„Veď len Slovák spadol z lešenia“

Autor: Diána Marosz | 28.5.2017 o 23:03 | (upravené 30.5.2017 o 8:48) Karma článku: 12,72 | Prečítané:  6008x

Nenároční, pokorní, vykorisťovaní, nevzdelaní, poslušní, pracovití, statoční, silní. Konzumujú pálenku a slaninu. Spávajú v pivniciach, v rozostavaných domoch a v kanáloch. Slovenskí robotníci, ktorí postavili modernú Budapešť.

V Budapešti som prežila 23 rokov svojho života, ale nikdy mi nenapadlo premýšľať o tom, kto postavil toto mesto. Koľko pracovitých rúk potrebovala výstavba grandióznych budov, ktoré sú dnes najkrajšími perlami maďarskej metropoly? Koľko potu a námahy bolo treba na postavenie obrovských činžiakov Veľkej okružnej a prepychových palácov Andrássyho bulváru? A už vôbec mi nenapadlo položiť si otázku, koľko ľudských životov si vyžiadalo toto všetko, neskutočný stavebný rozmach veľkomesta na konci 19. storočia.

Počet robotníkov-migrantov z horných krajov, ktorí prichádzali hľadať si šťastie do Pešťbudína, enormne narastal už v prvej polovici 19. storočia. V istom čase bola ich „invázia“ dokonca taká silná, že peštiansky magistrát sa snažil zamedziť príchodu slovenských robotníkov postavením stráže v peštianskom chotári. Tento plán vyvolal veľké pobúrenie. Novinár Slovenských národných novín položil otázku „šlechetním ludomilom“, či sú títo ľudia vari „žobráci a bedári obecnjeho spuosobu, proti ktorím sa hraňice ochraňovať musja“.

Z dobových prameňov vieme, že bezpečnostné predpisy na stavbách v tom čase veru nehrali veľkú úlohu. Nešťastia boli na dennom poriadku. „Denne sa stávajú úrazy, ale podnikatelia vtedy chlácholiavo hovoria: ‚veď iba jeden Slovák spadol z lešenia‘. Podľa nich Slovák nie je človekom, ale nectia ho ešte ani natoľko, ako ťažné zviera.“ – píše stavebný časopis Kőfaragó (Kamenár) v roku 1894. Kulturologička Anna Kováčová, zaoberajúca sa dejinami Slovákov v Maďarsku, vo svojej štúdii pozbierala mnoho, často šokujúcich dobových prameňov o osudoch slovenkých robotníkov, ktorí prišli do hlavného mesta Uhorska za vidinou lepšieho života. Spomína napríklad, že v kalendári z roku 1900 sa nachádza ilustrácia polohotového domu, z ktorého lešenia padajú ľudia. Pod obrázkom je básnička s názvom Nedbanlivo stavajú, slovenskí šuhaji padajú.

O nešťastiach pravidelne informovali aj peštianske slovenské noviny. „Ľud ten padá jako muchy z múrov a zabíja sa.” Z lešenia „spadlo a skaliskami prigniaveno bolo” dvanásť osôb. „Posiaľ je už sedem mrtvých, medzi nimi zväčša Liptáci. Nuž, to sú hľa Pešťanské zárobky!” (Národné noviny, 1874)

Po trinástich rokoch života na severnom Slovensku som sa na istý čas vrátila do môjho rodného mesta. Prežívam to ako dar a snažím sa ho spoznávať z inej perspektívy. Keď kráčam po jeho uliciach, obdivujem fasády starých budov a myslím na ľudí, ktorí ich kedysi stavali. Medzi nimi na veľké množstvo Slovákov.

„Počas môjho účinkovania v Budapešti od roku 1889 do roku 1910 som bol v každodennom styku s murármi z Liptova. A za tie roky postavili naši spolurodáci celú Kišpešť, Újpešť, paláce na Andráške, modernú Východnú stanicu, kde sa vyznamenali najmä lešenári, Rybársku baštu, kde sa výborne preukázali Petrania, Svätojánci, Dovalovci, ale i Teplania. Títo ľudia veľkého citu pre statočnú prácu pomohli postaviť v samostatnej Pešti do 2500 budov.“ – píše Matej Šunavec, peštiansky redaktor Novej doby.

