reklama

Maďarský experiment

„Ja sa nechcem vrátiť do starej školy! Bude mi tam strašne smutno! Ja chcem ostať v Budapešti!“ – „Konečne ideme odtiaľ preč! Teším sa už na Slovensko! Maďarsko už nechcem ani vidieť!“

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

Dvaja súrodenci, úplne odlišné vnímanie sveta. Niet div, že aj náš budapeštiansky rok hodnotia diametrálne odlišne.

Na počiatku bolo rodinné rozhodnutie, že chceme podporiť dvojitú identitu našich detí. Ako najefektívnejšie riešenie sa ponúkal dlhší pobyt v Maďarsku. Považovali sme to za najlepší spôsob, aby deti získali bezprostredný kontakt s jazykom a kultúrou ich matky. A tak sme sa s manželom po dlhom uvažovaní dohodli, že školský rok 2016/2017 strávim s deťmi v Maďarsku.

Maďarský experiment je už za nami, vrátili sme sa na Slovensko. Naše hodnotenie?

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Mnohí nás varovali: načo to robíte? Škodíte tým vlastným deťom. Bude to pre ne šok. Načo ich stresovať? Niektorí nás naopak povzbudzovali. Ocenili, že deti budú mať nevšedné nové skúsenosti, že spoznajú kus sveta, že sa im rozšíria obzory.

Ktorá z týchto dvoch skupín mala pravdu? Nuž, posúďte sami. Pokúsim sa Vám zhrnúť náš rok v Maďarsku.

Naše začiatky boli náročné. Presun z malej dediny do veľkomesta, z jednojazyčného slovenského prostredia do jednojazyčného maďarského, z rodinného domu do malého bytu, z cirkevnej školy do štátnej, k tomu všetkému si ešte zvyknúť na to, že ocko s nami bude bývať tento rok iba cez víkendy... Trvalo pár týždňov, kým sme sa s tým vyrovnali. Pre dve staršie deti bolo najťažšie prekonať záťaž v maďarskej škole. Museli dobehnúť veľa vecí a pritom sa integrovať do nového kolektívu. Pre mňa bolo veľmi náročné zvyknúť si na to, že na všetko som sama. Musela som sa zmieriť s tým, že hoci som vo svojej vlasti, nemôžem sa stretávať so starými kamarátkami, lebo nemám kedy. Starostlivosť o tri deti mi zabrala všetok voľný čas.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po prvých dvoch mesiacoch sa to u dvoch starších detí začalo vyvíjať dosť odlišne. Dcéra úspešne zapadla do triedneho kolektívu. Vybudovala si rešpekt u spolužiakov aj u učiteliek. Za tým všetkým stála jej tvrdá práca a v dobrom zmysle braná ctižiadostivosť. Keď sa jej začalo v škole dariť, opadla z nej ťarcha veľkého tlaku a otvorila sa. Zistila, že v maďarskej škole je niečo, čo ju stále teší a baví: hudba. Stala sa skalopevnou členkou školského speváckeho zboru, neustále sa tešila na hodiny hudobnej výchovy a ešte viac na hudobnú náuku. (Zvláštne, však? Na Slovensku tento predmet vôbec nepatrí medzi obľúbené...) Ak k tomu prirátame ešte dve hodiny zobcovej flauty, jednu hodinu klavíra, dvadsať minút hlasovej výchovy a hodinu ľudového tanca, tak nám vyjde dosť pozoruhodné číslo: týždenne trávila hudbou až 12 vyučovacích hodín. So zborom chodili na vystúpenia veľmi často, 1-2-krát za mesiac, niekedy však aj každý týždeň. Tieto koncerty boli pre mňa skoro jedinou formou relaxu a vždy som sa na ne veľmi tešila.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zo spoločného koncertu Budapeštianskej speváckej školy a svetoznámeho Mužského zboru sv. Efréma.

Základná škola, ktorú navštevovali moje deti, mala cirkevnohudobné zameranie. Podrobnejšie som o benefitoch tohto typu škôl už napísala v jednom zo svojich článkov. Okrem veľkého množstva kvalitnej hudby bola ďalším veľkým pozitívom školy úspešná integrácia rómskych detí a žiakov s rôznymi poruchami. Považujem to za pozitívum napriek tomu, že pre moje deti nebolo vždy ľahké vychádzať so spolužiakmi. Naučili sa však vďaka tomu, že svet je farebný a zmestí sa v ňom veľa naozaj odlišných osobností.

