Hudobná výchova po maďarsky

Autor: Diána Marosz | 30.12.2016 o 7:52 | (upravené 30.12.2016 o 8:08) Karma článku: 11,70 | Prečítané:  3026x

Pomaly sa skracujú zimné prázdniny a my sa zase zbierame zo slovenských hôr do nášho dočasného domova – do Budapešti. 

Maďarskí žiaci veru neleňošia, už tretieho januára idú do školy – na veľký smútok mojich detí. Zo školského roka tráveného v maďarskej metropole prešli už štyri mesiace. Za chvíľu sme v polovici. Deti si už zvykli – dcéra ľahšie, syn ťažšie. O našich peripetiách som písala v predošlých článkoch tutu. Niektoré veci sa nám v Maďarsku páčia, niektoré menej. Je však niečo, čo nám bude bezpochyby veľmi chýbať, keď sa vrátime na Slovensko: hudobná výchova.

Keď som si vyberala školu pre svoje deti, povedala som si, že chcem takú, ktorá má rozšírené vyučovanie hudobnej výchovy. V Maďarsku má táto špecializácia veľké tradície. Vďaka koncepcii skladateľa a pedagóga Zoltána Kodálya sa hudobná výchova v Maďarsku od 50-tych rokov minulého storočia dlhodobo držala na veľmi vysokej úrovni. Pamätám si to z môjho detstva – každá základná škola mala zbor (žiadne gitarové šalala, ale seriózna klasika a úpravy ľudovej hudby). Všetko bolo založené na speve – Kodályova hudobná koncepcia totiž vychádzala z toho, že hudba je pre všetkých, aj pre chudobných, ktorí nemajú financie na to, aby sa ich deti učili hrať na hudobnom nástroji. Preto treba využiť inštrument, ktorým disponuje každý človek zadarmo: ľudský hlas. V školách s rozšíreným vyučovaním hudobnej výchovy sa tento predmet vyučoval každý deň. Kodály veril, že dobrá, kvalitná hudba pozitívne vplýva na dušu dieťaťa a spievanie v zbore rozvíja sociálne kompetencie. Po čase jeho názory potvrdili aj psychologické výskumy. Najväčší dôraz kládol na ľudové piesne – tvrdil, že každý národ má pri vyučovaní hudobnej výchovy vychádzať z vlastnej klenotnice ľudového spevu. (Malá odbočka: Kodály môže byť pre Slovákov zaujímavý aj tým, že udržiaval hlboké priateľstvo s významnou postavou slovenskej hudby: Mikulášom Schneiderom Trnavským – boli totiž kedysi spolužiaci na trnavskom gymnáziu. Do Trnavského smrti si písali a navzájom si posielali svoje diela.)

Pred pár rokmi som v rámci ročného vedeckého projektu porovnávala systémy výučby hudobnej výchovy na Slovensku a v Maďarsku. Zrealizovala som aj prieskum v maďarských školách s hudobnou špecializáciou: rozprávala som sa s učiteľmi, pozorovala som hodiny, zúčastnila som sa na niektorých hudobných podujatiach škôl, dávala som žiakom vyplniť dotazník o ich hudobných preferenciách a ich vzťahu k zborovému spevu. Získala som tým komplexný obraz o dnešnej situácii, ktorá vôbec nie je taká priaznivá ako kedysi. Kodályova metóda (takto ju poznajú vo svete), ktorá zažíva v niektorých krajinách sveta najväčší rozkvet, vo svojej vlasti je na ústupe. Z kedysi rozvetvenej siete škôl s hudobnou špecializáciou ostalo len malé percento, ale tie školy, ktoré sa ešte držia, stoja za to. Jednou z nich je aj tá naša. Je zaujímavá tým, že má v rámci hudobnej špecializácie ďalšie špecifikum: orientuje sa na cirkevnú hudbu.

Tento model školy sa nazýva „spevácka škola“ a je to vlastne škola v škole: funguje v rámci obyčajnej štátnej základnej školy. V každom ročníku je jedna spevácka trieda, ktorá má v rozvrhu týždenne dve hodiny hudobnej výchovy, ďalšie dve hodiny hudobnej náuky (v spolupráci s blízkou ZUŠ), pol hodiny individuálnej hlasovej výchovy (toto je unikát, lebo v Maďarsku sa na rozdiel od Slovenska spev pre deti na zuškách vôbec nevyučuje), hodinu zboru a hodinu ľudového tanca. Najšikovnejšie deti chodia okrem toho aj do veľkého zboru školy dvakrát týždenne v poobedňajších hodinách (volá sa „Veľká dielňa“), ktorý reprezentuje školu na mnohých koncertoch a iných hudobných podujatiach doma aj v zahraničí. Okrem toho má každá trieda povinnú liturgickú službu raz do mesiaca na omši (nižšie ročníky) alebo na vešperách (vyššie ročníky).

Celý chod hudobnej sekcie školy majú pod palcom učitelia hudobnej výchovy a cirkevnej hudby s vysokým odborným vzdelaním. Mnohí z nich učia aj na Katedre cirkevnej hudby na Hudobnej akadémii F. Liszta. Poznám ich z cirkevnohudobných kruhov, v ktorých som sa sama pohybovala počas univerzitných rokov. Vďaka jednému z nich sa mi podarilo vybaviť, aby sa moje deti mohli stať žiakmi tejto školy na jeden rok.

Už štyri mesiace pozorujem ich prácu zblízka a nevychádzam z údivu. Podmienky vôbec nie sú ružové. Do školy chodí veľa detí z nižších sociálnych vrstiev. Asi tretinu žiakov tvoria rómske deti. Veľa žiakov pochádza z rozvrátených rodín. 98 percent detí je bez vyznania, nepatrí do žiadnej cirkvi. V tomto ovzduší vyučovať cirkevnú hudbu, založenú na gregoriánskom choráli (hlavne ide o adaptácie do maďarčiny) a viesť deti k liturgickej službe je podľa môjho názoru hrdinstvo, hraničiace so šialenstvom (tento pojem tu chápem v pozitívnom zmysle – podľa mňa každý umelecky nadaný človek je nejakým spôsobom „šialený“ – odlišný od priemeru). Pozorujem týchto učiteľov a neobjavujem na nich najmenší náznak vyhorenia. Prekypujú nadšením, energiou, radosťou. Vôbec ich neodrádza ľahostajnosť niektorých detí (nie každé má rovnaké nadšenie ako oni, napríklad ani môj syn nie), ani nezáujem alebo dokonca vyslovene neochota zo strany rodičov. (Rodičia sú pri nástupe na školu upovedomení, že dieťa sa bude vzdelávať podľa princípov speváckej školy a s mesačnou pravidelnosťou sa bude zúčastňovať bohoslužieb. Ak s tým nesúhlasia, nikto ich nenúti dať dieťa na hudobnú špecializáciu.) Atmosféra na hodinách a na skúške zboru je priateľská, priam rodinná. Deti na prvom stupni učiteľom tykajú a oslovujú ich po mene. „Ahoj, teta Borcsi!“, „Ahoj, ujo Csaba!“ To však vôbec neznamená, že by učitelia nemali autoritu.

Rada chodievam na spomínané liturgické služby školy. Zarmucuje ma však, keď tam vidím veľmi málo rodičov a tí, ktorí prídu, sedia väčšinou kdesi vzadu alebo dokonca stoja vonku ako úplne nezainteresovaní (česť výnimkám). Rozmýšľam, či to má vôbec zmysel. Má zmysel pre neveriace deti spievať v kostole? Získajú tým niečo? Podľa mojich kamarátov učiteľov jednoznačne áno. (Jeden mi rozprával dokonca aj o obrátení rodičov.) Chcem veriť, že majú pravdu.

Syn je šiestak. Raz do mesiaca spieva s triedou gregoriánske vešpery v krásnom stredovekom kostole pri Dunaji. Vždy sa na to teším a ako jediná z rodičov rada spievam s nimi (dlhé roky som viedla farskú schólu). Minule som bola svedkom zvláštnej scény. Šiestaci boli dosť nezorganizovaní a hluční, keď prichádzali do kostola. Zo sakristie vyšiel starší pán a s úctou ich napomenul, aby sa správali tichšie. Jedna mamička s vyžitou tvárou sa však veľmi rozhorčila a začala nahlas šomrať: „To nie sú kresťania, to sú kreténi!“ Prišlo mi to ľúto. Ľúto tej ženy, ktorá z celej veci vnímala očividne len to, že tam musí trčať kvôli nejakému trápnemu spevu. A rovnako ľúto tých zanietených učiteľov, ktorí – obrazne povedané – „hádžu perly sviniam“.

Dcéra sa cíti v tomto hudobnom prostredí ako ryba vo vode. Na začiatku sa strašne bála, lebo bola značne pozadu z hudobnej náuky, hoci na Slovensku z nej absolvovala už tretí ročník. Vďaka úžasnej učiteľke však rýchlo získala motiváciu a dobehla všetko. Je krásne pozorovať jej hudobný rozvoj. Občas sa vyskytne pre ňu možnosť popularizovať slovenskú kultúru pre maďarské deti. Keď sa učili pesničku Stará baba zlá – táto slovenská ľudovka je preložená do maďarčiny a pozná ju skoro každý –, učiteľka ju poprosila, aby pieseň zaspievala v origináli a aby pripravila fonetický prepis pre ňu. Na vianočnom večierku zas dcéra aj so synom zaspievali pred celou školou slovenskú koledu Vstávajte, pastieri. Sú to momentky, keď sa mi srdce raduje – takto sa buduje slovensko-maďarské priateľstvo v malom.

Koncept speváckej školy sa opiera medzi inými o niekdajšiu spevácku prax zo stredoveku, keď na bohoslužbách spievali spolu deti (žiaci) a dospelí (klerici). Práve preto aj učitelia speváckej školy spievajú spolu s deťmi. V liturgickej službe aj na koncertoch. Táto metóda podporuje rýchlejšie začlenenie menších detí, ktoré nachádzajú oporu a príklad v dospelých. Krásnou demonštráciou tohto princípu bol adventný koncert školy. Pripájam záverečné číslo – vianočnú skladbu Puer natus zo zbierky Harmonia caelestis maďarského aristokrata Pála Esterházyho. Spieva výber detí spolu s učiteľmi, medzi nimi moja dcéra, ktorá hrá aj medzihru na zobcovej flaute.

Počas písania tohto článku mi jeden z mojich čitateľov poslal čerstvý rozhovor s violončelistom Jozefom Luptákom. Netušil, že píšem práve o hudobnej výchove, ale bola to asi telepatia, lebo rozhovor presne rezonoval s tým, čo som napísala. Na otázku, ako vybudovať v deťoch lásku k vážnej hudbe, odpovedal pán Lupták: „Týmto sa už zaoberali oveľa múdrejší a skúsenejší ľudia, stačí zájsť do Maďarska. Zoltán Kodály a Béla Bartók tam vymysleli fantastický systém, postavený na ľudovej piesni, ktorý potom na základných školách voľne prechádza a motivuje k láske k vážnej hudbe.“ Presne tak. Dcéra mi doma pravidelne vyspevuje solmizované pasáže z Mozartovej Malej nočnej hudby a iné hudobné lahôdky. Často ju musím krotiť, aby večer o deviatej nespievala na plné hrdlo.  Bývame totiž v bytovke s mimoriadne tenkými múrmi a so susedmi, ktorých „nočná hudba“ očividne nenadchýna – aj keď je len „malá“.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Kocáb: Kisku už dlho uznávam, ocenenie ma šokovalo

Pre SME hovorí, že je hrdý slniečkar. Keď pôjdeme tvrdou silou, nemáme šancu.

ŠPORT

Sagan ukázal cit pre taktiku a ešte lepšiu formu ako pred rokom

V sobotu bol druhý, v nedeľu už vyhral.

KOMENTÁRE

Plot bol jeho nápad, nie Orbánov. Dnes má dom kúsok od pletiva

Ako sme sa nestretli so starostom Ásotthalomu.


Už ste čítali?