Slovenských robotníkov mali v Pešti radi. Boli nenároční, usilovní, húževnatí. Za mizernú mzdu ochotne vykonávali aj najťažšiu a najnebezpečnejšiu prácu. Mnohí z nich prichádzali do hlavného mesta len na sezónne práce. Tí sa snažili ušetriť zo zárobku čo najviac, aby mohli pomáhať rodine, ktorá ostala doma na Horniakoch.

„Začiatkom jari prichádzajú do Budapešti tisícky slovenských robotníkov, aby tu nastúpili prácu na stavbách alebo pri Dunajskej paroplavebnej spoločnosti. Podnikatelia ich prijímajú s radosťou, lebo sú dobrými bláznami, ktorí za nepatrnú mzdu vykonávajú najťažšiu a životu najnebezpečnejšiu prácu.“ (Kőfaragó, 1894)

„Budapešť sa už naplňa slovenskými robotníkmi. Každý deň dochodia húfy z horných krajov do Budapešti, aby tu cez leto mohli si toľko zarobiť, koľko potrebujú cez zimu doma na výživu. Niet ulice v ktorej by nebolo niekoľko robotníkov slovenských.“ (Slovenské noviny, 1893)

O podmienkach ich bývania sa dozvedáme z dobových maďarských periodík:

[...] dvadsiati – tridsiati ležia vedľa seba na zemi na špinavej slame – muži, ženy, mládež, stárež, zdraví, chorí, všetko dovedna. Nákazlivé choroby v takýchto podmienkach majú, prirodzene, žírnu pôdu, masovo ich ničia.“ (Népszava, 1891)

[...] sú schopní, aby sa s 20–30 druhmi miesili v smradľavých pivničných brlohoch a čo sa vedia skryť v rozostavanej polovičke domu a v kanáloch, aby z ich úst odznela aj najnepatrnejšia ponosa“. (Kőfaragó, 1894)

Väčšina prisťahovalcov žila v priemyselných zónach na kraji mesta. Najväčšia koncentrácia Slovákov bola v mestskej časti Jozefov. (O dnešnom a niekdajšom Jozefove som písala v jednom z predošlých článkov.) Táto štvrť disponovala v druhej polovici 19. storočia najväčšou hustotou obyvateľstva. Rozmnožili sa hromadné ubytovne, každý ôsmy obyvateľ obýval pivničný byt. Medzi slovenskými robotníkmi bolo aj veľa nocľažníkov, ktorí mohli obsadiť svoju posteľ až večer. Dovtedy boli nútení vyhrievať sa v krčme, čo malo nemalý vplyv na rozšírenie alkoholizmu. Dobové správy hovoria aj o prípadoch, keď robotník prepil až tri štvrtiny svojho platu. Na konci 19. storočia bolo 60 percent slovenských robotníkov pracujúcich v hlavnom meste negramotných alebo pologramotných. Niet sa čo čudovať, že títo málo vzdelaní a nenároční ľudia väčšinou nemali odvahu protestovať proti krutým pracovným aj životným podmienkam a pokorne znášali všetky ponižovania a neľudské zaobcházanie. Stručne a trefne to vyjadruje konštatovanie v časopise Pesti Divatlap z roku 1847: „Bol Slovákom. Neprestajne drel ako ťažný dobytok.”

Aký je teda obraz slovenského nádenníka v dobovej maďarskej tlači? Dobre to vyzdvihuje článok v novinách Népszava z roku 1891 pod titulom Slovák (A tót), ktorý cituje Anna Kováčová. „Robotníci v liehovaroch sú z prevažnej časti Slováci, nádenníci na stavbách sú Slováci, pri čistení kanálov zamestnávajú Slovákov.“ „Pálenka a slanina. To sú ich všetky nároky, týmto sa uspokojujú, z toho žijú a k inej riadnej zdravej strave nikdy sa ani nedostanú.“ Autor článku podrobne opisuje trpký život, vytrvalosť a statočnosť Slovákov, ktorí všade vykonávajú „mozoľnaté“ roboty. Všíma si, že im samým, hoci stavajú prepychové paláce, „sa ujde len tmavá diera v špinavej, smradľavej pivnici v daktorom zbúranom dome na periférii mesta.“

Ako vidíme, je to obraz z jednej strany síce stereotypný a nie moc priaznivý, z druhej strany však z neho cítiť súcit a pochopenie voči Slovákom. Postava slovenského nádenníka sa objavuje nielen v maďarských periodikách, ale aj vo väčších dielach, napríklad v monografiách. Novinár Adolf Ágai vo svojej knihe o rozvoji Budapešti láskavým štýlom opisuje nielen ulice, námestia a budovy mesta, ale aj jeho obyvateľov, medzi nimi Slovákov, ktorí majú uňho aj svoj stály prívlastok „emberséges“, čiže „ľudský“. Obraz Slováka robotníka so sekerou sa uňho najčastejšie objavuje v súvislosti s búraním starých budov:

„Trasúc sa som pomyslel na onú hodinu, kedy búracie železo nášho ľudského Slováka udelí prvý úder šľachetnému priečeliu Karolových kasární.“

„Významná budovička spadla pod čakanom slovenského rodáka.“

„O starých budapeštianskych domoch v podstate ani nemôžem hovoriť, lebo z tých niekoľko našich budov s patinou už skoro všetky zrovnal so zemou Slovák.“

Ágai opisuje aj milú anekdotu o stratenej fajke slovenského nádenníka:

„Roky rokúce si neviem spomenúť na časy, kedy by v niektorej časti hlavného mesta nerozrýpali naše ulice kvôli dlažbe, kanalizácii, umiestneniu káblov či rúr. Roztrpčení majitelia obchodíkov, ktoré sú v tom čase neprístupné, usilovne sa obracajú na verejný priestor novín, kde vyplakávajú svoje ponosy. ‚Azda bude pravdivá rozprávka‘ – vybuchuje jeden z nich –, ‚že preto toľkokrát otvárajú ulice a kopú do nich hlboké jarky, lebo niektorý zo slovenských nádenníkov si tam zabudol fajku‘.“

Slovenskí robotníci – usilovné mravce na obrovských stavbách Budapešti, ktorá sa stala za niekoľko desaťročí „z neslávneho nemeckého malomesta jagavým maďarským hlavným mestom Uhorska“ (Adolf Ágai). Poznáme ich zabudnuté osudy? Kde sú ich hroby? Kde sú ich potomkovia? Koľkým z nich sa podarilo vymaniť sa z biedy a stať sa uznávaným staviteľom a architektom? Jeden z mála takých sa volal Ján Nepomuk Bobula. Jeho život je však natoľko dobrodružný, že si vyžaduje samostatný príspevok. Verím, že raz napíšem aj o ňom.

(V článku som čerpala hlavne z nasledujúcich publikácií: Anna Kováčová: Budapeštianski Slováci v zrkadle dobových periodík, Ľuboš Kačírek: Národný život Slovákov v Pešťbudíne v rokoch 1850–1875, Adolf Ágai: Utazás Pestről Budapestre. Na uvedených fotografiách som zachytávala prevažne mestskú časť Jozefov.)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

V SNS vyčkávajú na Danka a mlčia, viaže ich zákaz zhora

Andrej Danko nezvládol situáciu, SNS na vstup do koalície nemala. Myslí si to jej bývalý člen Rudolf Pučík, ktorý Danka do politiky dostal.

DOMOV

Horúčavy končia, príde ochladenie aj dážď

Meteorologická jeseň sa začína už prvého septembra.

SVET

Španielska polícia zastavila druhý útok, zabila päť útočníkov

Pásy s výbušninami zastrelených mužov boli atrapami.


Už ste čítali?