú odporné a depresívne, ale potom som začala objavovať v ich škaredosti akúsi pochmúrnu krásu. V Jozefove je ich obrovské množstvo kvôli tomu, že zastavanie tejto mestskej časti prebiehalo nekoncepčne a na viackrát. A tak dnes v susedstve poschodových nájomných domov nájdeme staré prízemné domčeky alebo prázdne pozemky, ktoré sa využívajú rôzne – ako parkovisko, sklad, prípadne nelegálne smetisko, zarastené divým hroznom a brečtanom. Na mnohých z týchto múrov možno objaviť rysy nižšej strechy, ktoré naznačujú, že kedysi tam stál nízky, dnes už zbúraný dom. Požiarne múry skrývajú v sebe aj úzke svetlíky s oknami, ktoré sa dostali na svetlo sveta väčšinou tiež len kvôli zbúraniu okolitých domov. (Pamätám si, keď som ako dieťa bola niekde na návšteve v takomto starom činžiaku, kde sa kúpeľňové okno otváralo do tmavého svetlíka. Pripadalo mi to ako tajomné a trochu strašidelné miesto.) Vie ma pobaviť, keď vynachádzavejší obyvatelia vyrezávajú okná do tých holých múrov na najnepravdepodobnejších miestach. Chcú mať viac svetla, pochopiteľne. Ale čo ak vedľa začnú stavať nový dom? No tak majú smolu... S vyrezaním okna do požiarneho múru mám aj osobné skúsenosti. Kedysi som bývala s mamou na druhom poschodí. Naša kúpeľňa nemala okno a bola nepríjemne tmavá. Mama však dostala nápad – zistila, že vedľajší dom je nižší, nuž rozhodla sa urobiť okienko do múru. Všetko prebehlo hladko, odvtedy sme mali pekný svetlý priestor. Raz som sa práve chystala osprchovať, keď ma opantal nepríjemný pocit – akoby ma niekto sledoval. Pozrela som sa na okno a skoro som odpadla: dívali sa na mňa veľké zelené oči! Mačka! Môže to však dopadnúť aj oveľa nepríjemnejšie. Predstavme si, že namiesto mačky sa na nás nehybne pozerá robotník zo stavby... Tak radšej opatrne s vyrezávačkami.

Jozefov disponuje okrem všetkých vyššie uvedených zvláštností ďalšou zaujímavosťou, ktorá môže byť pre slovenských návštevníkov obzvlášť pútavá: v tejto časti si našla domov väčšina Slovákov, ktorí prichádzali za prácou do hlavného mesta. Na konci 19. storočia bola Budapešť najväčším slovenským mestom v Rakúsko-Uhorsku, žilo tu 27 tisíc Slovákov, ďalších 80 tisíc sem chodievalo na sezónne práce. Pracovali väčšinou ako nádenníci na veľkých stavbách (je všeobecne známe, že aj maďarský Parlament postavili Slováci), ale našli si uplatnenie aj v menších priemyselných odvetviach ako obuvníci, krajčíri. Boli medzi nimi továrenskí robotníci, nakladači, krčmári. Intelektuálna vrstva pracovala v redakciách, v cirkevných inštitúciách a v štátnych úradoch. V Jozefove tvorili Slováci podľa údajov z roku 1910 až desať percent obyvateľstva. Bývali pôvodne hlavne v blízkosti ulice, ktorá sa kedysi volala Slovenská ulica (dnešná Tavaszmező utca).

V jozefovských hostincoch a kaviarňach prebiehal bohatý slovenský kultúrny a spoločenský život, riadený slovenskými intelektuálmi. Slováci sa stretávali v rôznych spolkoch – študenti v literárnych, ženy v dobročinných a robotníci v samovzdelávacích. V tejto mestskej časti sa nachádzali aj viaceré slovenské tlačiarne a vydavateľstvá slovenských novín. Podrobný obraz slovenského Jozefova podáva Anna Kováčová v publikácii Život a kultúra Slovákov v Budapešti v období dualizmu, kde nazýva Jozefovo mesto „slovenským ostrovom v Budapešti“.

Neďaleko od školy mojich detí stojí aj zdevastovaný kostol slovenských evanjelikov. Postavili ho v druhej polovici 19. storočia. Kedysi krásny a veľkolepý, dnes skoro neviditeľný: skrýva sa vo dvore, obklopený vysokými domami. My sme ho videli zatiaľ len na fotografiách a dobových rytinách, ale verím, že sa nám čoskoro podarí zoznámiť sa s ním aj „naživo“.

Minulý týždeň sme navštívili dcérinu spolužiačku. Býva na najvyššom poschodí jednej bytovky uprostred Jozefova. Pred našimi očami sa rozprestierala nová, neznáma panoráma okolia – paralelný svet neba, striech, vežičiek, komínov, balkónov a tajných strešných záhrad. Fascinujúca nová dimenzia! Druhá, skrytá strana skutočnosti, ktorú zdola vôbec nevidno. Všetko, čo bolo dole, zrazu dostalo iné, mäkšie kontúry. Pohyby sa spomalili, zvuky sa zjemnili. Rušný prízemný svet minút stratil dôležitosť a ustúpil pred výškovým svetom večnosti.

A tak je to s nami vo všetkom. Všímame si len tú prvú, viditeľnejšiu stranu, kým tá druhá ostáva veľakrát skrytá. Málokedy dokážeme vyjsť zo seba, vybehnúť na najvyššie poschodie, spomaliť a hľadieť na svet a na ľudí z inej perspektívy. Doprajme si to z času na čas. Aby nám neunikala podstata.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Kocáb: Kisku už dlho uznávam, ocenenie ma šokovalo

Pre SME hovorí, že je hrdý slniečkar. Keď pôjdeme tvrdou silou, nemáme šancu.

ŠPORT

Sagan ukázal cit pre taktiku a ešte lepšiu formu ako pred rokom

V sobotu bol druhý, v nedeľu už vyhral.

KOMENTÁRE

Plot bol jeho nápad, nie Orbánov. Dnes má dom kúsok od pletiva

Ako sme sa nestretli so starostom Ásotthalomu.


Už ste čítali?