Školské radosti

Autor: Diána Marosz | 30.3.2017 o 9:01 | (upravené 30.3.2017 o 10:06) Karma článku: 11,39 | Prečítané:  1575x

Keď som sa v roku 2003 presťahovala z Budapešti na severné Slovensko, bolo mi ťažké zvyknúť si na viaceré veci. Jednou z nich, s ktorou som zápasila každý rok znova a znova, bol časový posun jari. 

Kým v Budapešti sa už vo februári tlačili zelené púčiky na kríkoch a začiatkom marca kvitol zlatý dážď a niektoré stromy, v Žiline bolo v tom čase ešte všetko sivé a hnedé, ľadový vietor veselo naháňal snehové vločky.

Tak teraz si to po trinástich rokoch konečne znovu vychutnávam: jar na juhu! Náš školský rok v maďarskej metropole sa pomaly skracuje. Po chladných, tmavých a depresívnych zimných mesiacoch sme konečne odložili všetky pančušky, zimné bundy, čižmy a podobné. Doba obliekania sa tým zázračne skrátila (mladšia dcéra tento proces zo srdca nenávidí a dáva to patrične najavo) a ja som nadobudla novú energiu v boji proti obdobiu vzdoru.

Tri štvrtiny nášho pobytu v Maďarsku sú už za nami. Na začiatku nášho „maďarského experimentu” nás viacerí varovali: nechoďte do toho! Bude to pre vaše deti šok! Stresujete ich zbytočne! V maďarskej škole si nedajú rady!

Prvé mesiace boli skutočne ťažké. Dcéra chodila domov s bolesťami brucha a hlavy. Ťažko znášala, že nestíha, že robí chyby v pravopise, že nevie násobilku, lebo v Žiline sa ju učili len do dvadsať atď. Syn sa búril – on sa teda v Maďarsku učiť nebude! Načo? Veď sa vrátime na Slovensko. On veru maďarskú školu nepotrebuje! Nepotrebuje maďarskú gramatiku, ani dejepis! Prvé mesiace musel navyše zápasiť aj so šikanovaním zo strany spolužiakov za to, že je Slovák. S maďarčinárkou si vôbec nesadli, mal s ňou neustále konflikty. Ona mu neverila, keď tvrdil, že nejakému slovu nerozumie. Myslela si, že syn si z nej robí srandu. Raz som sa s ňou pokúsila o tom porozprávať. Neverila ani mne. Pravdepodobne preto, lebo syn hovoril po maďarsky úplne plynule a bez prízvuku. Asi sa jej ťažko predstavovalo, že doteraz žil v čisto slovenskom prostredí a preto má oprávnenie niekedy niečomu nerozumieť. Zažili sme s ňou ťažké boje…

Ja som však napriek tomu všetkému celý čas verila, že to bude dobré. Že výsledok bude stáť za to. A zatiaľ vyzerá, že nebudem sklamaná.

Dcéra mi nedávno vyhlásila, že je síce rada, že sa v júni vrátime na Slovensko, ale bolo by super, keby sa jej tunajšia škola dala premiestniť do Žiliny. Alebo aspoň jej trieda. Našla si tu skvelé kamarátky aj kamarátov. Rómske dievčatá, ktoré sa jej na začiatku vysmievali, že je zo Slovenska, si absolútne získala tým, že vie hrať na klavíri. V triede totiž majú klavír, na ktorom hráva počas prestávok. Raz ich jedna učiteľka nafilmovala. Dcéra hrala džez, rómska spolužiačka so spolužiakom veselo tancovali. Našli si spoločnú reč.

S učením už dávno nemá žiadne problémy. Zo všetkých predmetov má najradšej hudobnú výchovu. Škola s hudobnou špecializáciou bola jednoznačne dobrá voľba! Rozmýšľam, čo s ňou budem robiť, keď sa vrátime do Žiliny. Bola by škoda, keby sa jej hudobný rozkvet zastavil. Príliš si tu zvykla na neustále vyspevovanie, na rôzne hudobné aktivity, súťaže, omše a koncerty.

A syn? Veľký burič a „protestant“? Odkedy sa dozvedel, že jeho tunajšie vysvedčenie budeme musieť úradne preložiť do slovenčiny a ukázať v jeho žilinskej škole, začal sa poriadne učiť. S maďarskou gramatikou a literatúrou už nemá problémy, dostáva stále častejšie päťky (čiže vlastne jednotky). Matika a prírodoveda sú preňho náročné (prírodoveda len kvôli odborným termínom v maďarčine), ale z dejepisu je najlepší v triede. Môj syn, „veľký Slovák“ napísal najlepšiu písomku z maďarskej histórie od zaujatia vlasti až po vymretie Arpádovcov. Som hrdá! Mladý dejepisár si ho očividne získal. Ale najväčším úspechom pre mňa je to, že môj „antihudobný“ syn, ktorý nenávidel všetko, čo súvisí so spevom a s vážnou hudbou, zaspieval sólo na triednom koncerte. Pieseň belgického skladateľa z 18. storočia. Na začiatku vehementne protestoval, že on veru na žiadnom koncerte vystupovať nebude. Jeho učiteľ, žoviálny starší pán, otec piatich detí ho ale zázračným spôsobom „spracoval“. Vec ďalej sťažovala nečakaná okolnosť: syn totiž začal mutovať. Mutujúci chlapec, ktorý má prvýkrát v živote vystúpiť pred verejnosťou so sólovým výkonom... Nevyzeralo to optimisticky, ale výsledok presiahol všetky moje očakávania. János bácsi s ním totiž experimentoval dovtedy, kým našli vhodnú tóninu, v ktorej sa jeho čerstvý barytónový hlások ukázal v plnej kráse. János bácsiho by som tiež rada zobrala so sebou, keď sa vrátime do Žiliny. Svojím nekonečným nadšením by mohol pomôcť pozdvihnúť slovenský systém vyučovania hudobnej výchovy.

Syn si po začiatočných ťažkostiach našiel aj dvoch kamarátov v triede. Obidvaja sú „miešaní“, podobne ako on. Jeden má mamu Američanku, druhý Angličanku. Náhoda?

Moje deti so záujmom sledujú a živo komentujú veci, ktoré sú v maďarskej škole iné ako v slovenskej. Funguje tu napríklad lekárska služba, ktorá pravidelne kontroluje všetkých žiakov. Vyšetrujú im všeobecný zdravotný stav, sluch, zrak, srdce, chrbticu, zuby. Keby sme tu neboli, nikdy by sme sa asi nedozvedeli, že dcéra má šelest na srdci. Našťastie len neškodný, ako to ukázalo ďalšie odborné vyšetrenie. Deťom pravidelne kontrolujú aj výskyt vší vo vlasoch. (Od začiatku roka nenašli vši v žiadnej triede, hoci tretina žiakov patrí k rómskej menšine. V Žiline sme s týmito potvorami zápasili viackrát do roka.)

Ďalšou novinkou pre moje deti sú školské oslavy maďarských národných sviatkov. Nedávno sme oslavovali jeden z nich, 15. marec (výročie revolúcie a boja za slobodu v r. 1848/1849). Kým sme žili na Slovensku, mávali sme len veľmi skromné „domáce oslavy“: porozprávali sme sa o danom sviatku, ja som sa snažila vysvetliť deťom, o čom to je a ony väčšinou frflali, že zase ich „maďarizujem“. Tentokrát však mali možnosť zažiť to na vlastnej koži! Na moje veľké prekvapenie obidve deti prejavili záujem o dianie. Ani môj dvanásťročný „uvedomelý Slovák“ nešomral, ale s chuťou sa zapájal do interaktívnej formy osláv. Triedy z ich školy totiž chodili po Budapešti a navštevovali miesta, kde kedysi prebiehali revolučné udalosti. Pritom mali riešiť rôzne úlohy (zarecitovať báseň, zaspievať hymnu, porozprávať, čo sa tam stalo atď.) a celé mali aj zdokumentovať. Z fotiek a z videí potom pripravili materiál, s ktorým triedy medzi sebou súťažili. Synovi pripadla úloha kameramana. Potom mi o tom podrobne referoval a poukazoval všetky nahrávky s komentárom: „Mama, tí Maďari všetko tak strašne prežívajú?“ Dobrý postreh. Naozaj je pre Maďarov charakteristické, že intenzívnejšie prežívajú národné sviatky a kladú na to veľký dôraz pomaly už aj v jasliach. Ja som v rámci našej „dvojidentitovej“ výchovy doplnila marcové udalosti aj o slovenský uhol pohľadu. Je totiž faktom, že Maďari sa pozerajú na všetko len z maďarskej perspektívy a nedbajú o to, ako tie časy prežívali iné národnosti Uhorska. Je to citlivá téma, ale dá sa o tom rozprávať aj bez negatívnych vášní. U nás v rodine sa mi to celkom podarilo. Nakoniec som zaspievala deťom Kossuthovu pieseň v slovenskej verzii: Lajos Kossuth odkazuje/ regimentov mu chybuje. Nechceli veriť, že sa to spievalo aj po slovensky.

Ešte jedna milá chvíľa zo školy: štvrtáci sa na hodine maďarčiny učili maďarskú hymnu. Učiteľka sa opýtala dcéry, či by vedela zaspievať aj slovenskú. Vedela. Aj ju preložila. Potom prišli na rad spolužiaci z Číny a z Ameriky. Oni tú svoju síce nevedeli, ale učiteľka to nevzdala, hneď našla obidve hymny na internete a spolu si ich všetci vypočuli. Všetka česť! Máme skvelé učiteľky!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Prečo by sa mali Slováci začať báť Čechov

Slovensko bude musieť vynaložiť viac úsilia a vynaliezavosti, aby ho Brusel v zhluku „podivných“ demokracií na východ od Nemecka rozpoznal

KULTÚRA

Českú fotografiu roka vyhral Slovák. Ukázal sfanatizovaný dav

Martin Bandžák vyhral už aj v minulosti.

DOMOV

Kaliňák vypovedal na polícii, išlo o mafiu

Minister vnútra Robert Kaliňák bol v pondelok na výsluchu v sídle NAKA.


Už ste čítali?