reklama

(Pod)tatranské impresie

Oslavujeme. Za pár dní dovŕšime 15 rokov spoločného života v manželstve. Vymysleli sme trochu netradičnú formu oslavy: výstup na Slavkovský štít.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (10)

Tatry máme rovnako radi, ale odkedy máme deti, navštevujeme ich veľmi málo.

Manžel zoženie akciové ubytovanie v Tatranskej Lomnici. Podarí sa nám zladiť termín túry tak, aby babka z Budapešti mohla pricestovať a postrážiť nám detičky. Som šťastná.

Na recepcii nás privíta živelné dievča. Rozpráva úžasne krásnym nárečím. „Ja som z Lendaku“ hovorí a my s manželom naraz vykríkneme: „Ó, z Lendaku? Veď Lendak poznáme! Spievali sme tam kedysi so zborom na omši. Máte tam krásny kostol!“ „Už máme nový kostol, hneď vedľa starého!“ oznamuje nám hrdo mladá Lendačanka.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nový kostol, nový kostol, nový kostol... ozýva sa vo mne jej hlas a zalieva ma zvláštny nepokoj. No a čo? pýtam sa samej seba. Lendačanov je veľa, starý kostol im už nepostačoval, nuž postavili si nový. Bežná vec. Ale nepomôžem si. Nepokoj ostáva. Niežeby som bola odporcom modernej architektúry. To nie. Len viem, že ten starý gotický kostol je nádherný. Postaviť nový vedľa neho, ktorý ho bude hodný, je veľkou architektonickou výzvou. Či sa im to podarilo?

Vyjsť na Slavkovský štít je ako vydržať 15 rokov v manželstve

Máme šťastie: na druhý deň nehlásia búrky, ani dážď. Pomerne skoro vyrazíme. Usúdime, že nie sme až takí veľkí turisti, aby sme si nemohli ušetriť hodinku a preto sa vyvezieme až na Hrebienok. Odtiaľ nás čaká už len štvorhodinové šliapanie do kopca. Prvé dve hodiny v pohode. Obdivujeme prírodu, tešíme sa z dobrého počasia. Konečne sme znovu v horách! Keď stúpame stále vyššie a dosiahneme pásmo alpínskych lúk, opantá ma pocit neuveriteľnej slobody. Chcem lietať! Pod nami Veľká studená dolina, v pozadí Lomnický štít. Skaly. Lišajníky. Vietor.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Manžel sa zrazu zastaví. Pár metrov od nás na nás pozerá kamzík. Vôbec sa nebojí. Sledujeme ho, kým nezmizne za skalami.

Ideme ďalej. Šliapeme už skoro tri hodiny. Cítim sa stále viac unavená. Nohy ma nechcú niesť. Srdce búši. Ale pokračujeme.

Obrázok blogu
(zdroj: Ján Marosz)

Kedysi dávno-dávno sme chceli dobyť Slavkovský štít s mamou a so sesternicou. Po slovensky som vedela len základné vety. Boli sme už pod štítom, ale vzdali sme to. Bolo vtedy zlé počasie, zima. Došli nám sily. Zhora sa práve vracali slovenskí turisti. „Už len kúsok! Kúsok!“ ukazovali nám rukami. My sme si však mysleli, že kúsok je nejaké zvieratko. Nešli sme ďalej.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Aha, tu je to miesto, tu sme sa vtedy otočili!“ informujem manžela. Stojíme pod posledným mohutným masívom, pred nami serpentíny. Vôbec to nevyzerá lákavo. Po serpentínach sa vlečú farebné mravce. Necítim v sebe ani kvapku energie. Ale otočiť sa nemôžem. Nemienim to vzdať aj druhý raz. Manžel ma povzbudzuje: už len hodinka! Hodinka?!

Ideme ďalej. Snažím sa myslieť na niečo iné. Nie na to, že ma príšerne bolia nohy. Napadne mi paralela s manželstvom. Výstup na Slavkovský štít je ako pätnásť rokov v manželstve. Na začiatku veľké nádeje a ružové okuliare. Potom postupne prichádza únava. Skúšky. Drina. Romantické predstavy sú preč. V istých chvíľach človek vôbec nevníma krásu prírody. Ani krásu duše toho druhého. Vynárajú sa stále ďalšie a ďalšie ťažkosti. Závrat. Vyčerpanosť. Chvíľami mám pocit, že ma to ťahá do priepasti. Ale v hĺbke duše viem, že sa to napriek všetkému oplatí. A že bez toho druhého nedosiahnem cieľ.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Hurá, sme hore! Euforicky sa fotíme s krížom. Manžel si všimne, že je na ňom priviazaná malá maďarská trikolóra. Milé prekvapenie. Čudujem sa, že ju zatiaľ nikto nestrhol.

Okolo nás asi tridsať podobných šťastlivcov. Paleta je medzinárodná: Poliaci, Maďari, Česi. Slovákov je asi najmenej. Výhľad na všetky strany. Nádhera. Okamžite zabudnem na únavu a všetky strasti.

Obrázok blogu
(zdroj: Diána Marosz)

Starý a nový

Na druhý deň ráno len s ťažkosťami vyleziem z postele. Nohy ako z kameňa. Smejem sa zo seba. Aj tak sa to oplatilo!

Pred návratom domov ešte máme pár hodín. Spomeniem si na starý a nový kostol v Lendaku. Poďme sa tam pozrieť! Manžel nie je príliš nadšený, ale chce mi urobiť radosť.

Lendak. Goralská dedina. Pred pár mesiacmi sme boli na jednej omši v Budapešti, kde spieval zbor Poliakov žijúcich v Maďarsku. Viedol ich istý známy maďarský hudobník. Spievali aj jednu goralskú pieseň, ku ktorej dirigent podal aj vysvetlenie o Goraloch. „Gorali sú etnikum, ktoré žije na hranici medzi Maďarmi a Poliakmi.” S manželom sme si vymenili pohľady. Vedeli sme, čo má na mysli ten druhý. Pán dirigent asi zabudol, že medzi Maďarmi a Poliakmi žije ešte ďalšie etnikum...

Lendak. Goralská dedina. Na uliciach ľudia v krojoch. Nielen babky, aj dievčatá a mladí muži. Tí, ktorí nie sú v kroji, sú tiež slávnostne oblečení. Je nedeľa. Už vidíme kostoly. Starý, trochu ošarpaný gotický chrám. Vedľa nový, ostrožltý obor so sivou plechovou strechou. V prvej chvíli mi pripomína ufo. Ale nechcem byť zlá, treba vidieť pozitíva. Nový kostol je taký obrovský, že sa tam naozaj zmestia všetci. Práve sa čaká na začiatok primičnej omše. Zvony majestátne bijú. Dvojito. Aj v novom aj v starom kostole.

Obrázok blogu
(zdroj: Diána Marosz)

Spomeniem si na tú nedeľu spred deviatich rokov, keď sme tu boli s naším zborom Arcus. Vtedy bol večer, kravy sa vracali z paše. Pán farár v starom kostole celebroval celú omšu v latinčine. Ľud v kroji spieval ohromujúcou silou. Všetky časti omše v latinčine. Také čosi som ešte nikdy nezažila. Starí aj mladí, dokonca aj deti. Pre mňa ako cirkevnú hudobníčku to bol fascinujúci zážitok na celý život. Na svete je totiž veľmi málo miest, kde by jednoduchý ľud spieval ešte latinský obrad. Mám jedno CD, na ktorom sú autentické nahrávky omší Čángov, Maďarov žijúcich vo východnom Rumunsku za Karpatmi. Ich latinský spev pretvorený ich hudobným cítením má neuveriteľnú prasilu. Lendačania z onej latinskej omše nezaostávali za nimi. Dodnes ľutujem, že sme ich nenahrali. Už ani nikdy nenahráme. Starý pán farár medzičasom išiel do dôchodku a nový pán farár zrušil latinské omše. Ktovie, či okrem mňa ešte niekto za nimi smúti.

Zbor starej hudby Arcus v Lendaku v r. 2009
Zbor starej hudby Arcus v Lendaku v r. 2009 (zdroj: Archív Zboru Arcus)

Zvony bijú, ľud v novom kostole masívne spieva piesne zo spevníka, pred kostolom ozdobená drevená brána, čaká sa na sprievod novokňaza. Okolo kostola je kruhovitá chodba, kde sa zbierajú mamičky s kočíkmi. Je ich neuveriteľne veľa. Lendak sa naozaj rozrastá.

Obrázok blogu
(zdroj: Diána Marosz)
Obrázok blogu
(zdroj: Diána Marosz)

Obídeme nový kostol a zozadu sa blížime k starému. Dvere pod gotickým oblúkom sú napoly otvorené. Vchádzame. Vo vnútri šero, prázdnota, ticho. Protipól hlasného života v tom druhom. Len zvony bijú. Na stenách mlčia gotické sošky, vpredu sa mlčky týči majestátny gotický oltár. Gotická Madona na stĺpe nežne drží nahé Jezuliatko v náručí. V laviciach sa modlia dvaja starší ľudia. Možno je im tiež ľúto za starým kostolom?

Obrázok blogu
(zdroj: Diána Marosz)
Obrázok blogu
(zdroj: Diána Marosz)
Obrázok blogu
(zdroj: Diána Marosz)

Odchádzam z Lendaku so zmiešanými pocitmi. Áno, áno, uznávam argumenty, postaviť nový kostol bolo naozaj pre obec potrebné. Videla som na vlastné oči, koľko je tam veriacich. Nový kostol je bezpochyby praktický, priestranný, pohodlný. Z umeleckého hľadiska ho hodnotiť nebudem. Ako sa hovorí, de gustibus non est disputandum. Dovolím si len úplne subjektívnu poznámku: viem si predstaviť modernú stavbu, ktorá by viac korešpondovala so starou. A vôbec tým nemyslím nejakú zväčšenú napodobeninu gotického kostola.

Obrázok blogu
(zdroj: Diána Marosz)

Spišské tajomstvá

Cestou domov sa ešte zastavíme v Strážkach. Musíme. Krásny stredoveký kostolík s renesančnou zvonicou nemôžeme nechať bez povšimnutia.

Obrázok blogu
(zdroj: Diána Marosz)
Obrázok blogu
(zdroj: Diána Marosz)

Oproti nim na druhej strany cesty stojí nemenej čarovný renesančný kaštielik. Rovnako ako kaštieľ ma očarí aj tabuľa za kaštieľom, pri vstupe do parku: Parkom behať, v tráve líhať, skákať, stromy objímať – povolené! A nik sa nebude hnevať! Celkom nezvyčajné privítanie.

Obrázok blogu
(zdroj: Diána Marosz)

V kaštieli je veľkolepá výstava obrazov maliara Ladislava Mednyánszkeho, ktorý tu prežil detstvo. My ho síce voláme László a považujeme ho za veľkého maďarského maliara, ale mňa ten Ladislav nevyrušuje. Jeho obrazy našťastie nepotrebujú jazyk. Sú rovnako úchvatné aj v maďarčine aj v slovenčine. O Medim – ako ho prezývali kamaráti – som už všeličo čítala, ale jeho obrazy v takomto silnom koncentráte som ešte nikdy nevidela. Mladučká, sympatická sprievodkyňa ide na môj vkus trochu rýchlo – nestíham popozerať všetko, čo ma zaujíma, pokojne by som tam trávila aj trikrát viac času. Uznávam, asi nie som typický návštevník, rada by som si prečítala všetky nápisy, vysvetlivky, popozerala podrobne všetky fotografie, staré listy – hlavne tie v maďarčine. Rada skúmam stopy minulosti. Zo slov sprievodkyne, z obrazov, dokumentov a atmosféry celého interiéru sa mi postupne rysuje osud tejto zvláštnej rodiny.

Posledný výhonok umierajúcej spišskej aristokracie, maliarova neter, barónka Margita Czóbelová (alebo po našom Czóbel Margit), ktorá tiež zaznamenávala maliarske úspechy, bývala v kaštieli až do svojej smrti v roku 1972. Mala k dispozícii vraj tri miestnosti. Prechádzala sa po parku, kúpala sa v Poprade, sem-tam predávala svoje obrazy v Kežmarku na trhu. Zdá sa, že bola podobne tajomnou a extravagantnou postavou ako jej strýko, ktorý samého seba nazýval Starý pes, obliekal sa ako tulák, s obľubou maľoval portréty mužov zo spoločenskej spodiny a svetská sláva bola preňho neznámym pojmom.

Obrázok blogu
(zdroj: Diána Marosz)

V rokoch 2003-2004, po viacerých rokoch vedeckej prípravy sa uskutočnila v slovensko-maďarskej spolupráci veľkolepá výstava zo životného diela tohto aristokratického tuláka. Obrazy boli vystavené najskôr v Budapešti, potom v Bratislave a výber z nich aj vo Viedni. Považujem to za veľký úspech a krásny príklad toho, ako sa dajú osobnosti, na ktoré sú právom hrdí Maďari aj Slováci, uctiť spoločne, bez zbytočných nacionalistických zrážok.

„Na základe tejto maľby bola vyhotovená známka, ktorá potom vyhrala 1. miesto v súťaži o najkrajšiu známku sveta“ hovorí sprievodkyňa pred obrazom s názvom Potok za humnami. Na brehu. „Mám ju tu, môžem vám ju ukázať“ vyťahuje mobil, na ktorého zadnej strane je pripnutá známka. „Zháňala som ju celé dva roky. Nakoniec sa mi to podarilo cez antikvariát.“ Pozriem sa na ňu s obdivom. Páči sa mi, že má osobný vzťah k výstave.

L. Mednyánszky: Potok za humnami. Na brehu
L. Mednyánszky: Potok za humnami. Na brehu (zdroj: https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:SNG.O_1163)
Známka vyhotovená na základe maľby
Známka vyhotovená na základe maľby (zdroj: postoveznamky.sk)

Odchádzame s hrejivým pocitom. To miesto má rozhodne svoje čaro.

Obrázok blogu
(zdroj: Diána Marosz)

Cestou domov ma zachváti neodolateľná túžba po spoznávaní spišských architektonických pamiatok a svojho hladného a nešťastného muža nútim, aby sme navštívili ešte zopár „veľmi zaujímavých“miest. Po Spišskom Štvrtku mierime do Spišskej Soboty, ale medzitým úplne náhodou objavíme ešte dva kaštiele, obidva v žalostnom stave: v Betlanovciach a pri Spišskom Štiavniku. Ani pri jednom z nich nie sú žiadne informácie pre turistov.

Obrázok blogu
(zdroj: Diána Marosz)
Obrázok blogu
(zdroj: Diána Marosz)

Vedľa toho druhého je akýsi park, cez zamknutú bránu vidno dlhú aleju vysokých stromov. Pri bráne tabuľa s „návštevným poriadkom“. Pod otváracími hodinami dlhý zoznam činností, ktoré sú pre návštevníkov parku zakázané. Má až 17 položiek. Je to celkom zbytočné čítať, lebo brána je aj tak zamknutá, do parku sa nedostaneme, hoci sú návštevné hodiny. Pravý opak parku v Strážkach.

Obrázok blogu
(zdroj: Diána Marosz)

Spišská Sobota nesklame. Krásne obnovené mestečko, skutočná oáza v púšti popradskej priemyselnej zóny. Radosť pozerať.

Obrázok blogu
(zdroj: Diána Marosz)

Pre mňa ako Maďarku je zvlášť potešujúce, že sa tu zachovali aj viaceré maďarské nápisy a zdá sa, že nikomu neprekážajú. Na fasáde evanjelického kostola, aj na pamätníku revolúcie r. 1848. Úprimne sa tomu čudujem. Ten pamätník ma zvlášť fascinuje. Obchádzam ho z každej strany. Na troch stranách maďarské nápisy o tom, že pomník postavilo mesto z verejnej zbierky v roku 1899 na pamiatku maďarskej revolúcie a z lásky k drahej maďarskej (uhorskej) vlasti. Vpredu nad číslicou 1848 je neskôr dolepený nápis „Na pamäť vo svetovej válke padlých“. Ahá, tak teda tu je pes zakopaný! pomyslím si. Ten dolepený nápis je oveľa viditeľnejší ako ten pôvodný. Každý si ho prečíta a má pokoj, nepotrebuje už šifrovať nejaké staré rytiny na bokoch. S pokojom konštatuje, že vidí pred sebou pomník obetí svetovej vojny. Že „svetová válka“ nebola v roku 1848? Nuž, asi nie každý návštevník analyzuje nápisy pamätníkov do takejto hĺbky.

Obrázok blogu
(zdroj: Diána Marosz)
Obrázok blogu
(zdroj: Diána Marosz)

Každopádne ma to podnetilo a trochu som pátrala na internete. Našla som celkom čerstvý článok o tom, že záhadný pomník sa zachránil jedine vďaka miestnym obyvateľom. Česi ho chceli zbúrať už v r. 1918. Neskôr, v r. 1928 okresný úrad vydal rozhodnutie na jeho zničenie. Predstavitelia Spišskej Soboty však zvolali schôdzu, na ktorej sa rozhodli „nainštalovať na pamätníku peknú tabuľu s nápisom 'Na pamäť vo svetovej válke padlých 1914 – 1918'“. Touto fintou ho nakoniec zachránili. Podľa miestneho publicistu sa tu každý rok „v marci, prípadne aj v septembri, objaví pár venčekov s maďarskou trikolórou. Z toho vyplýva, že niektorí Maďari vedia, že tento pamätník tu je a chodia si tu uctievať svojich predkov. Prakticky nikto si tu však nechodí uctiť pamiatku obetí prvej svetovej vojny." Nie každý miestny občan je však taký zhovievavý ako spomínaný publicista. Natrafila som aj na článok staršieho pána, ktorého obelisk na námestí pravidelne rozčuľuje. Ešte viac ho pohoršujú vence s maďarskou trikolórou. S citeľným zadosťučinením konštatuje, že jeden, ktorý tam položili akísi školáci z Maďarska, na druhý deň zmizol a našiel sa obďaleč spálený.

Teraz tam žiadne vence neboli. Všimla som si však maličkú maďarskú kokardu zastrčenú do škáry reliéfu. Ale psst, nikomu to nehovorte.

Obrázok blogu
(zdroj: Diána Marosz)
Diána Marosz

Diána Marosz

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  78
  •  | 
  • Páči sa:  209x

Som Maďarka z Maďarska, ktorá sa zaľúbila do slovenčiny. Rada objavujem veci, ktoré spájajú naše národy. Milujem stredovekú hudbu, prírodu, literatúru, ľudové umenie a krásu vo všetkom. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu