reklama

„Pohraničná pevnosť Maďarstva“ – osudy žilinskej reálky

Boh Maďarov isto ochráni náš inštitút od nebezpečenstva, aby ho ešte niekedy mohli dobyť panslávi – píše sa v roku 1896 v ročnej správe žilinského katolíckeho gymnázia, predchodcu štátnej reálky.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (15)

Príbeh monumentálnej ružovej budovy reálky, ktorú isto dobre poznajú všetci Žilinčania, odkrýva pred našimi očami okrem krás secesnej architektúry aj niečo iné: atmosféru posledných uhorských rokov.

Pri príležitosti rozpadu Uhorska a vzniku Československa som si so záujmom prečítala množstvo článkov o tejto tematike. Pre mňa ako Maďarku z Maďarska žijúcu na severnom Slovensku sú tieto historické udalosti mimoriadne zaujímavé. S empatiou sa pozerám na bolesť a smútok slovenských Maďarov, ktorí sa mimo svojho vedomia a vôle našli zo dňa na deň v cudzom štáte. Tento štát, hoci bol nepochybne oveľa demokratickejší ako Uhorsko, sa nesprával k svojim národnostným menšinám práve ukážkovo. Rovnako však chápem Slovákov a nečudujem sa im, že si namiesto Maďarov vybrali za svojich „spoluštátnikov“ Čechov. Môžeme si za to sami.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Náhoda (existujú vôbec náhody?) zariadila, že som sa práve v čase osláv storočnice venovala spolu so synom jednému krásnemu skvostu z posledného desaťročia monarchie – budove žilinskej reálky. Keď sa nám postupne odkrývali dejiny tejto školy, stále viac som chápala, prečo sa „tisícročné manželstvo Maďarov a Slovákov“ muselo rozpadnúť.

Ide sa na konferenciu

Fascinuje ma neustále objavovať niečo nové. Túžim po tom, aby aj naše deti mali v sebe objaviteľského ducha. Preto ich rada nahováram na rôzne výzvy. Napríklad na takú konferenciu o objavovaní regionálnych hodnôt. Konferencia sa volá „Hľadači pokladov“ a je organizovaná v Dunajskej Strede pre deti maďarskej národnosti. Tento rok sme tam boli už druhýkrát. Syn prednášal o budove žilinskej reálky.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Počas prípravy sme preštudovali kopec materiálov a bolo nakoniec riadne ťažké to všetko vtesnať do časového limitu desiatich minút.

Prednáška mala byť najskôr o tzv. maďarskej secesii v Žiline. Maďarská secesia je budapeštianskou vetvou tohto umeleckého slohu, ktorá je spojená predovšetkým s menom Ödöna Lechnera (autora o.i. Modrého kostolíka v Bratislave) a jeho žiakov. Postupne sa však ukázalo, že je to príliš široká téma. Nakoniec sme sa dostali k reálke. Mňa tá ošarpaná ružová budova už dlhšie fascinovala. Syn chodieval okolo nej každý deň do školy, ale nevšímal si ju. Záujem o ňu sa v ňom zrodil, až keď som ho začala „otravovať“ svojimi nadšenými komentármi typu „ach, toto je krása! pozri sa na tú strechu! a tie krásne tvarované okná! A ten portál!“.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Budova niekdajšej reálnej školy
Budova niekdajšej reálnej školy (zdroj: Diána Marosz)

Myslím, že ho to definitívne dostalo, keď sa nám podarilo vstúpiť do budovy a prejsť ju od suterénu až po povalu (touto cestou ďakujeme majiteľovi budovy – Žilinskej univerzite za ústretovosť). Objavovať skrytú krásu miestami až strašidelne opustenej budovy bolo naozaj dobrodružstvo!

Natočili sme aj krátke video, ktoré syn premietol na konferencii:

Reálka potrebuje novú budovu

Budovu Uhorskej kráľovskej štátnej hlavnej reálnej školy projektovali dvaja budapeštianski architekti, Ambrus Orth a Emil Somló. O ich živote vieme veľmi málo. Je to celkom prekvapivé, lebo majú na „rováši“ naozaj impozantné budovy krížom-krážom po Uhorsku. O jednom z nich, Ambrusovi Orthovi sa mi podarilo zistiť, že je pochovaný v Budapešti na cintoríne Farkasréti, ktorý pravidelne navštevujeme na sviatok všetkých svätých. Tešila som sa, že uvidíme jeho hrob, ale čoskoro som ho našla v zozname „Zlikvidované hroby významných osobností“. Dôvodom likvidácie bolo nezaplatenie poplatkov. Pár hodín po tomto zistení ma na jednej autobusovej zastávke privítala reklama: „Nezabudnite včas zaplatiť nájom za hrob vašich blízkych!“ Pomyslela som na chudáka Ambrusa. Kto vie, či mal nejakých potomkov. Maďarskému štátu očividne nestál za to, aby jeho hrob vyhlásil za chránený.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Ambrus Orth a Emil Somló
Ambrus Orth a Emil Somló (zdroj: postamuzeum.hu)

Projekt novej budovy žilinskej reálky bol pripravený už v roku 1909, stavba však bola dokončená až v roku 1913. Staviteľmi boli Ákos Marton a Jakab Szalka z Budapešti. Stavbu dozoroval Menyhért Koch. Vnútorné vybavenie školy zabezpečil Gyula Palágyi, budapeštiansky obchodník s nábytkom. Bolo to načase, lebo hlavná reálna škola, nástupca niekdajšieho nižšieho gymnázia urgentne potrebovala nové priestory. Stará budova (neskoršia dievčenská meštianka vedľa františkánskeho kostola, dnes už neexistuje), ktorú gymnázium používalo, bola už dlhší čas nedostatočná, preto bola škola nútená prenajímať si priestory od materskej školy aj od židovskej školy. Fungovanie na troch miestach bolo pre učiteľov aj pre žiakov dosť otravné a nepohodlné.

Pôvodný návrh novej budovy bol väčší a pompéznejší, nakoniec sa však musel zjednodušiť – ako inak – z finančných dôvodov.

Keď sme pripravovali prednášku pre syna, skontaktovali sme pani Zuzanu Grúňovú zo Žilinskej univerzity, ktorá sa budove reálky venovala v mnohých odborných publikáciách. Aj touto cestou jej ďakujeme za cenné informácie. Vďaka nej sme sa dozvedeli napríklad to, že zjednodušená fasáda reálky sa nápadne podobá na fasádu inej školy – dievčenskej meštianky v Užhorode, ktorú projektovali tí istí architekti a bola realizovaná v roku 1912. Presvedčte sa sami.

Užhorod a Žilina
Užhorod a Žilina (zdroj: Magyar Építőművészet)

Kamenný portál s postavami učiacich sa detí a kaplnka s krížom na severnej strane budovy sú dielom budapeštianskeho sochára Gézu Marótiho.

Portál s reliéfmi
Portál s reliéfmi (zdroj: Diána Marosz)
Kaplnka na severnej strane
Kaplnka na severnej strane (zdroj: D.M.)
Pohľad na kaplnku z budovy školy
Pohľad na kaplnku z budovy školy (zdroj: D.M.)

Žilinská reálka nie je jediným spoločným dielom dvojice architektov a sochára Marótiho. Oplatí sa napríklad porovnať reliéfy na portáli reálky s reliéfmi na fasáde tzv. Népházu, čiže útulne pre chudobných v Budapešti, ktorá je rovnako ich spoločným dielom.

Hore: žilinská reálka, dole: Népház v Budapešti
Hore: žilinská reálka, dole: Népház v Budapešti (zdroj: Diána Marosz, wikimedia.commons/Globetrotter19)

V spoločnom ateliéri Ambrusa Ortha a Emila Somlóa vznikali projekty rôznych verejných budov (poštový palác v Šoproni, vyššia dievčenská škola v Trenčíne, priemyselná škola v Szatmárnémeti (Satu Mare, dnešné Rumunsko), vyššia dievčenská škola v Győri, gymnázium v Gyergyószentmiklós (Georgheni, dnešné Rumunsko)) ako aj meštianskych domov – z ktorých dva sme so synom aj osobne navštívili, keď sme boli naposledy v Budapešti.

Meštiansky dom, Budapešť
Meštiansky dom, Budapešť (zdroj: Diána Marosz / Magyar Építőművészet)

Buduje sa bašta vzdelávania – alebo aj niečoho iného?

O začiatkoch stavebných prác verne informuje ročná správa reálnej školy z roku 1910:

Vďaka Bohu, teraz už môžeme s radosťou vyhlásiť, že Ministertsvo prijalo projekty zhotovené budapeštianskymi architektmi Ambrusom Orthom a Emilom Somlóm a cez konkurz poverilo budapeštianskych staviteľov Martona a Szalku vykonaním stavebných prác. Tohtoročné priaznivé počasie dovolilo, aby sa zemné práce mohli začať 8. februára, v posledný fašiangový utorok a dnes (18. apríla) sa činí okolo výstavby novej budovy reálnej školy, sľubujúcej v každom ohľade veľkoleposť, stotridsať robotníkov. Výstavba sa uskutoční na ploche 2068 m2 s rozpočtom 636 tisíc korún.

Začiatok 20. storočia bol v Uhorsku obdobím nevídaného rozmachu nových, moderných budov stredných škôl. Široké chodby, veľké okná, svetlé priestory, veľké učebne a kabinety s moderným zariadením, telocvičňa a knižnica, to všetko v znamení aktuálneho architektonického štýlu – secesie. A aj v znamení rozširovania maďarského ducha. A to aj v oblastiach, kde pomer maďarského obyvateľstva bol mizerný. Vyučovacím jazykom žilinskej reálky bola maďarčina, aj keď drvivá väčšina žiakov mala materinský jazyk slovenčinu (menšia časť nemčinu).

Vedomie, že jediným istým základom jednotného uhorského štátu a maďarskej hegemónie v budúcnosti je kultúrna nadradenosť Maďarstva, nech zocelí energiu našich vodcov, a nám, bezmenným nádenníkom verejného vzdelávania nech naďalej otvára žriedla podporujúceho záujmu a obetavosti. – čítame v ročnej správe reálky z r. 1913–1914 pri opise slávnostného otvorenia novej budovy. Pri tejto príležitosti sa usporiadala veľkolepá slávnosť, na ktorej sa zúčastnili aj župan Trenčianskej župy Gyula Szalavszky a manželka Gejzu Csákyho, grófka z Budatína.

Jej súčasťou boli okrem bohoslužieb (katolíckej, evanjelickej a židovskej) aj spievanie maďarskej hymny, prejav župana a riaditeľa školy, ako aj recitovanie ódy, ktorú na túto príležitosť napísali dvaja učitelia. Recitácia bola vraj taká temperamentná, že „nadšenie publika zahriala na najvyšší stupeň“. V óde sa hemžili frázy ako „vniesť hrejivý maďarský pocit do mladých sŕdc“, „prikradnúť maďarské slová do úst našich detí“, „neprestaňme bojovať, kým vlasť Maďarov nebude obrovská“, „tu stojí pevný hrad maďarskej kultúry“ atď. V prejave župana ma zaujali hlavne slová „tak mesto, ako aj celé okolie nech je vďačné za obetavú náklonnosť vlády. Svoju vďačnosť môže najlepšie prejaviť tým, ak nestrpí na svojej hrudi žiadne hnutie, dokonca ani jeho náznak, ktoré by sa dostalo do protikladu s kultúrnym a vlasteneckým poslaním školy.“ Niečo za niečo. Za podporu lojalitu? Nuž, časy sa až tak nemenia. Táto dilema je aj dnes aktuálna. V Maďarsku, ale aj na Slovensku.

Ročné správy školy sú naozaj fascinujúcim čítaním. Strávila som nad nimi krásny deň v budapeštianskej národnej knižnici. Povzbudili ma k všelijakým filozofickým úvahám.

Predchodca reálky, kráľovské katolícke gymnázium malo v ročnej správe z roku 1896 zaujímavú poznámku o materinskom jazyku žiakov:

Podľa materinského jazyka najväčšiu časť žiakov tvoria Slováci a Nemci, k tým druhým patria z väčšej časti izraeliti, Maďari sa vyskytujú len veľmi zriedkavo; podľa jazykovej znalosti najväčšia časť žiakov ovláda maďarčinu, nemčinu a slovenčinu. Najväčšiu časť rodičov tvoria malí remeselníci a obchodníci, okrem nich sa vyskytujú v hojnom počte aj robotníci. Na tomto mieste treba s pochvalou spomenúť drotárov, ktorí si na svoj chlieb potulujúc sa v ďalekej zemi krvopotne zarábajú, sú však schopní odtrhnúť si od úst, len aby mohli svoje deti poslať do školy.

Ďalšia pozoruhodná správa z toho istého roka hovorí o vyučovaní slovenského jazyka:

Slovenský jazyk sa vyučoval od r. 1863-64 bezplatne ako „relatívne povinný predmet“ pre tých, ktorí sa naňho zapísali. Napriek úsiliam niektorých panslavistických matadorov však výučba slovenčiny nedokázala nijako rozkvitnúť, lebo triezvejší rodičia uznajúc, že slovenčina nie je v našom inštitúte utláčaná a že ich deti ju aj tak ovládajú, nezapísali ich na výučbu slovenčiny, aby žiaci čas, ktorý takto ušetria, mohli využiť na učenie sa oveľa užitočnejších vecí. Slovenčinu nevytlačil násilný postup inštitútu, ale nedostatok záujmu rodičov. Nezáujem bol stále väčší a v školskom roku 1883-84 sa už na výučbu slovenčiny nikto neprihlásil a tak od tohto času jej výučba zanikla. Maďarský národný duch sa začal potešiteľne vzmáhať, darmo nad tým panslávi trúchlili. Priestor, ktorý takto stratili, sa im už nepodarilo znovu obsadiť a Boh Maďarov isto ochráni náš inštitút od nebezpečenstva, aby ho ešte niekedy mohli dobyť.

Nuž, neochránil. Posledná maďarská ročenka opisuje školský rok 1917-18. Končí sa nariadeniami a informáciami pre rodičov na ďalší školský rok, ktorý však priniesol elementárne zmeny. Vzniklo Československo. Po niekoľkých búrlivých mesiacoch sa všetko dalo do normálu a škola fungovala ďalej ako Československá štátna reálka Jána Palárika. S vyučovacím jazykom slovenským.

Jej osudy sa neskôr spojili s predchodcom Žilinskej univerzity, ktorá budovu dodnes vlastní. Používala ju do 2008, odvtedy stojí opustená. Majestátna aj vo svojej ošarpanosti sníva svoj sen Šípkovej Ruženky a čaká na lepšie časy.

Chátrajúce skvosty secesie

Desaťročia minulého režimu síce zanechali na interiéri ťažké stopy, napriek tomu sa tam dá nájsť množstvo secesných krás. Posúďte sami.

Kamenná fontánka s rastlinnými a geometrickými motívmi, s vtáčikmi a lavičkami. Napriek dnešnému zanedbanému stavu odzrkadľuje niekdajšiu gracióznosť. Podľa fotografie v ročenke školy mala mať nad sebou pôvodne nástennú maľbu zobrazujúcu Goetheho Hermanna a Dorotheu.

Fontánka vo foyeri
Fontánka vo foyeri (zdroj: Diána Marosz)
Obrázok blogu
(zdroj: D.M.)

Zachovali sa niektoré dverné výplne s geometrickým vzorom, aj zárubne so zuborezovým motívom.

Obrázok blogu
(zdroj: Diána Marosz)
Obrázok blogu
(zdroj: D.M.)

Skoro všetky okná na budove boli vymenené v 50-60. rokoch, až na málo výnimiek. Jedna z nich sa nachádza v bývalej vrátnici, kde sa zachovala aj pôvodná mosadzná oliva.

Obrázok blogu
(zdroj: D.M.)

Štvorcová štuková výzdoba stropu je charakteristická aj pre iné diela dvojice Orth–Somló.

Obrázok blogu
(zdroj: D.M.)

Schodisko s kamennými balustrami je skutočne majestátne.

Obrázok blogu
(zdroj: D.M.)

Na niektorých miestach – asi vďaka reštaurátorskému výskumu – sa odkryli pôvodné fragmenty secesnej pásovej výzdoby na stenách.

Obrázok blogu
(zdroj: D.M.)

Zachovali sa fascinujúce secesné mreže zakrývajúce výustky pôvodného vykurovacieho systému. Kachle v nikách chodieb už žiaľ chýbajú.

Obrázok blogu
(zdroj: D.M.)
Obrázok blogu
(zdroj: D.M.)

Na stene schodiska sa nachádza zvláštny štukový motív, ktorý mi v prvej chvíli pripomínal tulipány. Až kým sa ma jeden kamarát vidiac fotku motívu opýtal, či ide o budovu synagógy. Ukázalo sa, že je to motív židovského svietnika chanukia. Celkom ma to zaujalo, lebo nie je úplne bežné, aby štátne školy mali na stene židovské motívy. Snažila som sa dopátrať k histórii tejto tajuplnej ozdoby. Je faktom, že škola mala okrem katolíkov a evanjelikov aj žiakov židovského vierovyznania. Čo sa týka pôvodu architektov, najmenej u dvoch je pravdepodobné, že mali židovský pôvod. Dôvod umiestnenia ozdoby sa však môže skrývať aj úplne inde. Ďalšie pátranie azda môže odhaliť túto záhadu.

Secesný rastlinný motív, alebo židovská chanukia?
Secesný rastlinný motív, alebo židovská chanukia? (zdroj: Diána Marosz)

Viac fotiek interiéru aj exteriéru nájdete tu:

Tajomstvo kotolne

Niektorí starší obyvatelia Žiliny si možno ešte pamätajú, že budova reálky mala kedysi zo strany dnešnej Legionárskej ulice aj zadnú, prízemnú časť. Vkusný domček pre školníkov bol štýlovo dokonale zladený so školskou budovou. V jeho zadnej časti sa nachádzali dielne pre žiakov, aby po hodinách duševnej práce si mohli otestovať aj fyzické zručnosti.

Obrázok blogu
(zdroj: Magyar Építőművészet)

Prízemný trak na konci 50. rokov asanovali. V roku 1962 na jeho mieste postavili nudnú kockatú budovu, ktorú s hlavným traktom spája betónový most. Naozaj citlivé riešenie hodné socialistickej architektúry.

Obrázok blogu
(zdroj: Diána Marosz)

Z pôvodného prízemného domčeka ostalo len torzo v podobe menšej časti zo strany dvora, ktorú prestavali na kotolňu. Keď hlavná budova získala v roku 1963 štatút národnej kultúrnej pamiatky, na kotolňu sa zabudlo. Momentálne je predaná spolu s kockatou budovou. Nádej na to, aby kedysi bola reštaurovaná v pôvodnom stave, je nulová.

Zvyšky pôvodnej prízemnej budovy
Zvyšky pôvodnej prízemnej budovy (zdroj: Diána Marosz)

Je potešiteľné, že univerzita má už zhotovený reštaurátorský aj architektonicko-historický výskum, ako aj projekt obnovy hlavnej budovy. Chýbajú už len financie. Dúfajme, že sa nájdu skôr, ako sa stavba začne rozpadávať...

Obrázok blogu
(zdroj: Diána Marosz)
Diána Marosz

Diána Marosz

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  78
  •  | 
  • Páči sa:  209x

Som Maďarka z Maďarska, ktorá sa zaľúbila do slovenčiny. Rada objavujem veci, ktoré spájajú naše národy. Milujem stredovekú hudbu, prírodu, literatúru, ľudové umenie a krásu vo všetkom. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu