Hudba nebies

Autor: Diána Marosz | 8.1.2017 o 21:19 | (upravené 8.1.2017 o 22:36) Karma článku: 7,94 | Prečítané:  888x

V kostole svietia iba bočné svetlá. Prítmie. V laviciach asi dvadsať ľudí. Pred oltárom skupina mladých v modrých plášťoch. Na pozadí temného držaného tónu organu zaznie mužský spev.

Budapešť je ideálnym mestom pre milovníkov rôznych „alternatívnych“ hudobných prúdov. Pre mamičky s malými deťmi však večerné programy neveľmi pripadajú do úvahy, hlavne keď ich manžel pracuje v inom meste a za rodinou chodí len cez víkendy. Práve preto je pre mňa sviatok, keď sa mi niekedy podarí uvoľniť sa a vychutnať si zopár chvíľ s dobrou hudbou. Pred sviatkami som bola na adventnom koncerte, kde špičkové speváčky Ági SzalókiÉva Bodrogi experimentovali (a hneď dodám, že veľmi úspešne) so skĺbením baroka a maďarskej ľudovej hudby. V prvých januárových dňoch som sa vďaka obetavosti manžela (postrážil mi deti) mohla zúčastniť ďalšej hudobno-duchovnej udalosti v Kostole sv. Terézie z Avily – vianočného matutína (nočnej modlitby z breviára) študentov odboru cirkevnej hudby Hudobnej akadémie F. Liszta. Na liturgické slávnosti Katedry cirkevnej hudby chodím vždy rada, je to jedinečný zážitok. Hudobný, ale aj duchovný. Kostol sv. Terézie patrí medzi moje obľúbené miesta aj preto, lebo v ňom pôsobil 11 rokov (1851-1862) slovenský kaplán Ján Palárik, slávny dramatik a veľký priateľ slovensko-maďarského priateľstva. Má tam aj dvojjazyčnú pamätnú tabuľu.

Gregorián je náročný žáner. Dostala som sa k nemu až počas univerzitných rokov. Celý život som spievala v rôznych zboroch. Mali väčšinou ten klasický repertoár – veľké skvosty vážnej hudby od baroka po súčasnosť. Sem-tam niečo z renesancie. Zo stredoveku však nič. Na vysokej škole som začala chodiť na omše univerzitného pastoračného centra. Bola tam maličká schóla, hľadali nových členov. Prihlásila som sa. Bolo to osudové stretnutie. Mali sme dirigentku, ktorá práve robila doktorát z cirkevnej hudby. Vtiahla nás do cirkevnohudobníckych kruhov a zasvätila do tajov liturgickej hudby. V tých časoch som získala veľa cenných skúseností. Spoznala som ľudí, ktorí mi neskôr, keď som sa v Žiline sama dala na cestu budovania vlastných liturgických súborov, nezištne pomáhali svojimi radami a poskytovaním odborných materiálov. Boli to pedagógovia a študenti z Katedry cirkevnej hudby. Tvorili originálny svet zanietených nadšencov rôznych kresťanských denominácií (katedra je ekumenická, katolíci a protestanti majú svoj vlastný študijný program, ale vzájomne sa zúčastňujú na liturgických sláveniach toho druhého). S veľkou oddanosťou študovali a pestovali náročnú vedu, pritom vedeli, že sa z nej vôbec nedá vyžiť. Časy, keď cirkevný hudobník bol vážený a slušne platený člen spoločnosti, sú dávno preč.

Christus natus est nobis: venite, adoremus. Kristus sa nám narodil, poďte, klaňajme sa mu. Týmito slovami sa začína invitatórium nočnej modlitby, ktorú sa cirkev od 4. storočia modlí počas vianočnej vigílie.

V kostole svietia iba bočné svetlá. Prítmie. V laviciach asi dvadsať ľudí. Pred oltárom skupina mladých študentov v modrých plášťoch. Jedenásť chlapcov a štrnásť dievčat. Na pozadí temného držaného tónu organu zaznie mužský spev predspevákov. Nevidím ich tvár, sú otočení k oltáru. Ich hlas sa opiera o prednú stenu kostola a vracia sa k nám zahalený rúškom ozveny. Melódia sa vznáša z hlbín do výšok. V polovici začiatočnej antifóny sa pridajú aj ženské hlasy a farba spevu sa zrazu naplní svetlom. Pridáme sa aj my „laici“. Máme k dispozícii noty. Vedľa latinského textu je aj maďarský preklad.

Žalm. Venite, exultemus Domino. Poďte, plesajme v Pánovi. Znovu ten zahalený mužský spev nad držanými tónmi organa. Organista hrá minimalistický, ale dokonale premyslený a štýlový sprievod. Spoločne opakujeme antifónu. Potom nasleduje psalmódia (tri žalmy s antifónami). Antifónu začínajú predspeváci, verše žalmu spievame s nimi na striedačku. Popri latinskom texte sa snažím sledovať aj preklad, ale potom si uvedomím, že ani netreba. Latinčina má svoju zvláštnu silu, aj keď z nej málo rozumiem.

