Zabudnutý Novohrad

Autor: Diána Marosz | 15.3.2019 o 23:35 | Karma článku: 10,05 | Prečítané:  7349x

Kam? Do N o v o h r a d u?? Žartuješ? To nemyslíš vážne! Dobre, choď tam, ale nesnívaj o tom, že aj ja pôjdem s tebou!

Sme celkom temperamentná rodina. Som už zvyknutá na to, že naše deti nie vždy oceňujú moje nápady. Takýto búrlivý protest na mňa vysypal syn, keď som mu oznámila, že sme sa s ockom dohodli: cez jarné prázdniny pôjdeme na pár dní do Novohradu.

Nebola to náhoda. V posledných týždňoch sme so synom prečítali viaceré diela maďarského spisovateľa Kálmána Mikszátha, novohradského rodáka, „najväčšieho Polovca“. Mikszáth je jedným z mojich najobľúbenejších spisovateľov. Bola som si istá, že aj syna osloví jeho jedinečný, pôvabne žoviálny a trefne humorný štýl a v neposlednom rade jeho láska k Slovákom, ktorá sa zreteľne odzrkadľuje v jeho poviedkach aj románoch. Najviac u syna zabodoval Dáždnik svätého Petra, ktorý azda nie je neznámy ani pre slovenských čitateľov.

Ach, tie mamine uletené nápady!

Mikszáth sa narodil v roku 1847 v slovensko-maďarskej dedinke Sklabiná na juh od Veľkého Krtíša. Nikdy som tam nebola a tak mi napadlo, že je to najlepšia chvíľa – Šebík bude v obraze, vie, o koho ide, tak určite ho to bude zaujímať. Som večná idealistka. :) Synova záporná reakcia ma zarmútila, ale vedela som, že jeho hnev je ako letná búrka. Príde aj odíde. Päť minút po výbuchu už pokojne hľadal na internete, kdeže môže byť ten mamin Novohrad. No dobre, pôjdem tam s vami, ale zapamätaj si, že poslednýkrát! Potom už nebudem chodiť na tie tvoje uletené výlety! (Milujem pubertiakov! Najviac tých vlastných!)

Zvyšok rodiny tiež nebol z môjho nápadu priam nadšený. Manžel vyvracal oči, ale neprotestoval. Po toľkých rokoch ma už pozná, vie, že obľubujem miesta, kde „zdochol pes“, hlavne, ak majú nejakú literárnu súvislosť.

Našla som ubytovanie v malej dedinke na hranici. Vymyslela som, čo všetko by sme mohli pozrieť. Keby to bolo na mne, bolo by toho aj trikrát viac, ale kvôli deťom som hľadala kompromis, aby sa výlet páčil nielen mne, ale aj ostatným.

Do Novohradu sme vyrazili z Budapešti v stredu poobede. Mala som naplánované v prvý deň výletu stihnúť čosi z maďarskej časti bývalej Novohradskej župy. Smerovali sme do dedinky Hollókő (Holovka). Táto pôvabná obec je známa tým, že sa v nej zachoval tradičný typ ľudovej architektúry, preto je zapísaná do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Obývajú ju Palóci (Polovci) – maďarská etnografická skupina s veľmi charakteristickým nárečím.

Domčeky, hrad, rozprávky a tma

V sezóne je to vychytená turistická destinácia. Našťastie sme ale mimo sezóny – dedinka je vyprázdnená a pokojná. Staršej dcére sa tie domčeky celkom pozdávajú. Syn šomre – načo on musí pozerať nejakú hlúpu dedinu? Keď však vyjdeme k impozantnému hradu, ktorý stojí na kopci za dedinou, zrazu je spokojný. Výhľad je naozaj majestátny. Mama, urobíš mi fotku? Urobím. Aj dcére. Aj manželovi. Aj bez nich.

Za parkoviskom, kde sme nechali auto, je pôsobivé ihrisko. Hneď tuším, kto je autorom: Boldizsár Kő so svojou partiou. O tomto pozoruhodnom pánovi umelcovi a jeho rozprávkových ihriskách som sa už zmienila na tomto blogu. Obdivujem jeho kreativitu, farebný svet, odkaz aj tvary. Ihrisko v Hollókő bolo postavené na základe ľudovej rozprávky „Holló Jankó” a využíva aj prvky miestnej architektúry. U našich dievčat má veľký úspech, hlavne mladšie ho nechce opustiť, hoci sa už stmieva.

Okolo siedmej večer dorazíme do dedinky na slovenskej strane hranice, kde máme zarezervované ubytovanie. V dedine sa vôbec nesvieti, pri vozovke sa potulujú pochybné skupinky mladých. Jednej dievčiny s dlhými čiernymi vlasmi sa pýtame, kde je tu ubytovanie. Ubytovanie?? My tu také žiaľ nemáme.

Nakoniec sme ho predsa len našli – vo veľkom nedokončenom dome. Bolo to trochu bizarné, ale izba bola veľká a pohodlná, ak nerátame smrad z kanálu. Na druhý deň, keď som v dennom svetle uvidela okolie domu, som sa schuti zasmiala. Taký slovensko-maďarský surrealizmus. Stavebná sutina, viaceré vyhodené záchodové misy, tri staré pece a ktovie čo ešte. Bez ladu a skladu.

Vo štvrtok ráno vedie naša cesta do maďarského Szécsényu. S manželom si pospomíname na náš pobyt v tomto mestečku – strávili sme tam pár dní tesne pred svadbou u sestier klarisiek, aby sme sa pred vírom veľkých udalostí trochu stíšili a usporiadali si svoje myšlienky. Pekné spomienky.

Poprechádzame sa po meste, obdivujeme krásne obnovený kaštieľ, pekný park s jazerom, františkánsky kostol aj kláštor. Vedľa kaštieľa je aj drevené ihrisko, takže ani naša najmenšia neostane bez zábavy.

Po stopách najväčšieho Polovca

Naším ďalším cieľom je Pamätný dom Kálmána Mikszátha v jeho rodnej obci Sklabiná. Trochu sa obávam, či bude vôbec otvorený. Pred takýmito výletmi väčšinou všetko vopred kontrolujem na nete, aby nás nič prekvapilo, ale teraz som to nestihla. Moje obavy sú našťastie zbytočné. Pamätný dom, učupený biely domček medzi ošarpanými bytovkami nás privíta otvorenou bránkou.

Nevyzerá, že by sa tu tlačili turisti. Možno v lete je to o čosi lepšie. Výstavou nás sprevádza starší, veľmi sympatický pán. S manželom začne po slovensky, potom, keď počuje, že my s deťmi hovoríme medzi sebou po maďarsky, plynule prejde do maďarčiny. Ciluške požičia farebné pastelky a papier, aby niečo nakreslila, kým my popozeráme múzeum. Po pútavom výklade nás pozýva na kávu do kuchynky. Na stene kuchynky si všimnem obrázok, ktorý hneď nadšene ukazujem aj synovi. Citát od Mikszátha: „Slovensky hovoriť je pre mňa také potešenie, ako prechádzka za včasného letného rána bosými nohami po zarosenej tráve.“

Milujem Mikszáthove knihy, milujem, keď mieša slovenské slová do maďarského textu. Jeho slovenské postavy sú vykreslené autenticky a zároveň jemu vlastným idealizmom. „Nikto iný sa Slovákom nevenoval tak sústavne a s takou láskou ako práve on. Slováci pre neho predstavovali čarovný svet domova a detstva, do ktorého sa neustále vracal a o jeho morálne princípy sa celý život opieral.“ píše o ňom v jednej recenzii Marta Fülöpová.  Pamätám si, keď sme na gymnáziu preberali jeho poviedky Slovenskí rodáci. Práve vtedy u nás praxovala mladá študentka maďarčiny. Chlapci ju mali radi, lebo nosila úzke tričká bez podprsenky, ale mne jej vyučovacie metódy išli na nervy. Chcela, aby sme čítali celú poviedku nahlas po úsekoch a potom povedali obsah každého úseku. Mne sa to zdalo úplne zbytočné. Načo opakovať ešte raz to isté ako u blbých, namiesto toho, aby sme sa o tom rozprávali. Potom prišla chvíľa, keď som sa jej za to všetko pomstila. Išlo o bačovho psa. Pes sa volal Merkuj a mladá „pani učiteľka“ tvrdila, že to preto, lebo boh vojny v rímskej mytológii sa volal Merkúr. Toto som už nevydržala. Prihlásila som sa a vyhlásila, že nemá pravdu, lebo po prvé, boh vojny sa volá Mars, po druhé, pes sa volá Merkuj preto, lebo je to slovenský pes a merkuje ovce. Dnes by som to určite nerobila – radšej by som jej to povedala medzi štyrmi očami, po hodine, aby som ju verejne nezahanbila. Vtedy som ešte nemala súcit s učiteľmi.

Ale vráťme sa do kuchynky Mikszáthovho domu. Príjemná debata pri kávičke. Dozvedáme sa všeličo, napríklad že pán sprievodca býva v susednej dedinke Želovce, kde majú aj pekný kaštieľ. – Čítate časopis Vasárnap? – pýta sa ho manžel. – Pravdaže čítam. – Moja manželka tam píše články. – Pán sa na mňa pozrie, potom sa chytá za hlavu. – To nie je možné! Žeby... Diána Marosz? Že mi to nedošlo skôr...!

Krásna chvíľa. Je úžasné, že človek má spriaznené duše aj vo vzdialených kútoch sveta. Pán Bőhm (ako sa neskôr dozvedáme jeho meno) nás ešte zavedie na miestny cintorín, kde leží Mikszáthova sestra Mariška a jeho rodičia. To je asi tak všetko, čo po Mikszáthovcoch v Sklabinej ostalo. Spisovateľov rodný dom v r. 1968 zbúrali. Čudujem sa, že sa ten druhý, kde býval neskôr ako dieťa, vôbec zachoval. Ako sa tak pozerám na celú dedinu, zachovanie starých budov nie je prioritou miestnych.

Modrý Kameň, mesto ponorené do dymu

Pán sprievodca nám ešte poradí dobrú reštauráciu, kde sa naozaj výborne najeme. Potom smerujeme do Modrého Kameňa. Máme smolu. Keď vchádzame na hradné nádvorie, energická pani na nás zakričí: máme zatvorené! Príďte zajtra! Máme prehliadky aj tvorivé dielne! Škoda, na zajtra už máme iný program. Hrad ani výstavu hračiek teda neuvidíme, ale aspoň vyšliapeme na barokovú kalváriu za hradom. Je v dosť dezolátnom stave. Jarný les je však príjemný, vtáčiky spievajú, výhľad je čím vyššie, tým krajší.

Keď zídeme, deti sú už unavené. Kvôli mojej zvedavosti sa ešte zastavíme dole, v samotnom mestečku. Už dávno som nevidela depresívnejšie miesto. Celé mesto je ponorené do mračna smradľavého, sivého dymu. Cítiť v ňom všeličo, asi aj plasty. Bývať tu a neustále dýchať toto asi nie je moc zdravé.

V centre sa vztýči zelená obluda z čias socializmu s nápisom „Obchodný dom pod hradom“. Je úplne vymretá. Trochu ďalej stojí bývalý hotel v zúfalom stave. Pred ním skupinka miestnych asociálov, ktorí na nás nie moc priateľsky zazerajú. – Mama, poďme odtiaľ radšej preč! – Ja sa však chcem dostať bližšie k hradu. Ideme hore po strmej uličke. Besne štekajúce psy, sem-tam aj pekný, hoci zanedbaný starý domček. Rómsky chlapec na groteskne malom bicykli. Za rohom nejaká banda väčších chalanov. Asi naozaj nemá zmysel ísť ďalej, už sa stmieva. Vrátime sa k autu. Ten dym neskutočne smrdí.

Cestou k nášmu ubytovaniu zachytím pri ceste niečo ako rozpadnutý kaštieľ, ale nie som si istá, či to nie je skôr nejaká hospodárska budova. Už je skoro tma, nemá zmysel sa zastaviť. Na ubytovaní to kontrolujem na internete. Malé Zlievce, vyše tristoročný barokový kaštieľ. Píšu, že majitelia ho chceli vyňať z pamiatkového fondu, aby ho mohli zbúrať, ale nepodarilo sa to. Nakoniec vraj získali peniaze z grantu na výmenu strechy a s pamiatkovým úradom sa dohodli na postupe, ako ho zachrániť.

Na druhý deň máme síce nasmerované iným smerom, ale manžel mi vyjde v ústrety a pôjdeme sa pozrieť na rozpadávajúci sa kaštieľ v dennom svetle. Na mieste mi hneď dôjde, prečo som si nebola istá, že ide o kaštieľ: hliníková konštrukcia strechy pripomína skôr nejaký hangár.

Asi je to len dočasné riešenie, aby počasie nepoškodzovalo múry budovy. Pôsobí to dosť bizarne, ale aspoň dáva nádej, že sa niečo deje a kaštieľ sa predsa len zachráni.

Dolná Strehová – kúpele a radosti literárneho druhu

Dnes nás čaká Dolná Strehová. Tu sa narodil v roku 1823 a prežil takmer celý svoj krátky život jeden z najznámejších maďarských spisovateľov, Imre Madách, ktorého hlavné dielo, dráma Tragédia človeka bolo preložené do viac ako 60 jazykov. Do slovenčiny ho ako prvý preložil Pavol Országh Hviezdoslav. Neskôr vznikli ešte dva ďalšie slovenské preklady. Posledný od Ctibora Štítnického je dostupný aj online.

Tragédia človeka je pre Maďarov jedným zo základných literárnych diel. Mnohé jej výroky priam zľudoveli. Je to filozofické dielo o zmysle ľudskej existencie, o najväčších otázkach ľudstva. Autor prostredníctvom obrazov z histórie sprevádza čitateľa ľudskými dejinami a neustále ho núti premýšľať nad osudom a perspektívou ľudského pokolenia.

Tragédiu som čítala ešte ako gymnazistka. Napriek archaickému jazyku ma už vtedy oslovila. Dnes, keď už mám viac rokov ako Madách na smrteľnej posteli, ju chápem snáď oveľa viac. Som však presvedčená, že moje deti ešte nie sú vo veku, aby ju mohli pochopiť, a preto som sa rozhodla, že do Madáchovho múzea pôjdem sama. Zvyšok rodiny zatiaľ vyskúšal termálne kúpele. Bola to správna voľba, všetci boli spokojní.

V pekne obnovenom kaštieli ma privíta milá mladá dáma. Začne hneď v dvoch jazykoch. Dohodneme sa na maďarčine, ale o chvíľu sa k nám pridá slovenský pár, takže sprievodkyňa prejde do slovenčiny. Povie nám úvod, potom si zapíname strojčeky na audioguide. Páči sa mi, že sa nemusím hnať, v pokoji si vypočujem celý text a prečítam všetky nápisy.

Sprievodkyňa je veľmi zhovorčivá, dozvedám sa od nej veľa ďalších zaujímavostí o rodine Madáchovcov. Rozprávame sa aj o slovensko-maďarských vzťahoch. Hovorí, že je až od Fiľakova, každý deň dochádza. Svoju prácu miluje, už ako trojročná chcela byť princeznou a bývať v kaštieli.

Práve ukončím prehliadku, keď mi volá manžel, že sú už vonku, stačilo im kúpania. Zájdeme do miestnej pizzerie na obed. Slušná obsluha, výborné jedlo. Je veľmi povzbudivé, že v takejto odľahlej a naoko nie veľmi frekventovanej oblasti sú služby na takejto úrovni.

Čaká nás už len cesta domov, ale vďaka môjmu lobovaniu ešte urobíme malú okľuku, aby sme mohli pozrieť Halič a Starú Halič.

Luxusné sídlo a ostrov pokoja

V Haliči nás víta zámok na kopci. Už zďaleka vidno, že je krásne obnovený. Aj park okolo je elegantne upravený. Zámok je v súkromných rukách, momentálne v ňom funguje luxusný hotel. Keď vyšliapeme na kopec, až skríkneme od prekvapenia. Fíha! V skutočnosti to ani nie je zámok, ale prepychový kaštieľ. Na môj vkus až moc vyčačkaný, hlavne čo sa týka interiéru. Ale nepochybujem, že taký mohol byť aj kedysi, keď ho vlastnili Forgáchovci. Jeho prepych bije ešte viac do očí, keď človek sem prichádza presýtený inými, bežnými obrazmi novohradského regiónu. Každopádne je to pozitívny a povzbudivý príklad záchrany vzácnej kultúrnej pamiatky.

Do Starej Haliče smerujeme kvôli impozantnému románsko-gotickému kostolu sv. Juraja. Hneď vedľa kostola bývajú sestry misijného spoločenstva Rodina Panny Márie. Kedysi dávno, po maturite mi kamarát z Nitry vybavil, aby som mohla stráviť jeden školský rok na nitrianskom katolíckom gymnáziu s cieľom lepšieho osvojenia si slovenčiny (Darek, veľká vďaka za to!). Bývala som na internáte, ktorý  viedli práve tieto „biele sestričky“. Mám na ne krásne spomienky, boli stále usmiate, vládla tam rodinná, láskyplná atmosféra.

Netuším, či nájdem nejakú známu tvár v ich materskom dome, ale skúsime to. Zaklopeme. Ukáže sa, že je tam jedna pre mňa známa sestrička, sestra Zuzana, ktorá za mojich čias bola ešte gymnazistka. Veľmi milo nás víta. Zavedie nás do kostola (zatiaľ sme ho obdivovali len zvonka), poukazuje nám nový neogotický oltár aj staré fresky. Nedávno tu bol pán reštaurátor a opravil tento pás – ukazuje na svätomikulášsky cyklus. Keď dostane ďalší grant, znovu príde a pustí sa do svätého Juraja.

Obdivujeme aj zvonicu za kostolom. Vo zvonici sú štyri zvony: Juro, Jano, Paľo a Mišo. Každý má iný zvuk aj funkciu.

Sr. Zuzana nám poukazuje celý ich areál. Vyzerá to ako ostrov pokoja. Majú tam aj dielne a rôzne spoločenské miestnosti, kde sa stretávajú s miestnou mládežou. Do jednej miestnosti aj nakukneme. Jedna sestra tam vyrába obrázky Ježiša na podstavcoch s asi 14-15 ročnými rómskymi dievčatami.

Sestričky nás pozývajú na kávu. Prehodíme pár slov aj v nemčine, lebo niektoré sestry sú z nemecky hovoriacich krajín.

Cestou domov rozoberáme so synom ľudské povolania. Ja by som nevedel žiť tak ako tie sestričky – hovorí. – Neviem si predstaviť takýto život. Ako to môžu vydržať? – Dobrá téma na debatu. A tak mu porozprávam o rôznorodosti povolaní, o rôznych životných cestách a alternatívach. Každý má iné poslanie. Podstatné je iba jedno: aby bol dobrým človekom.

Manželovi zazvoní telefón. Má nastavený systém handsfree a tak to počujeme všetci. Volá mu nejaký pán. – Práve som na dovolenke, ale hovorte. – Na dovolenke? A kde? Na Malibu? – Nie. Na juhu. Veľký Krtíš, Lučenec... – Pán sa na druhom konci nahlas zasmeje. – Žartujete?! – Nie, nežartujem. Sedí tu vedľa mňa manželka, môže potvrdiť.

Malibu??? Novohrad je predsa oveľa zaujímavejší. Nemenila by som.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?