Všetci

Autor: Diána Marosz | 5.3.2017 o 19:18 | (upravené 11.3.2017 o 17:46) Karma článku: 10,29 | Prečítané:  1230x

Maďari sa radujú! Maďarský film Všetci (anglický názov: Sing) vyhral pred týždňom Oscara v kategórii krátkych hraných filmov.

Prvýkrát sme ho videli pred pár týždňami. Nie je to film pre deti, ale dcéru veľmi zaujal kvôli dvom veciam: hlavnými hrdinkami sú dievčatá v jej veku a všetko sa v ňom točí okolo speváckeho zboru.

Začiatok deväťdesiatych rokov, typická stará školská budova kdesi v Maďarsku. Do školy prichádza nová žiačka Zsófi. Prechádza sa po chodbe a hneď ju zaujmú krásne tóny detského spevu. Slávny spevácky zbor, najväčšia pýcha školy práve nacvičuje. V jej srdci sa okamžite zrodí túžba patriť do zboru.

Spevokol vedie pekná učiteľka so studenými modrými očami. Vyzerá síce milo, ale v skutočnosti jej ide len o jedno: o úspech za každú cenu. Novú žiačku odchytí hneď po prvej skúške, vyskúša ju a uzavrie s ňou „tajnú dohodu“: keďže podľa učiteľky „nie je dostatočne dobrá“, môže chodiť do zboru, ale odteraz nebude spievať, iba otvárať ústa. Nikomu o tom však nesmie povedať nič.

Svet sa zrazu zmení – z milej, priateľskej Zsófi sa z minúty na minútu stane smutné, zakomplexované a úzkostlivé dievča. Svoju ťarchu nesie sama až do chvíle, keď kamarátka z nej dostane celé bolestivé tajomstvo. Ukáže sa, že s podobným ponižovaním sa boria viaceré deti v zbore...

Záver filmu je pozitívny vďaka sile súdržnosti medzi deťmi: nakoniec pani učiteľke odplatia a všetci sme šťastní – alebo ani nie...?

...Po filme ostala vo mne nejaká čudná úzkosť. Dlho som premýšľala o rôznych významových vrstvách, o viacerých možnostiach interpretácie. Nakoniec mi došlo, čo ma na ňom najviac chytilo: situácia vo filme mi pripomenula bolestivý zážitok z môjho detstva, na ktorý som sa snažila dlhé roky zabudnúť.

Bola som piatačka na základnej škole a učiteľka hudobnej výchovy ma vybrala do školského spevokolu. Mala som dobrý hlas a veľmi rada som spievala. Poslušne som teda začala chodiť do zboru, ale postupne sa mi to celé zhnusilo. Naša pani učiteľka vôbec nebola taká pekná a milá ako tá vo filme. Bola škaredá ako ježibaba, veľmi sme sa jej báli. Vyžadovala absolútnu poslušnosť. Mala jeden hrozný zvyk: v triede, kde sme mali nácviky, nikdy nevetrala. Asi mala fóbiu z čerstvého vzduchu. Veľmi som tým trpela, lebo v miestnosti bol stále neuveriteľný smrad a nedostatok kyslíka. Párkrát som sa jej aj opýtala, či by sme nemohli otvoriť okno. Nikdy nedovolila.

V jednej veci sa náramne podobala na svoju kolegyňu z filmu: bola perfekcionistka a neskutočne túžila po úspechu. Všetkých nás zneužívala. Na stene mala samé diplomy. Náš zbor bol skutočne výborný a učila nás naozaj kvalitné veci, úpravy ľudových piesní, renesanciu, gregoriánske hymny... Ale nikdy nám nič nevysvetľovala o tom, čo spievame, prečo spievame. Nemali sme radosť zo spevu, boli sme ako malí roboti. Z najlepších spevákov si vychovala vrstvu oddaných sluhov, ktorí by pre ňu urobili všetko – boli vycvičení na to, aby udržiavali disciplínu a šikanovali nás menších. Ja som mala tiež predpoklady dostať sa neskôr do kruhu „najbližších spolupracovníkov“ – diskrétne ma o tom informovala jedna z vyvolených –, ale moja „buričská povaha“ ma predurčila na inú dráhu.

Vydržala som tam asi rok a pol. Potom bola v našej škole súťaž sólového spevu a učiteľka ma nútila, aby som sa zúčastnila a zaspievala takú jednoduchú ľudovku, ktorú každý poznal – asi na úrovni Kohútika jarabého. Ja som ju prosila, aby som mohla spievať niečo iné, menej známe. Nedovolila mi. Keby sa ma snažila presvedčiť, že to myslí dobre, tak by som sa asi poddala. Ale toto nezmyselné rozkazovanie ma pobúrilo. Vymyslela som to podľa seba. Prídem na súťaž, postavím sa a zaspievam niečo iné. Moju obľúbenú americkú ľudovú pesničku. (Netušila som, že sa tam mali spievať maďarské ľudovky, nikto mi to nevysvetľoval.)

Mala som šťastie. Keď som prišla na rad, učiteľka práve vyšla z miestnosti. Na chvíľku som uverila, že sa to skončí dobre: rýchlo dospievam a ona sa ani nedozvie, že to bola iná pieseň! Už som bola pri štvrtej slohe, keď sa vrátila. Uvidela som jej tvár vo dverách a vedela som, že je zle. Po súťaži sa do mňa pustili aj s riaditeľkou. Ako som to mohla urobiť, také svinstvo. Čo si tu predstavujem. Keby som bola poslušná, okamžite by som sa dostala do ďalšieho kola. Takto som pokazila celú jej prácu. Urobila som hanbu celej škole.

Táto scénka sa mi potom dlhé roky vracala ako nočná mora, ešte aj v dospelosti. Ten strach z hnevu rozzúrenej učiteľky. Pocit vlastnej bezmocnosti. Nikdy som už potom nevystúpila na žiadnej súťaži. Nielen zo spevu, ani z iných predmetov. Ostala som totálne zakríknutá.

Pani učiteľke som oznámila, že do zboru chodiť už nebudem. Bola z toho veľká aféra. Zavolali ma do riaditeľne. Tam som zopakovala, že nechcem chodiť do spevokolu. Riaditeľka následne zavolala moju mamu. Povedala jej, že som bola neskutočne drzá. Vraj keď som jej oznámila, že nebudem chodiť, dupla som nohou o podlahu. Preto dostanem na konci roka o jeden stupeň horšiu známku zo správania. A skutočne som aj dostala. Vyzeralo to veselo, lebo z ostatných predmetov som mala samé päťky (v Maďarsku je 5 najlepšia známka).

Zbor fungoval ďalej bezo mňa. Ostatné deti, hoci ho tiež nemali rady, nepridali sa na moju stranu ako tie druhé vo filme. Báli sa.

Spievanie som na pár rokov znenávidela. Vrátila som sa k nemu až na gymnáziu.

***

V posledných dňoch som si prečítala viaceré recenzie o filme Všetci. Zarazila ma jedna vec: vo všetkých figurovala veta: Každý z nás má aspoň jeden podobný ponižujúci zážitok zo školy. Režisér vraj dostáva množstvo listov od divákov, ktorí mu opisujú svoje identické zážitky z detstva. Takže robia to isté, čo ja teraz, v tomto článku :). Zdá sa teda, že film je istým spôsobom aj psychoterapiou pre nás všetkých.

Fakt, že sa každý z nás ľahko stotožňuje so situáciou poníženého dieťaťa z filmu, vykresľuje dosť desivý obraz o našom školstve. A nielen o školstve, ale v širšom zmysle o svete dospelých, v ktorom žijeme.

***

Aby som však nezakončila takto deziluzívne, na záver dodám aj pozitívnu skúsenosť. Moje deti chodia tento rok do budapeštianskej školy s rozšíreným vyučovaním hudobnej výchovy. Škola má aj zbor. Do zboru môže chodiť, kto len chce. Učitelia sa tešia zo všetkých detí, nefunguje selekcia na základe „ty si lepší, ty si horší“. Hlavným cieľom je, aby deti mali radosť zo spoločného spevu. Učitelia sa im venujú aj individuálne v rámci predmetu hlasová výchova. Raz za pol roka má každá trieda triedny koncert, kde sa všetci žiaci prezentujú okrem spoločných skladieb aj sólovou piesňou. Priestor dostane naozaj každý, aj tí menej talentovaní. Nikto ich nekritizuje. Rodičia sú dojatí aj z menej podarených výkonov a deti majú radosť z toho, že prekonali trému. Minulý týždeň som bola svedkom takéhoto koncertu u štvrtákov. Bolo to rozkošné. Čím viac takýchto učiteľov do škôl!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?