Čítanie. Populus, qui ambulabat in tenebris, vidit lucem magnam. Ľud, čo kráča vo tmách, uzrie veľké svetlo. Krásna dvojhlasná verzia z raného obdobia viachlasu. Slovenskú adaptáciu máme v repertoári aj my s mojím zborom Arcus.

Čítania sa striedajú s responzóriami. Nádhernú melizmatickú melódiu prvého z nich spieva skupinka dievčat. Cítim sa ako v ženskom kláštore kdesi v stredoveku. Krásne odľahčené rovné hlasy, žiadne vibrato. Gregorián si vyžaduje osobitú hlasovú techniku. Nám to zbore robí ťažkosti, lebo sme viacerí odchovaní na štúdiu operného spevu. Týmto mladým ženám však tento druh spevu očividne sedí. Texty responzórií sú nemenej hlboké ako melódia. Hodie nobis caelorum Rex de Virgine nasci dignatus est. Dnes sa nám ráčil Kráľ nebies z Panny narodiť. Druhé spievajú muži: Hodie nobis de caelo pax vera descendit. Dnes skutočný mier k nám zostúpil z neba. A nakoniec znovu ženy: Verbum caro factum est, et habitavit in nobis. Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami.

Sedím v kostolnej lavici v srdci Budapešti, spoza múrov kostola počuť tlmený šum hustej dopravy. Pomaly však strácam pojem o čase a priestore, ponorím sa do neviditeľného sveta utkaného z tónov chorálu a cítim, ako táto hudba nebies preniká moje telo. V nohách pociťujem zvláštne mravčenie, asi to budú nejaké hormóny šťastia. Zrelý gregorián je vrcholom jednohlasného hudobného umenia stredoveku. Široko plynúcu meditatívnu ornamentálnosť Východu zjednocuje s racionalitou Západu. Základ celého neskoršieho hudobného vývinu Európy. Základ jej duchovného dedičstva. Dnes zabudnutá klenotnica, z ktorej čerpajú len odborníci a nadšenci. Väčšina sveta jej však už nerozumie.

Nasleduje Te Deum. Vyvrcholenie. Organista pridáva s každou slohou viac a viac. Modlitba kňaza. Záverečná fráza vďakyvzdávania. Ticho. A potom na záver moteto O magnum mysterium. Polyfonické dielo nejakého renesančného skladateľa. Hlasy sa dvíhajú k nebu v dokonalom spojení.

Sedím a som šťastná. Únik zo sveta? Uletenosť? Sebaklam? Ktorý svet je ten pravý? Tento tu s nebeským spevom, alebo ten druhý, ktorý nás obklopuje za kostolnou bránou?

(„Mama je posadnutá hudbou.“ hovorieva položartovne môj syn. Beriem to. Podľa všetkého naozaj som. :))

Odznejú posledné tóny. Intuitívne si otvorím tašku a vidím, že mi zvoní telefón. Manžel. „Už sa tam nezdržuj, Ciluška nechce zaspať, je mrzutá.“ Pozriem sa na hodiny: deväť hodín. Neverím. Žeby to celé trvalo až hodinu a pol? Vôbec sa mi nezdá.

Ostatní prítomní idú ešte na agapé, ja letím domov. Na Veľkej Okružnej vianočné žiarovky na všetkých stromoch. Na zastávke električky nočné skupinky mladých. Popíjajú a fajčia. Jeden nahlas vykrikuje a nadáva. Oproti nám na bilborde dievčatá v plávkach pijú Coca-Colu. Je sychravo, fúka nepríjemný vietor.

O štyridsať minút som doma. Vymrznutá bežím hore schodmi na štvrté poschodie. Vo dverách stojí rezignovaný manžel. Vedľa neho malé dievčatko v pyžame a v ponožkách. „Stojíme tu takto už dvadsať minút. Neviem ju uspať.“ Rýchlo si vyzlečiem kabát, priviniem si ju k sebe a ideme do postele. Pritúli sa ku mne. Cítim, ako sa jej teplé telíčko uvoľní a ako sa jej dych stáva pokojnejším. Zaspáva. Preniká ma pocit blaženosti. Som pre ňu tým istým, čím bola pre mňa dnešná nočná modlitba: istotou a nádejou v neistom svete plnom hrubosti a utrpenia.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Šéfa ÚPN nazvali cuciakom, teraz ho koalícia považuje za diktátora

Šéf Ústavu pamäti národa viedol spor s českým ministrom financií Andrejom Babišom a zamestnancami, ktorí mali blízko k extrémizmu.

KOMENTÁRE

Premiér Fico mieri k jadru Únie. Ako sa k nemu prelúska?

Fico sa nenápadne začal dištancovať od susedov z V4.

SVET

Hlásna trúba brexitu kolabuje, Farageove výkriky už voličov nezaujímajú

Strane Ukip hrozí, že sa nedostane do parlamentu.


Už ste čítali?