reklama

Maďarizácia na domáci spôsob

Tak toto teda nie! Nemysli si, že ma donútiš! Zabudni na to! Reakcia môjho trinásťročného, keď som mu v máji oznámila, že na konci leta bude robiť skúšky z maďarského jazyka a literatúry.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (48)

Jedenásťročná dcéra reagovala menej búrlivo, ale rovnako odmietavo.

Nevzdala som to.

Odkedy sme sa vrátili z ročného pobytu v Maďarsku, stále mi vŕtala v hlave myšlienka, že by bola škoda nepokračovať v začatom diele. Počas „maďarského roka” som sa mohla presvedčiť, že naše deti dokážu prečítať v maďarčine aj náročnejšie literárne diela, dokážu si osvojiť pravopis a v pohode zvládajú aj odborné názvy gramatických pojmov. Napriek tomu, že predtým celý čas chodili do slovenskej školy.

Pravda, maďarské knihy čítali už aj dávnejšie. Hlavne syn, ktorý už v mladšom veku prečítal sám od seba viaceré povinné čítania neskorších ročníkov. Najlepšie sa tieto knihy čítajú, keď nemajú nálepku „povinné“.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Na začiatku minulého školského roka, keď sme sa vrátili z Maďarska do Žiliny, som sa snažila informovať, či by bola niekde možnosť, aby deti robili skúšky z predmetov maďarský jazyk a maďarská literatúra. Ukázalo sa však, že to nie je až také jednoduché (kvôli byrokracii). Potom to išlo do zabudnutia, až kým som v máji nestretla v Budapešti úplne náhodou synovu bývalú triednu. Spýtala sa ma, či stále platí, že by sme chceli robiť skúšky. Lebo ak áno, tak asi to bude predsa len možné. No jasné, že chceme!

A už sme boli v tom. Ich bývalá škola v Maďarsku nám vybavila status súkromných žiakov, učiteľky nám poslali zoznam tém, ktoré by deti mali ovládať, požičali sme si učebnice a hor sa do toho.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Termín skúšok nám dali na 30. augusta. Mali sme teda pred sebou celé prázdniny. Áno, uznávam, naše deti to majú ťažké! Minuloročné prázdniny som sa s nimi učila slovenčinu, a teraz – maďarčinu. Jediný rozdiel bol v tom, že kým vtedy tú slovenčinu museli (aby urobili rozdielové skúšky po roku trávenom v Maďarsku), teraz by tú maďarčinu nemuseli, keby nie tá nemilosrdná matka... ktorá bola presvedčená, že to všetko má zmysel a že im to bude na osoh, nie na škodu.

Nebojte sa, nie som úplná sadistka. Netreba si to predstaviť tak, že každý deň som nad nimi stála s trstenicou v ruke. Deti stíhali aj tábory, aj relax, aj stretnutia s bratrancami a sesternicami a iné zaujímavé aktivity.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Časomiera a iné radosti

S dcérou to bolo ľahšie. V piatej triede je toho ešte pomerne málo. Z literatúry mala prečítať ľudové rozprávky, dlhšiu epickú báseň János vitéz (Víťaz Janko) od Sándora Petőfiho a román Ferenca Molnára Chlapci z Pavlovskej ulice. Báseň sme čítali spolu, ale román si dcéra prečítala sama, za necelé tri dni. Najskôr reptala, že ju nezaujímajú príbehy, ktoré sú výlučne o chlapcoch, ale potom ju to úplne pohltilo. Gramatiku sme zvládli tiež hravo. Bolo tam síce dosť zákonov a definícií, niektoré aj veľmi odlišné od tých slovenských, ale všetky boli logické a zapamätateľné.

Syn to mal rozhodne ťažšie. Z literatúry nás čakalo devätnáste storočie. Významné postavy reformného hnutia, jeho vplyv na literatúru. Naučiť sa naspamäť a komparatívne rozoberať dve emblematické hymnické básne maďarského národa: HimnuszSzózat. Poznať časomieru, vedieť rozlíšiť v akejkoľvek básni básnické stopy. Poznať životopis Sándora Petőfiho a Jánosa Aranya so zreteľom na ich básnickú tvorbu. Napísať sloh o jednej z balád spomínaného Aranya. Fakultatívna úloha: prečítať román Móra Jókaiho: Synovia človeka s kamenným srdcom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pre niekoho to možno znie ako hrôza, no ja som mala literatúru vždy rada. Tešila som sa, že po toľkých rokoch budem mať možnosť si to všetko pripomenúť. To, že to musím prezentovať aj pubertiakovi, ktorý o literatúru vôbec neprejavuje záujem, som brala ako pedagogickú výzvu. Bola to cesta kostrbatá, ale aj veľmi zábavná.

Prečo otravovať pubertiaka starou literatúrou

Išla som na to formou rozhovoru. Najskôr sme si prešli historické obdobie. Snažila som sa mu vždy poukazovať na paralelné udalosti v slovenských súvislostiach. Aké veľké bolo však moje prekvapenie, keď som zistila, že on zo slovenských udalostí tých čias nevie skoro nič a o slovenskej literatúre prvej polovice 19. storočia má vedomosti asi rovnaké ako ja o rumunskej (teda nulové). Darmo som mu chcela priblížiť časomieru tým, že však Ján Kollár – ktorý v tom čase mimochodom žil práve v Pešti – ju tiež rád používal vo svojich básňach. V krátkom čase som si uvedomila, že môj synček, ktorý s dobrými výsledkami skončil siedmy ročník na slovenskej škole, veru netuší, kto bol Ján Kollár.

Medzitým som sa dozvedela od jeho bratranca, že tieto veci sa budú učiť až v ďalšom ročníku. Nuž, s radosťou teda čakám na moment, kedy mi môj Šebík príde zo školy s tým, že mama, dnes sme sa učili časomieru, ale ja to všetko už predsa viem!

Keď som sa rozprávala so Slovákmi, všeobecne prevládal názor, že načo v takom mladom veku učiť literatúru do takej hĺbky. Že to nemá zmysel. Však sa to budú učiť na strednej škole, to stačí. Čiastočne uznávam ich argumenty. Áno, siedmak len ťažko porozumie vášňam a motiváciám básnikov z 19. storočia, ešte ťažšie ich básňam plným rozbujnených archaických útvarov. Bolo to riadne dobrodružstvo presekať sa húštinou starobylých, pre dnešné deti niekedy až smiešnych výrazov k skutočnému odkazu autora. Nemenej náročné bolo priblížiť synovi vtedajšiu spoločenskú atmosféru, vysvetliť, že patetický vyjadrovací štýl patril vtedy k normálnemu štandardu a že nemusíme vždy na sto percent súhlasiť s názormi autora k tomu, aby sme ocenili jeho dielo.

Keď si spomínam na svoju vlastnú skúsenosť z detstva, na základnej škole som tiež neprežívala naplno poéziu horlivých maďarských vlastencov z obdobia reformného hnutia. Ich problémy ma vtedy moc neoslovili, nedojímalo ma ani ich slovné majstrovstvo. Na gymnáziu, keď som sa s nimi stretla znovu, už to s tým porozumením bolo podstatne lepšie, ale zdá sa mi, že až teraz v dospelosti som pochopila veľa vecí, ktoré vtedy ostali predo mnou skryté. Som však presvedčená, že mi v tom pomohlo práve opätovné stretávanie sa s tými istými básnikmi a básňami. Mala som ich kdesi hlboko uložené (sama som bola prekvapená, koľko z nich viem dodnes naspamäť) a teraz, keď som ich nahlas čítala synovi, dokázala som ich vidieť v oveľa komplexnejšom svetle ako kedysi. Tento komplexnejší pohľad som sa snažila tlmočiť aj jemu, hoci som si vedomá, že on ako trinásťročný ich ešte nedokáže naplno prežívať. Verím však, že sa mu tieto veci uložia do duše a časom ich pochopí v celej ich kráse.

Má to zmysel?

Moji rodičia neboli humanitne orientovaní. U nás doma sa o literatúre a histórii nikdy nerozprávalo. Nikdy nikto sa so mnou nebavil o literárnom učive, čo som práve preberala ako školáčka. Rada a veľa som čítala, nemala som problém s povinnými čítaniami. Literárny deficit rodinného zázemia som pocítila až na gymnáziu, keď som stretla spolužiakov pochádzajúcich z intelektuálnych rodín. Mali rodičov historikov, literárnych vedcov, dokonca spisovateľov, doma obrovskú knižnicu, neskutočný literárny prehľad a spôsob vyjadrovania, ktorý vo mne vzbudil obdiv a pocit menejcennosti.

Verím, že učenie literatúry má napokon zmysel práve v tom, aby sme skrze ňu pomáhali deťom spoznávať a pochopiť svet. Aby sme ich donútili rozmýšľať o zmysle ľudského života, o hľadaní dobra a pravdy. Aby sme im cez trápenia a radosti spisovateľov dávnych dôb ukázali kontinuitu ľudského osudu.

K vzbudeniu záujmu je dôležité, aby sme nevytvárali z básnikov nejakých polobohov, aby sme deťom ukázali, že aj oni boli obyčajní ľudia z mäsa a kostí. Môjho Šebíka napríklad zaujala informácia, že Ferenc Kölcsey, autor našej národnej hymny mal v čase písania tejto básne hlbokú depresiu a pol roka nevychádzal vôbec z domu. K Sándorovi Petőfimu sme sa dostali bližšie pripomenutím jeho slovenského pôvodu. Zaujala ho aj Petőfiho dobrodružná snaha stať sa potulným hercom a výrazný odpor jeho otca k tomuto druhu povolania.

Jánosa Aranya už poznal, lebo pred rokom, keď sme žili v Maďarsku, v škole celý rok preberali jeho naozaj rozsiahlu epickú báseň Toldi. Tentokrát sme sa sústredili na jeho balady. Mali u syna úspech, lebo bolo v nich pomerne veľa krvi a vraždenia (ach, tie bizarné chlapčenské chúťky!). 

Sloh o jednej z Aranyových balád nanečisto
Sloh o jednej z Aranyových balád nanečisto (zdroj: D. M.)

Najlepší zážitok som však mala z Mihálya Vörösmartyho. Tento básnik patril k staršej generácii, písal kvetnato, vášnivo a zložito. Podľa mňa bol geniálny a veľmi hlboký, ale pubertiakovi sa „predával” naozaj ťažko. Básne od neho som vyberala podľa vlastného vkusu. Jednu s názvom Myšlienky v knižnici som mu prečítala až trikrát. Bola ťažká, dlhá. Skoro každý riadok bolo treba vysvetľovať. Syn sedel výrazne unudený. Až som sa dostala k úseku, keď básnik hovoril o tom, že na svete už existuje miesto, kde meno „človek“ sa spája s úctou – „okrem tých, ktorí sa narodili ako čierni, lebo tých považujú tí slávni za dobytok a remeňom bičujú Božiu tvár“ (odpustite mi nebásnický preklad). Čo myslíš, koho tu má básnik na mysli? – pýtam sa a prečítam mu to ešte raz. No predsa černochov! Syn očividne ožije. No povedz – hovorím mu –, nie je to úžasné? Básnik kdesi v strednej Európe sa v roku 1844 nahlas a jasne zastáva černochov!

O pár týždňov ideme na výlet, berieme aj jeho bratranca. Sedia v aute vzadu, letmo zachytím úryvok z ich rozhovoru. Syn práve vysvetľuje bratrancovi, že v 19. storočí žil jeden maďarský básnik, ktorý bol totálny antirasista. Nechcem veriť vlastným ušiam. Krásny dôkaz o tom, že moje snahy nevyšli nazmar a čítať básne s pubertiakom má zmysel!

Megaromán a vulgarizmy

Poznáte Móra Jókaiho? Náš hádam najslávnejší spisovateľ z 19. storočia. Zanechal naozaj pozoruhodné množstvo románov, ktoré sú v hojnom počte preložené aj do slovenčiny. Medzi nimi jeden s názvom Synovia človeka s kamenným srdcom, ktorý za mojich čias bol ešte povinným čítaním pre siedmy ročník základných škôl. Dnes je to už len fakultatívne – väčšinou sa z neho čítajú len úryvky. Nie náhodou: Jókaiho jazyk a spôsob rozprávania je pre dnešné deti mimoriadne náročný. Synova učiteľka nám povedala, že by bola rada, keby ho syn prečítal, ale nie je to nevyhnutná požiadavka.

Obrázok blogu
(zdroj: D.M.)

Nuž, vedela som, že syn celkom rád číta, ale je dosť prieberčivý a knihy si vyberá sám. Ako to urobiť? V minulosti to väčšinou fungovalo takto: keď som chcela, aby prečítal nejakú dobrú knihu, stačilo, keď som mu nahlas prečítala 1-2 kapitoly, potom už bol taký zvedavý na pokračovanie, že si po tom siahol sám a prečítal si celú knihu. Lenže teraz som to nemohla očakávať. Kniha, ktorá je plná nezrozumiteľných latinských slov, filozofických úvah a zdĺhavých opisov prírody, asi nebude preňho dostatočne lákavá. Tak som si povedala, že za pokus to stojí. A začali sme čítať spolu. Ja som čítala, on počúval. A zafungovalo to. Dej je predsa pútavý, hlavne pre chlapcov. Je tam veľa bojovania, všakovakých napínavých scénok, prenasledovania atď. Dali sme to. Všetkých 525 strán. Posledných sto sme čítali už na jeden dych, lebo bolo to také napínavé, že Šebík si stále pýtal pokračovanie.

Myslím, že práve touto knihou sme najviac zabodovali u pani učiteľky. Syn jej na skúške sľúbil, že prečíta aj ďalší Jókaiho román Zlatý človek. Nuž, uvidíme. Rada mu v tom pomôžem, takéto spoločné čítania dávajú vhodnú príležitosť na veľmi zaujímavé rozhovory.

A teraz pár slov ku gramatike. V Maďarsku sa učí v siedmej triede syntax. Vetné členy, rozbor viet. Veru, motivovať syna, aby sa naučil napr. 12 druhov príslovkového určenia, nebolo vôbec ľahké. Natrápili sme sa. Utešovala som ho tým, že v slovenčine je to celkom podobné (ale o čosi ľahšie), takže na budúci rok bude mať veget, lebo už všetko bude vedieť. Kamarátka z Maďarska mi poslala celú zbierku hrozných viet na rozbor. Poctivo sme ich cvičili. Syn sa vynašiel: aby sa neunudil k smrti, občas premieňal niektoré slovíčka na rôzne škaredé výrazy. Hneď sme mali o zábavu postarané. Hlavne on, lebo presne vedel, aká bude moja reakcia (vulgarizmy nemám v láske). Učiť sa s pubertiakom je naozaj sranda.

Obrázok blogu
(zdroj: D.M.)

Na Slovensku maďarčinu, v Maďarsku slovenčinu

Na konci augusta sme sa vybrali do Budapešti. V škole panovala zvláštna nálada – v ten istý deň mali totiž opravné skúšky všetci žiaci, ktorí prepadli. Neviem, kto mal väčšiu trému – ja, alebo moje deti. Ale dopadlo to výborne. Napriek tomu, že Šebíkovi sa z nervozity tie vetné členy riadne pomiešali v hlave a mýlil sa aj v tom, čo vedel. Učiteľka však videla, že sme sa svedomito pripravovali a ohodnotila ho veľmi pozitívne. Dcéra mala tiež úspech. A ja som bola šťastná a hrdá mamička.

Oplatilo sa? Verím, že áno. Keď som sa rozhodla do toho ísť, veru som nemala veľkú oporu ani vo vlastnej rodine. Dokonca aj manžel mi oponoval. Načo je to dobré, takto trápiť naše deti? Ja som však tvrdošijne verila, že im to bude na osoh. Povedala som manželovi, že keby sme žili v Maďarsku, robila by som to isté, len opačne. Nútila by som deti, aby robili skúšky zo slovenského jazyka a literatúry. A som presvedčená, že by som to robila s takým istým nadšením.

Keď som sa hrdo pochválila na sociálnej sieti, že deti zvládli skúšky, ozvala sa mi jedna známa z Maďarska. Prekladateľka, ktorá excelentne prekladá beletriu zo slovenčiny do maďarčiny. Slovenská Maďarka, ktorá však už dlho žije v Budapešti a za manžela má Maďara. Neuhádnete, čo urobila táto pani. Prihlásila svojho sedemročného synčeka na skúšku zo slovenčiny do jednej maďarskej školy na Slovensku. So synom, ktorý predtým nemal kontakty so slovenčinou, rozprávala cez prádniny každý deň 2-3 hodiny po slovensky. Keďže usúdila, že učebnica slovenčiny pre maďarské školy je nepoužiteľná, vyrobila si svoju: každú tému ilustrovala rodinnými fotografiami. Učili sa aj pomocou slovenských rockových pesničiek, ktoré spolu spievali a hrali na gitare. Syn prejavil najskôr vzdor a dlho ho bolo treba lámať, ale nakoniec sa začal učiť a na skúške mal veľký úspech. Dokonca hneď zakúsil aj konkrétne výhody: keď boli na Slovensku, v obchode rozumel všetkým nápisom a v reštaurácii si sám vypýtal jedlo v slovenčine.

Teší ma, že existujú aj ďalšie tvrdohlavé matky s divokými nápadmi.

Diána Marosz

Diána Marosz

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  78
  •  | 
  • Páči sa:  209x

Som Maďarka z Maďarska, ktorá sa zaľúbila do slovenčiny. Rada objavujem veci, ktoré spájajú naše národy. Milujem stredovekú hudbu, prírodu, literatúru, ľudové umenie a krásu vo všetkom. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu