reklama

Fitnes v kostole

Pri jednej z najrušnejších budapeštianskych ciest, v záhrade ukrytej medzi obrovskými domami, úplne neviditeľný z ulice stojí tajomný, ošarpaný kostol.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

Jeho nevšedný osud a smutná prítomnosť si zaslúži záujem všetkých Slovákov aj Maďarov, ktorým nie je ľahostajná pestrofarebná národnostná minulosť hlavného mesta Uhorska.

Rákóczi út – hlučná, špinavá cesta vedúca zo stanice Keleti do centra Budapešti. Kedysi v mladosti som tadiaľ chodievala dosť často. Z tej brány si pamätám len obrovský nápis BINGO. Ten ma tak odpudzoval, že som sa nikdy nepokúsila pozrieť, čo sa skrýva v hĺbke onoho domu.

Dnešná situácia nie je o nič lepšia. Namiesto bingo herne lákajú okoloidúcich obrovské nevkusné plachty fitnescentra pripevnené na krásnu kovanú bránu. Logo namosúreného čertíka s činkami, svalnatá žena s umelým úsmevom. Tesne vedľa neorománskych oblúkov podbránia visí holý hrudník muža zavesený na vešiaku ako tričko. „SuperGym šport- a fitnescentrum. Thai Box, Aerobic, Spinning, Spin Racing, Pilates, Spaľovanie tuku, Tanec, BruchoNohaRitka“ hlása plachta nad bránou.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Logo fitnescentra nad železnou bránou
Logo fitnescentra nad železnou bránou (zdroj: Diána Marosz)
Hrudník a oblúky
Hrudník a oblúky (zdroj: D.M.)

Verili by ste, že stojíte práve pri vchode do kostola? A to nie do hocijakého. Kedysi sa cez túto bránu vstupovalo do kostola peštianskeho slovenského evanjelického zboru.

Farári a fitnes

Na túto skutočnosť vás však na priečelí budovy neupozorňuje nič. Až keď vstúpite do podbránia, za plachtami fitcentra uvidíte dvojjazyčné pamätné tabule s menami ako Daniel Bachát, Ľudovít Izák, Martin Morháč či Ján Kollár.

Obrázok blogu
(zdroj: D.M.)

Pôsobia trochu bizarne v spoločnosti stojacich lámp a gaučov, na ktorých hostia fitnescentra sem-tam pofajčievajú. Kto vie, či si pri tom prečítajú aj nápisy na tabuliach. Asi nie. Ale aj keby si ich prečítali, nezistia z nich, že práve sedia v bráne kostola. Nedozvedia sa ani to, že ten kostol stále stojí. Že ho nevidno? Z ulice naozaj nie. Respektíve áno, len je dobre zamaskovaný. Musíme ísť na druhú stranu ulice, poriadne zdvihnúť hlavu a pozorne hľadať: za vežičkami, komínmi a anténami obrovskeho neorománskeho domu sa týči ešte jedna vežička s krížom, ktorá nie je súčasťou strechy. Patrí ku kostolu. Návštevníci fitka ju však nepoznajú, nikdy ju nevideli. Oni poznajú kostol len zvnútra. Aj keď netušia, že budova, v ktorej sa zbavujú zbytočných kíl, je v skutočnosti evanjelickým kostolom. S ulicou ho totiž spája betónový tunel, cez ktorý doňho klienti centra vchádzajú.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu
(zdroj: D.M.)

„Pýšime sa jedným z najväčších fitnescentier v celom Maďarsku!!! 2.400 m²“ hrdo hlása športcentrum SuperGym na svojej internetovej stránke. Veru, je to pekná plocha. Kostol je totiž zvnútra rozdelený na tri poschodia. Jeho pôvodnú funkciu pripomínajú len okná na hornom poschodí. „Ja som tam bola párkrát na tréningu, ale nikdy som si neuvedomila, že je to kostol, lebo ho tak dobre prerobili, že sa naň vôbec nepodobal.“ spomína jedna zákazníčka v internetovej diskusii pod jedným z článkov o zabudnutom kostole.

Prízemie
Prízemie (zdroj: D.M.)
Najvyššie poschodie
Najvyššie poschodie (zdroj: Supergym)
Estetické stvárnenie interiéru
Estetické stvárnenie interiéru (zdroj: Supergym)

Väčšina Budapešťanov vôbec netuší o existencii slovenského kostola. Priznám sa, ja som sa o nej dozvedela tiež len pred niekoľkými rokmi, keď som sa začala hlbšie zaoberať osudmi budapeštianskych Slovákov. V poslednej dobe sa o kostole pomerne veľa písalo aj na rôznych maďarských stránkach, nakrútili o ňom dokonca aj výborný krátky dokumentárny film v seriáli Neviditeľná Budapešť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Aký je teda príbeh tohto tajomného kostola? Prečo je neviditeľný? Kto ho postavil, kedy a pre koho? Ako sa z neho stalo fitcentrum?

Slováci potrebujú vlastný kostol

Dejiny kostola sú späté s históriou peštianskeho slovenského evanjelického zboru. Ten sa vyčlenil z pešť-budínskej evanjelickej cirkvi po rôznych peripetiách v roku 1854. Slovenskí veriaci používali v tom čase spolu s nemeckými a maďarskými evanjelikmi kostol na dnešnom Deákovom námestí, ktorý sa však stával stále tesnejším. Preto sa Slováci obrátili na palatína Jozefa so žiadosťou o poskytnutie pozemku na stavbu samostatného kostola. Palatín ich prosbu vypočul a daroval im pozemok na Kerepešskej triede (dnešná Rákóczi út) s rozlohou 2200 štvorcových siah na výstavbu kostola, fary a školy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Najskôr sa zrealizovala stavba fary a školy podľa projektov Józsefa Dieschera, ktorý ich navrhol v neorománskom slohu ako dve symetricky umiestnené prízemné budovy na oboch stranách pozemku. Chrám začali stavať uprostred pozemku až v roku 1856. Jeho výstavba sa predĺžila na desať rokov. Počas nej cirkev zápasila s neustálymi finančnými ťažkosťami. Financie sa získavali hlavne z darov rôznych dobrodincov. Celý proces spomaľovali vnútorné konflikty zboru (bol rozdelený na dva tábory kvôli protestantskému patentu) a pochybné finančné manipulácie zapisovateľa zboru Alexandra Vrchovského, ktorý ako advokát poverený spravovaním majetku spreneveril značnú sumu a nakoniec svoj život ukončil vo vlnách Dunaja. Dobové pramene nás uisťujú o tom, že kostol mal ťažký osud od samého začiatku: koncom 50-tych rokov stáli ešte len jeho základy, o ktorých sa už vyjadril notár zboru Ján Pravdoľub Bella takto: „základy terajšieho chrámu stály však čo rumy nepohodám poveternosti vystavené“. Dokončenie kostola bolo o to nevyhnutnejšie, že Slováci už nemohli mať bohoslužby v budove spoločného kostola na Deákovom námestí. Ten bol totiž vyhlásený po zbúraní veže za nebezpečný. „Od tohto nešťastia sa maďarskí a nemeckí bratia schádzajú na bohoslužbách vo veľkej sále fary, kde riadne prebiehajú cirkevné zhromaždenia, kým slovenskí bratia po viaceré nedele boli nútení odbavovať bohoslužby pod holým nebom.“ informuje žiadosť slovenského zboru adresovaná Ministerstvu náboženstva a verejného školstva z roku 1868.

Obraz slovenského evanjelického kostola s farou a so školou na litografii z roku 1863
Obraz slovenského evanjelického kostola s farou a so školou na litografii z roku 1863 (zdroj: ilyenisvoltbudapest.hu)

Brány kostola sa nakoniec slávnostne otvorili až 21. decembra 1867, čiže práve pred 150 rokmi. Staviteľ József Diescher vyšiel v ústrety zboru: prácu murárov aj nádenníkov zaplatil z vlastného s tým, že dlh mu splatia neskôr. Vonkajší vzhľad kostola bol podľa dobovej tlače veľmi úhľadný a slúžil na ozdobu mesta. „Kostol je vybudovaný v gotickom slohu a nielenže je vskutku pekný a má vzhľadný zovňajšok, ale aj jeho vnútorné členenie je natoľko účelné, že v tomto ohľade s ním sotva môže súťažiť nejaký evanjelický kostol v krajine.“ píše časopis Magyarország és a Nagyvilág. Interiér kostola sa zariadzoval postupne vďaka milodarom. Počet veriacich slovenského zboru sa v tom čase odhadoval na 1800 duší s tým, že stálych členov bývajúcich v Pešti bolo len 300, väčšiu časť tvorili sezónni robotníci prichádzajúci z Horniakov.

V roku 1873 bol zvolený za farára Daniel Bachát, rodák z Ratkovej, ktorý ostal na čele zboru 33 rokov, až do svojej smrti. „Prišiel na prázdno, cirkev chudobná, dlžobami obťažená. I on musel prebojovať ťažké boje a zápasiť s nedostatkom, lebo grunt cirkevný bol viac na ťarchu, nežli k užitku cirkvi. Bachát avšak vedel si vydobiť postavenie i úctu v meste i u veľkých a mocných, ktorí ho s nedôverou a upodozrievaním prijali, a prekonal všetky ťažkosti. (...) V chráme nebolo lavíc, ani organa, ani zvonov, čo všetko bolo potrebné. Ale ani staré dlžoby nemohly byť smazané, lebo vždy nové súrne potreby nastávaly, tak že bol čas, keď už na licitáciu mal vyjsť majetok cirkve.“ písal o svojom predchodcovi neskorší farár Martin Morháč.

Neviditeľný kostol

Bachát sa snažil riešiť nemalé finančné problémy využitím prázdnej plochy pozemku na „komerčné“ účely. Takéto riešenie financovania cirkevných inštitúcií nebolo v tom čase bezprecedentné – podobné príklady využívania nehnuteľností nachádzame aj u františkánov či piaristov. Slovenský zbor sa teda rozhodol, že na svojom pozemku dá vybudovať bazáre. Zrealizovať ich mal podnikateľ Károly Deutsch, ktorý prevzal úver staviteľa kostola Dieschera a tým sa dostal do výhodnej pozície. Zaviazal sa, že za užívacie právo postavených budov poskytne cirkevnému zboru finančnú podporu. Mesto však malo výhrady a dlho sa snažilo výstavbe zabrániť. Vyčítalo zboru, že pozemok mal pôvodne slúžiť iba na cirkevné a školské účely. Okrem toho malo aj obavy estetického rázu: nepozdávalo sa mu, že sa počíta „so zabudovaním celej línie pozemku od Kerepešskej cesty tak, že by bol zakrytý celý kostol vybudovaný s náročným vkusom a zatlačil by sa do jedného dvora, čím by stratil charakter verejnej budovy, ale hlavne ráz kostola určeného na služby Božie“. (Odborný posudok podpredsedu Frigyesa Podmaniczkého o zástavbe pozemku na Kerepešskej ceste, 1873)

Z pohľadu dneška musíme uznať, že táto obava nebola celkom neoprávnená... Nepredbiehajme však udalosti a poďme pekne postupne. Nakoniec sa bazáre predsa postavili a tým sa kostol čiastočne zakryl, stále ho však bolo vidno zo strany ulice.

Bazáre pred kostolom
Bazáre pred kostolom (zdroj: hg.hu)

V deväťdesiatych rokoch 19. storočia podpísal cirkevný zbor kvôli pretrvávajúcej finančnej tiesni s podnikateľom Deutschom novú zmluvu o postavení trojposchodových nájomných domov okolo celého pozemku. Bolo to bezpochyby ťažké rozhodnutie. Tým sa spečatilo aj postavenie kostola, ktorý tak úplne zmizol z panorámy mesta. Nájomné domy boli postavené v roku 1893–1894 v neorománskom štýle. Vtedy vznikol aj dodnes používaný vchod, nad ktorým stojí socha reformátora Martina Luthera. Po ňom nazvali celý komplex Lutherov dvor. Luther tam stojí aj dnes, hrdo drží Bibliu nad plachtou fitnescentra.

Obrázok blogu
(zdroj: D.M.)

Vybudovaním nájomných domov sa slovenský zbor konečne zbavil materiálnych problémov. Podnikateľ sa zaviazal postaviť novú školskú budovu na zadnej strane pozemku s bytom pre učiteľa, vyplatiť dlhy cirkvi, dať do poriadku kostol a ročne platiť istú sumu zboru. Zisky z nájmov mali patriť až 60 rokov Deutschovi a jeho dedičom.

Dnešný pohľad z hora
Dnešný pohľad z hora (zdroj: google.com/maps)

Lutherov dvor sa stal významným kultúrnym miestom slovenského života v Budapešti. Fungovali tu rôzne spolky, schádzali sa študenti, politickí a kultúrni dejatelia. Niektorí študenti si prenajali izby práve v obytných domoch okolo kostola. Istý čas tu býval aj spisovateľ Janko Jesenský, keď sa pripravoval na advokátske skúšky. Svojej láske Oľge Kraftovej napísal: S mojím novým bytom by som bol spokojný, je čistejší, krajší, ale nie taký tichý. V každom obloku sa Ti zjaví známa hlava. Všetci známi t. j. bývajú v Lutherovom dvore. Máme spoločný signál. Jeden zapíska — už sa vytrčia hlavy a je diškurz z obloka k obloku.“

Reklama na fotoateliér z roku 1900 s textom: Rákócziho cesta č. 57, vedľa Lutherovho kostola
Reklama na fotoateliér z roku 1900 s textom: Rákócziho cesta č. 57, vedľa Lutherovho kostola (zdroj: Fortepan)



Obdobie na prelome 19. a 20. storočia prinieslo najväčší rozkvet v živote slovenského evanjelického zboru. Netrval však dlho. Prvá svetová vojna a nasledujúce udalosti definitívne predurčili ďalší osud tejto komunity. Po vzniku prvej Československej republiky sa mnoho slovenských intelektuálov presídlilo do nového štátu. Keďže slovenské bohoslužby navštevovali hlavne slovenskí veriaci, ktorí sa v hlavnom meste Uhorska zdržiavali iba dočasne, po zániku Uhorska bol ich odliv značne citeľný. Správa z roku 1928 zaznamenala pokles počtu veriacich zo 6 tisíc na 1000–1200.

Napriek tomu zbor fungoval ďalej, hoci musel čeliť všelijakým ťažkostiam. V druhej svetovej vojne bol kostol vážne poškodený, ale podarilo sa ho ešte obnoviť. 1. mája 1952 nastal významný moment v živote cirkvi: po šesťdesiatich rokoch vypršala zmluva o užívacom práve Károlya Deutscha a jeho dedičov. Nájomné domy tým prešli do správy cirkevného zboru, ktorý sa stal užívateľom ziskov zo všetkých bytov, obchodov a skladov. Tento „blažený“ stav trval desať mesiacov. Na jar 1953 boli nájomné domy zoštátnené...

Lutherov dom v pozadí s vežou kostola v roku 1957
Lutherov dom v pozadí s vežou kostola v roku 1957 (zdroj: Fortepan / UVATERV)

Úder zoštátnenia sa stal pre slovenský zbor osudným. Stratil všetky nádeje na zachovanie svojej existencie. Nasledujúce roky len dovŕšili agóniu kostola. Vtedajší farár Eugen Szilády sa obracal v liste na Ministerstvo rozvoja miest a obcí s prosbou, aby štát vrátil zboru aspoň dve budovy. Je to srdcervúce čítanie. Riadky poníženého farára, ktorý vo svojej zúfalosti používa komunistickú rétoriku, ale aj tak nepochodí. „Naša múdra vláda aj protestantské cirkvi využíva na prehlbovanie priateľstva medzi národmi ľudových demokracií.“ „Naším cieľom nie je to, aby sme sa stali kapitalistami a majiteľmi domov, vedie nás jednoducho cieľ zachovania slovenského cirkevného zboru.“ a podobné...