Posledný koncert u štvrtákov
Posledný koncert u štvrtákov (zdroj: Diána Marosz)

So synom bolo všetko akosi náročnejšie. Išiel do maďarského dobrodružstva so vzdorom. Vôbec sa mu nechcelo sťahovať do Maďarska. V Žiline ho totiž zobrali minulý rok na kvalitné osemročné gymnázium spolu s niekoľkými spolužiačkami, s ktorými dobre vychádzal. Vôbec ho teda netešilo, že namiesto toho musí teraz celý rok chodiť na nejakú maďarskú základnú školu. Situáciu ďalej ťažilo, že sa mu maďarskí spolužiaci spočiatku vysmievali. Bojoval aj s niektorými učiteľkami, ktoré mu neverili, že podaktorým slovíčkam nemusí rozumieť. Mysleli si, že si z nich robí srandu, lebo inak rozprával plynule a úplne bez prízvuku. Nakoniec sme to však prekonali. V druhom polroku sa vypracoval medzi najlepších troch žiakov. Najviac sa mu darilo paradoxne na hodinách dejepisu. Celý rok sa učili o dejinách maďarského národa. Môj syn so silným slovenským cítením stále šomral, načo sa on musí učiť o tých Maďaroch. Mladý a ležérny dejepisár si ho však získal natoľko, že ho nakoniec poslal dokonca aj na obvodnú súťaž (téma: život starých Maďarov), kde sa umiestnil na štvrtom mieste. Mňa z jeho pedagógov najviac očaril učiteľ hudobnej výchovy János bácsi, ktorý sa mu s nadšením venoval a hľadal mu primerané sólové skladby na koncerty napriek tomu, že syna ako prvého z triedy postihol osud chlapcov – mutovanie. Ešte aj dva týždne pred koncom roka mu vyberal novú skladbu a bol veľmi smutný, že sa ju už nestihli naučiť. Syn až taký smutný z toho nebol :). Hudba – napriek všetkej mojej snahe – nepatrí medzi jeho najobľúbenejšie predmety.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Krátka ukážka o tom, čo dokážu úplne priemerne deti, keď majú zanieteného učiteľa. Šiestaci spievajú Bacha, pri klavíri János bácsi:

Ako sa blížil koniec školského roka, tak sa správanie obidvoch detí začalo meniť. Dcéra sa stávala stále smutnejšou. Všimli si to aj učitelia. Najskôr ani nevedela, čo jej je, potom z nej vyšlo, že ona sa nechce vrátiť domov. A hlavne nechce chodiť do svojej starej školy. Najradšej by bola, keby sa celá budapeštianska škola so žiakmi a učiteľmi presťahovala do Žiliny. Nebola to len láska jednostranná. Jej učiteľky a učitelia sa ma stále častejšie pýtali, či by sa to nedalo predsa len predĺžiť. Či by sme neostali ešte jeden rok, či naozaj musíme odísť. Neradi by prišli o žiačku, ktorá vyhrala počas školského roka všetky možné súťaže – spevácke, recitačné, flautové, športové.

Zanechali sme stopu na školskej stene (cena "Dobrý žiak – dobrý športovec")
Zanechali sme stopu na školskej stene (cena "Dobrý žiak – dobrý športovec") (zdroj: D.M.)

Syn sa správal úplne opačne – čím viac sa blížil koniec, tým viac sa stával veselším. Neskrýval radosť z toho, že sa konečne vrátime na Slovensko a nebude musieť chodiť „do tej hlúpej školy“. Po celý rok udržiaval kontakty so slovenskými spolužiačkami, ktoré sa naňho tiež tešili. V Maďarsku sa skončil školský rok už v polovici júna. Keď sme sa vrátili na Slovensko, syn ochotne a dobrovoľne chodil do svojej žilinskej školy až do konca júna. (Pre ucelený obraz musím dodať, že v jeho žilinskej triede pripadá na 7 chlapcov až 23 pekných spolužiačok, kým v Budapešti takýto výber naozaj nemal.)

Posledné týždne školského roka ubehli ako voda. Neskutočná hustota koncertov, množstvo výletov (návšteva celej triedy u jednej učiteľky, u druhej učiteľky, u spolužiaka, ktorý býva v rodinnom dome, VIP výlet pre najlepších žiakov školy, návsteva zábavného parku, maratónsky rozlúčkový večer s učiteľkami na prvom stupni (ktoré učili dcérinu triedu celé štyri roky), na ktorom oči rodičov ani učiteliek nezostali suché a potom ešte posledný akt: ukončenie školského roka a rozdávanie vysvedčení.

Ukončenie s kultúrnym programom na školskom dvore, deti v čierno-bielom ako na každej školskej slávnosti (asi je to pozostatok z minulého režimu, mne to vždy pripomína časy, keď som ešte ja chodila na základnú školu). Na začiatku všetci spoločne spievame maďarskú hymnu, na konci zas Szózat (Ohlas) – našu hymnickú pieseň číslo 2. Tieto dve piesne sú povinnou súčasťou všetkých školských osláv. Odkedy mám skúsenosti so životom v zahraničí, prežívam ich oveľa viac ako predtým. Aj teraz, keď stojím na školskom dvore, mám zmiešané pocity. Cítim úľavu a šťastie, že deti to zvládli, že majú výborné vysvedčenie, na ktoré môžu byť hrdé, že rozprávajú a píšu po maďarsky na rovnakej úrovni ako spolužiaci, ktorí celý život prežili v Maďarsku. Teším sa aj na náš domček v slovenských horách, na prírodu a ticho po hluku a smrade veľkomesta. Zároveň mi však zviera srdce, keď sa lúčim s učiteľmi a rodičmi spolužiakov. Fakt, že po necelých 10 mesiacoch pobytu vo vlasti idem opäť bývať do cudziny, ma napĺňa neistotou a tichým smútkom. Za ten čas som si zvykla na to, že nikto nezazerá, keď sa so svojimi deťmi bavím po maďarsky. Nemusím stišovať hlas, nemusím sa báť, že niekoho urazím, alebo si bude o mne myslieť, že som netolerantná. Ale snažím sa vidieť aj pozitíva: v rodinnom dome na dedine aspoň nebudem musieť riešiť, keď naša najmenšia má zlú náladu a celý deň kričí. Nebudem sa báť, že príde Pista bácsi z prvého poschodia a vynadá jej, prečo tak hrozne vrieska. Nebudeme musieť chodiť so staršou dcérou každý deň cvičiť na flaute k babke – domáci poriadok našej budapeštianskej bytovky totiž zakazoval hudobnú činnosť po 16-tej hodine cez týždeň a cez víkend úplne.

Po slávnosti sa lúčim s riaditeľom školy. Doniesli sme mu tatranský čaj – slovenskú lahôdku, ktorá má obrovský úspech medzi našimi maďarskými kamarátmi. Ďakujem mu za všetko, čo pre nás urobil. Za ochotné prijatie, za neuveriteľnú pružnosť vo vybavovaní byrokratických formalít. S úsmevom ma uisťuje, že hocikedy môžeme prísť znova, že takýchto žiakov vždy rád privíta.

Posledné pozdravy, posledné darčeky pre učiteľov, poslednýkrát ideme domov metrom – a na druhý deň už cestujeme na Slovensko. O pár dní dcéru čakajú rozdielové skúšky zo slovenčiny a náboženstva. Intenzívne sa učíme štyri dni. Panicky sa bojí, že zabudla rozprávať a hlavne písať po slovensky. Nakoniec ich však zvládne excelentne. Syn má skúšky až o týždeň neskôr. Tiež ich zvládne výborne, konečne si môžeme všetci vydýchnuť. Ja som už taká unavená z toho všetkého, že by som najradšej išla na celý týždeň niekde do samoty. Nedá sa, naša malá je ešte závislá na mame. Manžel mi pomáha, vymýšľa aktivity pre deti, aby som si mohla oddýchnuť. O pár dní som na tom už lepšie a teším sa na letné rodinné aktivity...

Bol to pre nás mimoriadny rok. Náročný, no zároveň dobrodružný a hlavne nezabudnuteľný. Oplatilo sa.

Diána Marosz

Diána Marosz

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  78
  •  | 
  • Páči sa:  209x

Som Maďarka z Maďarska, ktorá sa zaľúbila do slovenčiny. Rada objavujem veci, ktoré spájajú naše národy. Milujem stredovekú hudbu, prírodu, literatúru, ľudové umenie a krásu vo všetkom. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu