Maďarský génius slovenských rodičov

Autor: Diána Marosz | 11.4.2018 o 23:47 | (upravené 13.4.2018 o 8:54) Karma článku: 10,73 | Prečítané:  9325x

Hor sa, Slovák, čuj otčinu! Trochu patetický apel aktuálnych spoločenských udalostí? Nespokojnosť ľudu sedí, ročné obdobie sedí, osmičkový rok sedí. Archaický štýl nám však prezrádza, že ide o výzvu staršieho dáta.

Presne o 170 rokov. Je to verš z najznámejšej básne maďarského génia slovenských rodičov.

Génius sa volal Sándor (Alexander) Petrovics. Neskorším menom Petőfi. Báseň preložil jeho slovenský rovesník Ján Botto. Niečo však nesedí, všimli ste si? Petőfiho báseň Nemzeti dal (Pieseň národa) znie: „Talpra magyar, hí a haza!” Napísal ju 13. marca 1848, dva dni pred vypuknutím revolúcie. Botto ju prebásnil pravdepodobne ešte v tom istom roku tak, že slovo Maďar vymenil za Slováka.

Sándor Petőfi: Nemzeti dal

Ján Botto: Pochod

Pieseň národa (preklad Jána Smreka)

Talpra magyar, hí a haza!
Itt az idő, most vagy soha!
Rabok legyünk vagy szabadok?
Ez a kérdés, válasszatok! –
A magyarok istenére
Esküszünk,
Esküszünk, hogy rabok tovább
Nem leszünk!

Hor’ sa, Slovák, čuj otčinu!
Tu čas pravý — maj sa k činu!
Miera kliatby dosiahnutá:
či chceš voľnosť, a či putá?
Pánu Bohu prisahám,
že sa priahať viac nedám.

Hor' sa, Maďar, vlasť velí ti! 
Tu čas teraz abo nikdy!
Povedzte, či rabstvo chcete,
či si voľnosť vyberiete? 
Prisaháme na praboha maďarstva, 
prisaháme: voľnosť chceme, bez rabstva!

Rabok voltunk mostanáig,
Kárhozottak ősapáink,
Kik szabadon éltek-haltak,
Szolgaföldben nem nyughatnak.
A magyarok istenére
Esküszünk,
Esküszünk, hogy rabok tovább
Nem leszünk!

Rabmi sme od tisícletia,
kliatby dedov na nás letia,
že ponad ich voľné kosti
štŕka puto nevoľnosti!
Pánu Bohu prisahám,
že sa priahať viac nedám.

Doteraz sme v rabstve žili,
predkov svojich zatratili, 
ich, čo žili-mreli voľne, 
poddanská zem tlačí bôľne.
Prisaháme na praboha maďarstva, 
prisaháme: voľnosť chceme, bez rabstva!

Sehonnai bitang ember,
Ki most, ha kell, halni nem mer,
Kinek drágább rongy élete,
Mint a haza becsülete.
A magyarok istenére
Esküszünk,
Esküszünk, hogy rabok tovább
Nem leszünk!

A čo je to za človeka,
keď mrieť treba, čo uteká,
čo mu milšia biedna hlava,
než národa jeho sláva?
Pánu Bohu prisahám,
že sa priahať viac nedám.

Podliak, kto dnes, keď mrieť treba,
Netrúfa si, kto si seba, 
vlastný život pramizerný, 
nad česť svojej vlasti cení. 
Prisaháme na praboha maďarsťva, 
prisaháme: voľnosť chceme, bez rabstva!

Fényesebb a láncnál a kard,
Jobban ékesíti a kart,
És mi mégis láncot hordtunk!
Ide veled, régi kardunk!
A magyarok istenére
Esküszünk,
Esküszünk, hogy rabok tovább
Nem leszünk!

Šabľa, šabľa! nie okovy —
pristane ver junákovi:
kto chce, nech si putá nosí,
do rúk, bratia, šable, kosy!
Pánu Bohu prisahám,
že sa priahať viac nedám.

Väčšmi zdobí ramä mužské
lesklý meč než putá mrzké, 
a my preds' sme putá mali! 
Sem sa, dobrý meč náš starý! 
Prisaháme na praboha maďarstva, 
prisaháme: voľnosť chceme, bez rabstva!

A magyar név megint szép lesz,
Méltó régi nagy hiréhez;
Mit rákentek a századok,
Lemossuk a gyalázatot!
A magyarok istenére
Esküszünk,
Esküszünk, hogy rabok tovább
Nem leszünk!

Hore, Slovák, vstávaj hore!
Zjasnie Kriváň v rannej zore;
čo nám časy zlé nasiali,
nech krv zmyje, oheň spáli!
Pánu Bohu prisahám,
že sa priahať viac nedám.

Meno Maďar zase v kráse
zaskvie sa, jak v dávnom čase, 
zmyjeme my z neho hanu, 
stáročiami nakydanú.
Prisaháme na praboha maďarstva, 
prisaháme: voľnosť chceme, bez rabstva!

Hol sírjaink domborulnak,
Unokáink leborulnak,
És áldó imádság mellett
Mondják el szent neveinket.
A magyarok istenére
Esküszünk,
Esküszünk, hogy rabok tovább
Nem leszünk!

Potom naše tiché hroby
vencom vďačný vnuk ozdobí;
vzdychne, padnúc na kolená:
Daj im, Bože, oslávenia!
Pánu Bohu prisahám,
že sa priahať viac nedám.

K hrobom našim naši vnuci
kľakať budú, žehnajúci, 
a z ich perí za modlenia 
splynú naše sväté mená. 
Prisaháme na praboha maďarstva, 
prisaháme: voľnosť chceme, bez rabstva!

Prečítala som slovenskú verziu svojim deťom bez toho, aby som vysvetlila, čo to je a kto to napísal. Dcéra hneď začala recitovať refrén v maďarčine. V Maďarsku je totiž táto báseň notoricky známa, recituje sa každý rok na školských slávnostiach, existujú aj viaceré zhudobnené verzie. Traduje sa, že autor ju predniesol prvýkrát pri vypuknutí revolúcie 15. marca 1848 pred davom pri Národnom múzeu v Pešti. Aj keď je to pravdepodobne len legenda, je silno prítomná v maďarskom kolektívnom vedomí.

Petőfiho postava je celá opradená legendami. O jeho miesto narodenia súťažia tri obce. Okolo jeho smrti je tiež veľa záhad. Podľa oficiálnej verzie zomrel v r. 1849 v poslednej bitke boja za slobodu pri Šegešvári. Podľa rôznych romantických špekulácií však nezomrel, len padol do ruského zajatia a odvliekli ho na Sibír, kde žil až do 1856.

Kedysi, počas gymnaziálnych rokov som mala Petőfiho veľmi rada. Dnes sa mi jeho revolucionizmus zdá príliš radikálnym (očividne starnem), ale nepopieram jeho genialitu. Keď berieme do úvahy, že žil dovedna len 26 rokov, jeho mladícky radikalizmus je celkom pochopiteľný.

Föltámadott a tenger

More sa zdvihlo (Ján Smrek)

Föltámadott a tenger, 
A népek tengere; 
Ijesztve eget-földet, 
Szilaj hullámokat vet 
Rémítő ereje.

More sa zdvihlo, more 
národov ožíva;
nebo, zem strachom plní, 
bujaré mece vlny
sila desivá.

Látjátok ezt a táncot? 
Halljátok e zenét? 
Akik még nem tudtátok, 
Most megtanulhatjátok, 
Hogyan mulat a nép.

Vidíte tento tanec? 
Hudbu tú chcete čuť? 
Vy, nevedomí čo ste, 
včuľ naučiť sa môžte, 
ako sa baví ľud!

Reng és üvölt a tenger, 
Hánykódnak a hajók, 
Sűlyednek a pokolra, 
Az árboc és vitorla 
Megtörve, tépve lóg.

Duní to more, vyje, 
lode sa zmietajú, 
klesajú na dno pekla,
do sťažňov búrka sekla, 
plachty sa trhajú.