V zoštátnených domoch a na dvore okolo kostola narastá chaos. Farár Szilády sa v roku 1954 obracia na Hygienický úrad kvôli neprijateľným zdravotným pomerom: „Zo štátneho bytového domu na dvore kostola na Rákócziho triede č. 57 celé desaťročia vynášal smeti domovníkov pomocník zo susedného domu na Aggteleki ul. Č. 4, ktorý dňom 15. januárom t.r. odmietol vykonávať túto službu. V dôsledku toho obyvatelia domu začali vynášať smeti na dvor kostola, ktoré sa od januára rozrástli na obrovský kopec. Nad tým sa už aj doteraz mnohí pohoršovali, ale táto situácia k dnešnému dňu znamená hrozbu pre verejné zdravie a stala sa neudržateľnou. Na smetisko sa otvárajú okná, okolo neho sa celý deň hrajú deti a je pochopiteľné, že obyvatelia kvôli odpornému smradu, ktorý uniká zo smetiska a muchám, červom a potkanom každodenne protestujú.“

Kostol na predaj

Počet veriacich naďalej klesá, situácia je z roka na rok horšia. Kostol chátra, farár Szilády nemá finančné prostriedky na jeho rekonštrukciu. Zápisnica z cirkevnej vizitácie z roku 1964 konštatuje, že „zbor sa aj naďalej nachádza v stave finančného znemožnenia“. Podľa správy z vizitácie sa účasť na nedeľných bohoslužbách pohybuje od 12 do 30 osôb. Z vizitácie sa dozvedáme aj o plánovanom predaji kostola:

„Prebieha predaj kostola, ktorý je v mimoriadne dezolátnom stave. Na základe súhlasného rozhodnutia s kompetentnými štátnymi a cirkevnými orgánmi je kupujúcim Vodohospodársky výskumný ústav (VITUKI). Kupujúci zachová vonkajší charakter kostola, jeho vnútorný priestor rozdelí na kancelárske priestory takým spôsobom, že zo súčasného priestoru apsidy zabezpečí pre cirkevný zbor kaplnku vhodnej veľkosti. Vnútorné zariadenie kostola zostane vo vlastníctve cirkevného zboru.“

Predaj kostola správa odôvodňuje ako akt, ktorý „ďalekosiahle zabezpečí finančnú situáciu a uzdravenie cirkevného zboru“.

Pod správou síce figuruje aj podpis farára Sziládyho, zo životopisných spomienok seniora Emila Korena sa však dozvedáme, že Szilády bol proti predaju, ktorý sa nakoniec zrealizoval až po jeho smrti v roku 1965: „Kostol sa nijakým spôsobom nemohol využiť. (...) Farár slovenského zboru, Dr. Eugen Szilády (Bahil) nedovolil, aby sa ho niekto dotkol. Ale nebol schopný ani obnoviť ho. Nenašli sme cirkevný orgán, ktorý by sa bol ujal tohto obrovského kostola. Nakoniec sme kostol – po smrti Eugena Sziládyho – predali. (...) Kúpil ho VITUKI na účely výstavných priestorov. Z dôvodu ochrany kultúrnych pamiatok sa zvonka musel obnoviť v pôvodnej podobe kostola. Zvnútra bol rozdelený na viacero miestností. Apsida v zadnej časti kostola sa mala oddeliť a mal sa z nej vytvoriť jeden malý kostol so zadným vchodom. (Nikdy sa tak nestalo.)“

Kostol odvtedy prešiel rukami mnohých vlastníkov. Po Vodohospodárskom výskumnom ústave ho vlastnili Fotochemický priemysel FORTE a Ministerstvo hutníckeho a strojárskeho priemyslu, fungoval ako Dom vedy a techniky, kníhkupectvo a sklad. V sedemdesiatych rokoch ho zohavili otrasnými betónovými doplnkami: výťahom z boku a vstupom zo strany hlavnej brány. Po prevrate ho sprivatizovali a prerobili na diskotéku, bingo herňu, secondhand a neskôr na centrum bojových umení. Dnes tam sídli fitnescentrum s logom čerta.

V roku 2003 svitla nádej na znovuzískanie kostola, o ktorom rokoval na medzivládnej úrovni vtedajší farár Attila Spišák. Žiaľ to nevyšlo. Presné dôvody neúspechu sa mi zatiaľ nepodarilo zistiť.

Dobýjanie Lutherovho dvora

Uplynulý školský rok sme strávili v Budapešti. Deti chodili do školy zhodou okolností veľmi blízko tohto tajomného miesta. Keď som išla po ne do školy, viackrát som sa prechádzala okolo domov, ktoré skrývali kostol. Snažila som sa k nemu dostať, ale vôbec to nebolo jednoduché. Brány veľkých bytoviek, ktoré kedysi bývali väčšinou otvorené, sa v dnešnej dobe starostlivo zatvárajú. Cez hlavný vchod, ktorý vedie do fitcentra, sa nedá dostať na dvor, iba do na nepoznanie prerobených priestorov niekdajšieho kostola.

Obrázok blogu
(zdroj: D.M.)

O záhadnom kostole a túžbe dostať sa k nemu som hovorila aj svojim deťom. O pár dní mi syn, ktorý na narodeniny dostal odo mňa mládežnícky román od autora Gyulu Böszörményiho s názvom Lúzerský rozhlas, Budapešť!, prekvapene oznámil: „Mama, predstav si, že v tej knihe, čo si mi kúpila, píšu aj o tom kostole! A dokonca je tam aj niečo v slovenčine!“ Ukázalo sa, že hlavný hrdina románu, trinásťročný chlapec sa s rodičmi presťahoval práve do ulice vedľa kostola. Z povaly ich domu objaví kostolnú vežu a potom vynaloží nemalé úsilie, aby sa dostal ku kostolu a zistil, prečo tam stojí taký ukrytý a zanedbaný. Román je napísaný jazykom mimoriadne bohato pretkaným moderným mládežníckym slangom, napriek tomu obsahuje prekvapivo podrobné informácie o pôvode kostola. Autor zvolil zaujímavú formu osvety a popularizácie lokálnej histórie, ostala som z toho milo prekvapená.

Obrázok blogu
(zdroj: D.M.)

Ja som na rozdiel od chlapca z knihy, ktorý sa predieral ku kostolu potajomky, zvolila „oficiálnu“ cestu a kontaktovala som súčasnú pani farárku slovenského zboru, Hildu Gulácsiovú Fabulyovú. Vedela som o nej, že je to veľmi milá a ochotná osoba, lebo pred pár rokmi sme spolupracovali v rámci ekumenického zájazdu Žilinčanov do Budapešti.

Pani farárka nás veľmi ochotne prijala. Našu rodinu privítala v kancelárii farského úradu, ktorá sídli v hlavnej budove celého areálu. Na stenách portréty farárov a dobrodincov zboru, jedna stena úplne zastavaná poličkami.

Obrázok blogu
(zdroj: D.M.)

Potom nás aj s manželom zaviedli do dvora, kde sme konečne uvideli na vlastné oči objekt, o ktorom sme už toľko čítali: mohutný neorománsky kostol. Veru, nebol to veselý obraz. Ošarpané, kedysi biele steny, na ktorých z každej strany visí výstraha: Nebezpečenstvo zrútenia!

Obrázok blogu
(zdroj: D.M.)
Obrázok blogu
(zdroj: D.M.)
Obrázok blogu
(zdroj: D.M.)
Obrázok blogu
(zdroj: D.M.)

Na výčnelkoch a na streche rastie tráva a kríky. Malé vežičky a veľká veža sú v dezolátnom stave, opadávajú z nich celé kusy kameňa.

Obrázok blogu
(zdroj: D.M.)
Obrázok blogu
(zdroj: D.M.)
Obrázok blogu
(zdroj: D.M.)

Predná strana kostola je úplne znetvorená betónovým tunelom, na bočnej strane ho zakrýva ďalšia železobetónová opacha – výťah.

Obrázok blogu
(zdroj: D.M.)
Obrázok blogu
(zdroj: D.M.)
Obrázok blogu
(zdroj: D.M.)
Obrázok blogu
(zdroj: D.M.)

V budove za kostolom, v ktorej bola kedysi slovenská škola, má slovenský zbor dodnes fungujúcu kaplnku, do ktorej preniesli niektoré zachované veci z kostola: kazateľnicu, krstiteľnicu a organ (celý sa však nezmestil, bolo ho treba zmenšiť a prispôsobiť podmienkam menšieho priestoru).

Obrázok blogu
(zdroj: D.M.)
Kazateľnica
Kazateľnica (zdroj: D.M.)
Žilinský ev. farár Marián Kaňuch káže v kaplnke budapeštianskeho zboru v októbri 2013
Žilinský ev. farár Marián Kaňuch káže v kaplnke budapeštianskeho zboru v októbri 2013 (zdroj: Ľubo Bechný)

Organ sme mali možnosť aj vyskúšať:

V tejto kaplnke bývajú slovenské služby Božie každú nedeľu asi pre tucet vytrvalých veriacich. Na obrady ich zvoláva zvuk niekdajšieho zvonu kostola zachytený na starej magnetofónovej páske:

Z dvora sa vôbec nedá dostať do vnútorných priestorov kostola. Počuli sme však hlučnú popovú hudbu vychádzajúcu spoza zamknutých zadných dverí.

Zadná časť kostola a budova bývalej slovenskej školy
Zadná časť kostola a budova bývalej slovenskej školy (zdroj: D.M.)

Premýšľam, aký je to pocit chodiť dennodenne okolo budovy, ktorá kedysi patrila nám, ktorá pre nás veľa znamenala a o ktorú sme prišli. Pozerať, ako chátra. Pozorovať, ako ho používajú osoby, ktoré nič nevedia o jej pôvodnej funkcii a ktorým je to aj tak srdečne jedno.

Premýšľam, či by to nemohlo byť inak. Je faktom, že peštiansky slovenský zbor už nikdy nebude mať možnosti a prostriedky, aby situáciu vlastnými silami zmenil. Nemalo by však byť povinnosťou mocnejších, aby im v tom pomohli? V Maďarsku, ktorého súčasná politická reprezentácia sa tak hrdo a ostentatívne hlási ku kresťanským hodnotám, sa nenájde nikto, kto by povedal, že urobiť z kostola posilňovňu nie je v poriadku? Ak už nemôže slúžiť ako sakrálny priestor, tak by mohol mať aspoň nejakú kultúrnu funkciu. Tento kostol by mal byť spoločným dedičstvom Maďarska a Slovenska. Jeho obnova by mala byť spoločnou snahou oboch krajín.

Premýšľam, čo je väčším nebezpečenstvom pre Európu: invázia cudzích kultúr alebo naša vlastná ľahostajnosť?

Lutherov dvor v máji 2017
Lutherov dvor v máji 2017 (zdroj: D.M.)
Diána Marosz

Diána Marosz

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  78
  •  | 
  • Páči sa:  209x

Som Maďarka z Maďarska, ktorá sa zaľúbila do slovenčiny. Rada objavujem veci, ktoré spájajú naše národy. Milujem stredovekú hudbu, prírodu, literatúru, ľudové umenie a krásu vo všetkom. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu