Slovensko očami (netradičného) maďarského turistu

Autor: Diána Marosz | 24.9.2018 o 10:32 | Karma článku: 10,32 | Prečítané:  8499x

Začiatkom leta mi zavolal starý známy z Maďarska, kňaz reformovanej cirkvi. Ich zbor organizuje letný výlet na Horné Považie.

Boli by veľmi radi, keby som im mohla pomôcť nájsť ubytovanie a poradiť, čo všetko by mali určite vidieť.

Samozrejme. Takéto prosby o pomoc nikdy neodmietam. S manželom sa do toho hneď pustíme. Ukazuje sa, že v čase, keď oni prídu, my budeme práve v Maďarsku. Nevadí, aspoň im pripravíme terén, keď už im nemôžeme robiť sprievodcu.

Všetko sa podarí, nájdeme im miesto na internáte stavebnej školy, vybavíme aj stravu v dvoch reštauráciách, zaplatíme zálohy a pošlem im zoznam, čo všetko by som im odporúčala pozrieť.

Koncom augusta sa s ním stretnem v Budapešti. Už sú po výlete. Chce sa mi poďakovať. Vraj má pre nás darček. Je horúčava, sedíme na terase kaviarne pri hlavnej tržnici. Srší z neho nadšenie. Všetko bolo úplne ideálne, všetko im vyšlo, všetci boli spokojní. Krásne počasie, krásne miesta, krásni ľudia. Všade mali samé pozitívne zážitky.

Pán farár vyťahuje z tašky knižku v zelenej väzbe. Je to kópia nejakej staršej knihy. Na prvej strane názov: ZSOLNA. Napísal: Dr. Géza Rózsa, profesor hlavnej reálnej školy. Vytlačené v tlačiarni L. Biela v Žiline v roku 1914. Tomu sa hovorí originálny darček! Knižka obsahuje dejiny mesta Žilina, praktického sprievodcu mestom, zoznam žilinských úradov a škôl, lekárov, kňazov, bánk, miestnych novín, hotelov, reštaurácií, kúpeľov, verejných záchodov, nájomných kočov, miestnych kupcov, remeselníkov a agentúr.

Listujem v nej. Storočný bedeker. Pri kapitole Prechádzka po meste sa mi pán farár pochváli, že práve podľa tohto opisu prešli celé mesto. Názvy ulíc sú síce iné, ale dalo sa. Nuž pozrime sa na to. Naozaj strhujúce čítanie. Zároveň aj zábavné. „Fasáda farského kostola sa pozerá na ulicu Val, ktorá obkľučuje celé staré mesto. Je veľkou rozkošou prezerať vedľa novších – často vo vystatujúcom štýle a so zlým vkusom vybudovaných – poschodových domov milé, starobylé domčeky pôsobiace ako ozajstní trpaslíci, ktorí sa pokorne utiahnutí túlia k sebe na obidvoch stranách úzkej, jemne sa zatáčajúcej uličky a vzbudzujúc zadumanú náladu vo svojej prirodzenej jednoduchosti pripomínajú spomienky zašlých epoch.“ „Obyvatelia Žiliny môžu hrdo hlásať, že v celej šírej vlasti niet toľko laubňových domov a takého rínku s laubňami, aký vybudovali ich predkovia.“ „Pred očami cestujúceho vnímavého na krásu sa tu rozprestiera čosi také, čo nemá svoju obdobu ani v jedinom meste veľkého Uhorska.“ „Je to benátske námestie svätého Marka, ukryté medzi slovenskými borovicovými lesmi.“ „Pôvabný rínoček je zhodou šťastných okolností do dnešného dňa úplne oslobodený od nechutností moderného staviteľstva.“ No nie je to rozkošné?

Pán farár mi rozpráva zážitky zo Slovenska. Ubytovanie na internáte bolo pohodlné, personál milý a ústretový. V jednej reštaurácii bolo všetko dokonalé, aj jedlo, aj obsluha. V druhej bolo jedlo výborné, obsluha síce trochu neohrabaná (v štýle počkajte, nemám štyri ruky!), ale pri rozlúčke čašník všetkých po jednom vyobjímal. Farárovi pripomínal figúrku z nejakého Mikszáthovho románu (poznáte Kálmána Mikszátha? Určite áno. Ak nie, vrelo odporúčam!).

Okrem Žiliny boli aj v Martine. To som nevymyslela ja, to on chcel ukázať členom zájazdu miesto, ktoré zahralo dôležitú rolu v dejinách slovenského národa. Zaviedol ich aj k pamätníku Memoranda, kde im rozprával o snahách Slovákov získať práva pre svoj národ. Áno, čítate dobre. Tento pán, maďarský reformovaný duchovný rozprával svojim veriacim o tom, ako sa Slováci snažili dosiahnuť, čo im patrí a ako im v tom Maďari bránili.

Poznám len málo Maďarov, ktorí majú aspoň nejaké poznatky o dejinách Slovákov a poznám ešte menej takých, ktorí sa dokážu pozerať na túto problematiku bez zaujatosti a jednostrannosti. Tohto pána som si vážila už aj predtým, ale týmto činom si ma úplne získal.

Spoznali sme sa pred vyše 20 rokmi. On ako kňaz tzv. Sedmohradského zboru v Budapešti (založeného ešte počas komunizmu z maďarských utečencov z Rumunska) organizoval vtedy spoločný tábor maďarských a slovenských gymnazistov pre vzájomné spoznávanie sa. Ja som mu pomáhala ako tlmočníčka a sprostredkovateľka slovenských skupín. Potom sme sa dlho nevideli. Znovu sme sa stretli na konferencii Maďarskej spoločnosti cirkevnej hudby. Ukázalo sa, že nás spája aj láska k hudobným tradíciám kresťanských cirkví.

Pán farár mi s nadšením rozpráva o ich ďalších zážitkoch. Veľmi mi ďakuje, že som im poradila Necpaly. Nezabudnuteľná dedina! Tamojší evanjelický farár, keď mu zazvonili na dvere, ich privítal veľmi srdečne. Ukázalo sa, že manželku má z juhu, takže nebol problém ani s jazykom, pani manželka im veľmi ochotne robila sprievodkyňu po obci.

Okrem návštevy v Martine a Necpaloch sa boli okúpať v Rajeckých Tepliciach („nikdy som nevidel podobne vyčačkané kúpele“) a navštívili Kláštor pod Znievom („aký kontrast – tie luxusné kúpele a veľké dielo toho kňaza, ktorý sa ujal bezdomovcov!“).

„Naozaj musím pochváliť Slovákov. Celá krajina vyzerá pekne a usporiadane, Slováci sú milí, všade nám pomáhali, nemali sme ani jednu negatívnu skúsenosť.“ Počúvam ho a nechce sa mi veriť. Naozaj hovorí o Slovensku?

Najprekvapivejší zážitok ich čakal v Oponiciach, kde chceli navštíviť kaštieľ Apponyiovcov. Keď sa k nemu priblížili autobusom, videli tam policajtov, ktorí ich zastavili. Začali sa obávať, že niečo nie je v poriadku a chcú im dať azda pokutu. Policajti však boli slušní a zdvorilí, veľmi sa ospravedlňovali a vysvetľovali im, že v kaštieli práve prebieha nejaké dôležité ministerské stretnutie, preto ho nemožno navštíviť, ale do jedného krídla ich predsa len môžu pustiť. Ústretovo im ukázali cestu a pustili ich do areálu. V kaštieli sa personál veľmi ospravedlňoval, že momentálne tam nie je nikto, kto by vedel po maďarsky, ale hneď zavolali niekomu do Nitry, kto im urobil výklad v maďarčine po telefóne.

Začínam veriť, že pán farár má nejaké zvláštne vyžarovanie, pozitívne ovplyvňujúce všetkých, ktorí mu prídu do cesty. Namiesto zákazu ústretovosť a hľadanie možných riešení, namiesto ľahostajnosti vynaliezavosť a ochota pomáhať? Kiežby to bolo na Slovensku normou. Treba sem ešte veľa turistov s podobnou charizmou!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Ututlané dejiny československého fetu

Pred novembrom 1989 u nás fetovali desaťtisíce ľudí.

PLUS

Živel, ktorý postavil vo Viedni najvýstrednejšie domy

Na jeho originálne budovy sa chodia pozerať milióny ľudí.


Už ste čítali?