Tombold ki, te özönvíz, 
Tombold ki magadat, 
Mutasd mélységes medred, 
S dobáld a fellegekre 
Bőszült tajtékodat;

Potopa, vyzúrže sa,
rob svoje zázraky,
zjav svoje hĺbky vzduté 
a peny svoje ľúte
hádž hore na mraky;

Jegyezd vele az égre 
Örök tanúságúl:
Habár fölűl a gálya, 
S alúl a víznek árja, 
Azért a víz az úr!

pre večnosť zaznač nimi 
na nebies veraje: 
bárs galeja je hore 
a príboj vody dole,
pánom preds' voda je!

Na základnej škole, kde som sa prvýkrát stretla s jeho postavou, sme sa učili, že jeho matka bola slovenského a otec srbského pôvodu. Neskoršie výskumy potvrdili, že aj jeho otec mal slovenských predkov (keby bol Srb, asi ťažko by mohol mať evanjelické vierovyznanie). Predkovia Štefana Petroviča prišli na Dolnú Zem z dedinky Vaďovce (dnešný okres Nové mesto nad Váhom). Zhodou okolností sme v týchto dňoch mali cestu tým smerom. Trvala som na tom, aby sme išli cez Vaďovce, aj keď sa manžel dosť čudoval, „veď tam nič nie je“. Dedina naozaj nepatrí medzi najzaujímavejšie turistické destinácie, okrem evanjelickej zvonice a katolíckeho kostola tam veľa pamiatok nenájdete. Odbočku som však napriek tomu neoľutovala.

Matka básnika Mária Hrúzová pochádzala z turčianskych Necpál. Necpaly sú na rozdiel od Vaďoviec čarovné a plné tajomstiev. Kaštiele, originálne múzeum, krásne stredoveké fresky...

Petőfi je najviac prekladaným maďarským básnikom do slovenčiny. Prekladali ho mnohí, ale skutočné uznanie mu získal až Hviezdoslav, ktorý ho pokladal za svoj vzor.

Je celkom zaujímavé sledovať, čo z jeho postavy urobili rôzne obdobia a ideológie. Na slovenskej strane bol dlho nebezpečným poturčencom, odstrašujúcim príkladom odrodilectva. Na maďarskej zas symbolom úspešnej asimilácie.

Novšia maďarská odborná literatúra priznáva, že básnik mal obidvoch rodičov Slovákov a narodil sa v obci (Malý Kereš), ktorá mala v tom čase väčšinové slovenské obyvateľstvo. Konštatuje však, že sa v útlom veku presťahoval do maďarskej Kiskunfélegyházy, kde vyrastal medzi Maďarmi. Samotný básnik v jednej básni vyhlásil, že sa narodil vo Félegyháze. Podľa niektorých tým chcel zdôrazniť, že sa stotožňuje s maďarským národným povedomím. Maďarské biografie pripúšťajú, že jeho matka vedela lepšie po slovensky ako po maďarsky (pochopiteľne, veď na Dolnú Zem prišla už ako dospelá žena), hoci – podľa svedectva Petőfiho priateľa básnika Jánosa Aranya – po maďarsky rozprávala plynule, aj keď s cudzím prízvukom. Petőfiho učiteľ Štefan Koreň píše, že Mária Hrúzová hovorila po maďarsky s chybami a jej sestra, ktorá tiež žila na Dolnej Zemi, sa nikdy po maďarsky nenaučila.

Básnikov otec sa narodil v obci Kartal a podľa maďarských literárnych vedcov sám mal už maďarské povedomie. Je skoro isté, že ovládal aj slovenčinu (hoci žiadne písomnosti v slovenčine sa po ňom nezachovali). Podľa rodinného priateľa Petrovicsovcov boli básnikovi rodičia „Slovania podľa pôvodu a Maďari podľa jazyka“. Dokonca sa traduje historka, podľa ktorej mal otec prikázať pestúnke, aby s malým Šaňom rozprávala iba po maďarsky. Chlapec totiž jazyky vraj miešal. „Pocem, Zsuzskó, menjünk a pincébe!” hovorieval svojej dojke. Tieto spomienky rozprávala samotná dojka – už ako staručká žena – istému novinárovi, ktorý bol však podľa jednej neskoršej štúdie síce dobromyseľný, ale povrchný a nedôkladný. Ukázalo sa totiž, že starenka, ktorá tvrdila, že básnika dojčila, mala v tom čase ledva deväť rokov. Nabáda to k opatrnosti, čo sa týka dôveryhodnosti rôznych spomienok a tvrdení okolo básnikovej postavy.

Egy estém otthon

Jeden večer doma (Ján Smrek)

Borozgatánk apámmal;
Ivott a jó öreg,
S a kedvemért ez egyszer -
Az isten áldja meg!

S otcom popíjali sme;
dnes mne kvôli, pre mňa
dobrák starý vypil si —
nech ho pánboh žehná!

Soká nem voltam otthon,
Oly rég nem láta már,
Úgy megvénült azóta -
Hja, az idő lejár.

Dávno už. čo nevidel
starký svojho syna,
aj ostarel odvtedy —
hja, ten čas sa míňa.

Beszéltünk erről, arról,
Amint nyelvünkre jött;
Még a szinészetről is
Sok más egyéb között.

Porozprávali sme sa,
spomínajúc kde-čo;
ešte aj o herectve
medzi inou rečou.

Szemében "mesterségem"
Most is nagy szálka még;
Előitéletét az
Évek nem szünteték.

Moje „remeslo“ je mu
stále trieskou v oku;
nezmenil svoj predsudok
v toľkých rokov toku.

"No csak hitvány egy élet
Az a komédia!"
Fülemnek ily dicsérést
Kellett hallgatnia.

„Už je to raz bedárstvo,
táto komédia!“
Nuž takúto pochvalu
vypočul som si ja.

"Tudom, sokat koplaltál,
Mutatja is szined.
Szeretném látni egyszer,
Mint hánysz bukfenceket."

„Nahladoval si sa, viem,
aj si ako pierce.
Rád by .som raz videl, jak
váľaš kotrmelce.”

Én műértő beszédit
Mosolygva hallgatám;
De ő makacs fej! föl nem
Világosíthatám.

S úsmevom som počúval
znalecké tie reči.
Vysvetliť mu? — Hlaváň je,
po svojom sa prieči.

Továbbá elszavaltam
Egy bordalom neki;
S nagyon, nagyon örültem,
Hogy megnevetteti.

Ďalej som mu odrečnil
verš o víne, vlastný;
že ho ten verš rozosmial,
bol som veľmi šťastný.

De ő nem tartja nagyra,
Hogy költő-fia van;
Előtte minden ilyes
Dolog haszontalan.

Ale on v tom, že sa stal
básnikom syn jeho,
vidí len vec zbytočnú
a nič velikého.

Nem is lehet csodálni!
Csak húsvágáshoz ért;
Nem sok hajszála hullt ki
A tudományokért.

Čo sa diviť? V mäsiarstve
zahanbiť sa nedá,
málo však mu vypadlo
vlasov kvôli vedám.

Utóbb, midőn a bornak
Edénye kiürűlt,
Én írogatni kezdtem,
Ő meg nyugonni dűlt.

O chvíľu, keď prázdnotou
krčah začal zívať,
ja som písať išiel si,
on šiel odpočívať.

De ekkor száz kérdéssel
Állott elő anyám;
Felelnem kelle - hát az
Irást abban hagyám.

No vtedy mať prišla zas
s otázkami stými;
odpovedať musel som,
nuž som nechal rýmy.

És vége-hossza nem lett
Kérdezgetésinek;
De nekem e kérdések
Olyan jól estenek.

Konca-kraja nemali,
vždy sa nové kládli,
no všetky tie otázky
mne tak dobre padli;

Mert mindenik tükör volt,
Ahonnan láthatám:
Hogy a földön nekem van
Legszeretőbb anyám!

ony všetky synovmu
zrkadlili srdcu,
že ja v svete matku mám
najviac milujúcu.

Viaceré slovenské zdroje uvádzajú, že Petőfiho matka nevedela po maďarsky, otec tiež nevedel dobre. Malý Petőfi podľa nich chodil do slovenskej školy, mal slovenských učiteľov, Ján Kollár ho v Pešti konfirmoval v slovenčine a až neskôr sa pomaďarčil. Vraj sa mu ako študentovi vysmievali pre slovenčinou ovplyvnenú maďarčinu. Niekde som sa dokonca dočítala, že Petőfi začal písať básne v slovenčine, na maďarčinu prešiel až neskôr. Nedávno ma zaskočil na sociálnej sieti status Ľubomíra Feldeka. A to pozitívne aj negatívne. Pán Feldek v ňom propagoval Petőfiho báseň, zároveň uviedol jeho krátky životopis. Okrem tvrdenia známeho z viacerých slovenských zdrojov, podľa ktorého Alexander „chodil do slovenskej školy“, dodáva, že ho konfirmoval Ján Kollár „v slovenskom evanjelickom chráme v Budapešti“ a čo ma najviac prekvapilo – podľa neho sa „maďarským básnikom stal Petőfi z vlastného rozhodnutia, až keď sa zaľúbil a chcel, aby jeho veršom rozumela krásna šľachtická dcéra Júlia Szendreyová“.

Pána Feldeka si veľmi vážim a rada čítam. Predpokladám, že informácie čerpal v rýchlosti, preto sa mohlo stať, že obsahujú nepresnosti. V tridsiatych rokoch 19. storočia v Pešti (ešte nie v Budapešti!) neexistoval „slovenský evanjelický chrám“. Slováci používali evanjelický kostol na dnešnom Deákovom námestí spolu s nemeckými a maďarskými veriacimi. Svojho vlastného chrámu sa dočkali až o tri desaťročia neskôr, a to za celkom dobrodružných okolností, ako som o tom už sama písala na tomto blogu. To sú však v tomto prípade nepodstatné detaily. Pravdou ostáva, že básnika konfirmoval naozaj slávny Ján Kollár, hoci nemáme presné informácie o tom, v akom jazyku. Podľa niektorých bádateľov to bola slovenčina (resp. čeština), podľa iných nemčina.

Čo sa týka tvrdenia, že malý Sándor chodil do „slovenskej školy“, snažila som sa túto informáciu preveriť. Vo viacerých slovenských článkoch sa spomína, že táto slovenská škola mala byť v Asóde. Je pravdou, že Asód v tom čase mal slovensko-maďarsko-nemecké zmiešané obyvateľstvo a ľudovú školu, kde sa vyučovalo vo všetkých troch jazykoch. Učiteľom bol uvedomelý Slovák Štefan Koreň. Petőfi sa však dostal do Asódu až ako dvanásťročný. V takom veku už pochopiteľne nemohol navštevovať ľudovú školu. Petőfiho školské roky boli nanajvýš dobrodružné, jeho otec ho totiž posielal skoro každý rok do inej školy. Prvé štyri triedy vychodil Petőfi na piatich miestach (Kiskőrös, Félegyháza, Kecskemét, Szabadszállás, Sárszentlőrinc). Potom pokračoval v evanjelickom gymnáziu v Pešti a neskôr u piaristov. Vyučovacím jazykom na evanjelickom gymnáziu bola nemčina, u piaristov latinčina. V Asóde bol Petőfi žiakom evanjelickej strednej školy, ktorá mala päť ročníkov. Jazykom školy bola latinčina, ale niektoré predmety sa prednášali v maďarčine (dejepis, zemepis, prírodoveda). Petőfi absolvoval v Asóde tri ročníky, potom pokračoval v Banskej Štiavnici, kde sa tiež vzdelával v latinčine. Zdá sa teda, že hoci jeho asódsky učiteľ Štefan Koreň bol naozaj Slovák, ťažko ho mohol učiť v slovenčine, keď jazykom školy bola latinčina a maďarčina. Štefan Koreň bol rodinným priateľom Petrovicsovcov. Ostáva otázkou, v akom jazyku komunikoval s mladým Sándorom a jeho rodinou mimo školy. Odpoveď som zatiaľ nezistila. Je však faktom, že v r. 1838 mu Koreň zveril napísanie básne na záver školského roka (ktorú väčšinou pripravoval on). Toto dielo je najstaršou zachovanou básňou Petőfiho. Volá sa Búcsúzás (Rozlúčka), je to 54-riadkový hexameter napísaný v maďarčine. Vykazuje znaky výbornej znalosti maďarčiny. Zdá sa teda, že Petőfi ako študent nemal problémy s maďarčinou. Žeby sa mu vysmievali pre jeho slovenčinou ovplyvnenú maďarčinu? Možno mal prízvuk? Nuž neviem, rozprávať som ho žiaľ nepočula. Objavila som však anekdotu, podľa ktorej mal raz recitovať báseň so slovenským prízvukom. Bol to pokus o vtip, chcel sa tým vraj zviditeľniť ako herec. Od detstva totiž inklinoval k herectvu, ale nemal na to vybavenie: bol nižšieho zrastu a mal piskľavý hlas. Za spomínaný žartík ho oficiálne pokarhali, ale medzi divákmi dosiahol vraj veľký úspech.

Ďalšie tvrdenie, podľa ktorého sa Petőfi stal maďarským básnikom z vlastného rozhodnutia, až keď sa zoznámil s budúcou manželkou Júliou a chcel, aby tá rozumela jeho básňam, je viac než otázne. S Júliou sa stretol v r. 1846, keď už bol známym maďarským básnikom. Je však pravda, že láska k Júlii sa pozitívne prejavila v jeho tvorbe, ktorá dosiahla nový vrchol práve v tomto období.

Szeptember végén

Na konci septembra

(P. O. Hviezdoslav)

Koncom septembra

(J. Smrek)

Még nyílnak a völgyben a kerti virágok,
Még zöldel a nyárfa az ablak előtt,
De látod amottan a téli világot?Már hó takará el a bérci tetőt.

Még ifju szivemben a lángsugarú nyár
S még benne virít az egész kikelet,
De íme sötét hajam őszbe vegyűl már,
A tél dere már megüté fejemet.

Na údolí v rozkvitku záhradné kvieťa.
i pred okny ešte sa zelená brest;
lež vidíš-li posla hen zimného sveta?
Hôr na štíty sneh sa už sponáhľal sniest
Dnu v srdci mi mladistvom žiar leta žhavie,
aj skvitá v ňom jar ešte veškerých krás;
však, ajhľa, už sivejú vlasy mi tmavé,
mi hlavu už ožihol zlej zimy mráz.

Skvitá ešte údol kvetmi záhradnými, 
zelenie sa ešte topoľ pred oknom; 
ale pozri, vidíš tamto ríšu zimy?

Snehy pokryli už končiar nad horstvom. 
Ešte v srdci mojom mladom leto spieva 
a ešte v ňom hýri jari všetok jas;
no hľa, v kaderách sa mi už zjesenieva, 
popŕlil už hlavu moju zimný mráz.

Elhull a virág, eliramlik az élet...
Űlj, hitvesem, űlj az ölembe ide!
Ki most fejedet kebelemre tevéd le,
Holnap nem omolsz-e sirom fölibe?
Oh mondd: ha előbb halok el, tetemimre
Könnyezve borítasz-e szemfödelet?
S rábírhat-e majdan egy ifju szerelme,
Hogy elhagyod érte az én nevemet?

Kvet opŕchne, uniká život ni tôňa...
Poď, ženuška, na klin môj hopkaj si, hop!
Čo hlávku včul schýlilas’ do môjho lona,
či zajtra, ach, nesklesneš na môj už hrob?
Och, reč: jestli umriem prv, s nárkom či telo
mi pokrovom zastrieš? a zdolá-li zmiasť
raz láska ťa iného mládenca, smelo
že opustíš preň môjho priezviska vlasť?

Opadne kvet, život odpádi a niet ho... 
Sem poď, žienka moj a, sem mne v lono, hľa! 
Či ty, čo sa mi dnes k hrudi vinieš s nehou, 
neklesneš mi zajtra na hrob, zúfalá?
Óh, povedz, ak umriem skôr, či so slzami 
smrtnou plachtou prikryješ ma, mŕtveho? 
A či ťa raz láskou šuhaj dáky zmámi 
tak, že mena môjho vzdáš sa pre neho?

Ha eldobod egykor az özvegyi fátyolt,
Fejfámra sötét lobogóul akaszd,
Én feljövök érte a síri világból
Az éj közepén, s oda leviszem azt,
Letörleni véle könyűimet érted,
Ki könnyeden elfeledéd hivedet,
S e szív sebeit bekötözni, ki téged
Még akkor is, ott is, örökre szeret!

Ak vdovský raz odhodíš závoj, jak prápor
by čierny ho poves mi v náhrobný kríž:
ja vyjdem poň, mohyly odomknúc zápor,
tak v polnoc, a so sebou vezmem ho v skrýš,
ním utrieť si slzy, tak bez zvláštnej biedy
žes’ zabudla druha, i bolestný šrám
si obviazať srdca, čo ešte i vtedy
ťa miluje, miluje večne i tam!

Závoj vdovský ak raz zahodíš, mne na rov 
potom zaves ho jak prápor smútočný:
zo záhrobia si poň vyjdem nocou tmavou 
a si odnesiem ho ta do hrobu tmy, 
stierať si ním prúdy sĺz pre teba, ktorej 
na mňa zabudnúť tak ľahulinko je,
a obviazať srdce poranené, choré, 
čo ťa jednak, aj tam, večne miluje!

Básnik sa pod prvými básňami podpísal ešte ako Sándor Petrovics. Formu Petőfi použil prvýkrát v novembri 1842.

Kde je teda pravda? Narodil sa Petőfi do čisto slovenskej rodiny, vychovávali ho v slovenčine a až oveľa neskôr sa z neho stal Maďar? Bolo to jeho osobné rozhodnutie, čím poprel svoj pôvod? Alebo bol len obeťou okolností, ktoré ho donútili asimilovať sa? A vôbec: čo rozhoduje o tom, za koho človeka pokladajú? Za koho sa on sám pokladá? Krv? Jazyk? Meno? Spoločnosť? Je asimilácia morálnou kategóriou? Zaslúži si odrodilec potopenie? Máme právo určovať, kto je lepším Maďarom/Slovákom? Zdá sa, že vášne okolo Petőfiho osobnosti sú v niektorých kruhoch dodnes živé. Osobne sa prikláňam názoru, že jeho pomaďarčenie bolo podmienené skôr okolnosťami a dobou, než nejakou konkrétnou a vedomou voľbou. (Poznám viaceré podobné príklady z opačnej strany: ako sa deti „čisto“ maďarských rodičov v slovenskom prostredí poslovenčili a stali sa horlivými ochrancami slovenského národa.) Chápem však nostalgické pocity Slovákov v zmysle „kto vie, čo by sa z neho stalo, keby ostal Slovákom“. Sám Hviezdoslav zaznamenal v súvislosti so svojimi prekladmi, akú radosť mu pôsobí, keď vidí Petőfiho básne v slovenčine, „v jazyku, v ktorom mali byť pôvodne napísané“.

„Pál Országh vrátil Alexandra Petroviča Slovákom bez toho, aby sa on sám stal horším Slovákom a Petőfi horším Maďarom.“ trefne napísal literárny vedec István Csukás.

Rudo Brtáň sa v zaujímavej štúdii o identite básnika prikláňa k názoru, že Maďara z malého Šándorka urobilo maďarské prostredie a maďarské ľudové školy. Podľa neho sa v rodine síce rozprávalo po slovensky, ale „škola vykonala svoje“. Naučil sa „v útlom veku už maďarsky čítať, písať, spievať, maďarskú gramatiku, maďarský štýl, maďarský hovor a napokon i maďarsky myslieť a jeho rodná slovenčina mu ostala len domácim, ozaj kuchynským a materinským jazykom.“ „Nikto nedal malému žiačikovi a chlapcovi nijaké slovenské uvedomenie a podľa všetkého nevídal v rodnom dome okrem českých náboženských kníh ani jedinú inú slovenskú (respektíve vtedy českú) knihu.“

O tom, aký silný vplyv na identitu a jazyk dieťaťa má prostredie a vyučovací jazyk školy, by som vedela rozprávať aj ja. Vidím to z opačnej strany na svojich deťoch.

A magyar nemes

Maďarský zeman (Ján Smrek)

Őseimnek véres kardja
Fogason függ, rozsda marja,
Rozsda marja, nem ragyog.
Én magyar nemes vagyok!

Krvavý meč predkov mojich 
z klinca visí, na pokoji, 
hrdzou žraný nocou-dňom. 
Ja maďarský zeman som!

Munkátlanság csak az élet.
Van életem, mert henyélek.
A paraszté a dolog.
Én magyar nemes vagyok!

Nepracujem, to hneď poviem. 
Ja si žijem, keď si hoviem. 
Práca patrí sedliakom.
Ja maďarský zeman som!

Jól készítsd, paraszt, az útat,
Mert hisz a te lovad vontat.
Csak nem járhatok gyalog.
Én magyar nemes vagyok!

Dobre priprav, sedliak, cesty, 
veď ma po nich povezieš ty 
a tvoj potiahne ma kôň.
Ja maďarský zeman som!

Tán a tudománynak éljek?
A tudósok mind szegények.
Nem irok, nem olvasok.
Én magyar nemes vagyok!

Mal by som žiť azda vede? 
Učenci vždy žijú v biede. 
Čítať-písať, čo je v tom? 
Ja maďarský zeman som!

Van, igaz, egy tudományom,
Ebben párom ritkán látom:
Enni, inni jól tudok.
Én magyar nemes vagyok!

Pravda, jednu vedu starú 
držím a v tej nemám páru: 
jesť a piť viem s virtušom. 
Ja maďarský zeman som;

Milyen jó, hogy nem adózok.
Gazdaságom van, de nem sok,
S van adósságom, de sok.
Én magyar nemes vagyok!

Dobre, že neplatím daní. 
Aj tak dlžôb na imaní 
viacej mám, než hoden som. 
Ja maďarský zeman som!

Mit törődöm a hazával?
A hazának száz bajával?
Majd elmulnak a bajok.
Én magyar nemes vagyok!

A že má vlasť na stá strastí? 
Čo je mňa do strastí vlasti?
Pominú sa napokon.
Ja maďarský zeman som!

Ősi joggal, ősi házban
Éltemet ha elpipáztam:
Mennybe visznek angyalok.
Én magyar nemes vagyok!

S právom starým, v sídle starom 
Ak prebafkám lárom-fárom 
život, prídem k anjelom.
Ja maďarský zeman som!

Slovenské preklady Petőfiho básní nájdete aj na internete, napríklad tu.

Urobili sme domáci experiment. Nahrali sme jednu z najznámejších Petőfiho básní v slovenskom preklade a opýtali sme našich maďarských kamarátov, či ju vedia rozpoznať. Vedeli. Je tam dosť slov, ktoré sú v obidvoch jazykoch podobné. Posúďte sami:

„Keby Petőfi vyrastal v Necpaloch, sotva by sa stal maďarským básnikom“ – konštatuje maďarský literárny vedec Sándor Csanda. Možno by bol z neho najväčší slovenský básnik? Nevieme. Jeho príbeh je však každopádne zaujímavým a veľavravným dobovým nálezom Uhorska 19. storočia.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Podcast Dobré ráno

Dobré ráno: Kto bude udeľovať Ficove štátne vyznamenania

Nové štátne ceny chce udeľovať vláda.

Stĺpček Jakuba Fila

Vatry zvrchovanosti, Svätopluk. Prečo nie august 1968?

Že si komunisti nevšimli november ´89, sa stalo smutnosmiešnou glosou ich sveta.


Už ste čítali?