Dieťa na výmenu

Autor: Diána Marosz | 21.6.2019 o 13:13 | Karma článku: 7,49 | Prečítané:  2923x

„Mám pre vás dieťa! Je to chlapec a volá sa Gábor!“ oznámil mi nadšený hlas do telefónu. „Fakt? To je super! Berieme ho!“

A tak sme si nášho Gábora „adoptovali“. Nie, nie na celý život, iba na dva týždne.

Gábor je ôsmak z Dunajskej Stredy. Dostal sa k nám cez projekt s názvom „Rozumieme si“ alebo v maďarskej verzii „Cseregyerek“, čiže doslovne „Výmenné dieťa“.

Samotná idea projektu sa zrodila v hlave Orsi Véghovej, energickej ženy s veľkým nadšením. Už dlhší čas snívala o tom, že by bolo skvelé obnoviť kedysi existujúcu inštitúciu výmenného pobytu maďarských detí z juhu Slovenska v slovenských rodinách. Kedysi to fungovalo, deti chodili „na slovenské slovo“, vznikali priateľstvá, často na celý život. Všetko bolo založené na vzájomnej dôvere.

Orsi sa dala dokopy s ďalšími ľuďmi, ktorým to ležalo na srdci. Spolu o tom všetkom uvažovali, potom oslovili ďalších a zvolali podporný tím, ktorého súčasťou sme sa stali aj my s manželom. Bolo to na začiatku minulého roka. V rámci spoločného uvažovania sme hľadali možnosti a spôsoby realizácie, tvorili pravidlá, premýšľali o možných prekážkach.

Pohnútky a motivácie zakladateľov tohto projektu som vtedy opisovala aj na blogu. Nakoniec sa to vykryštalizovalo takto: dieťa maďarskej národnosti strávi dva týždne v hostiteľskej slovenskej rodine, ktorá má dieťa v rovnakom veku. Počas toho navštevuje slovenskú školu spolu so svojím „slovenským bratom“/„slovenskou sestrou“. V rámci reciprocity môže neskôr aj slovenské dieťa stráviť pár dní v rodine maďarského dieťaťa (cez prázdniny).

Prínosy projektu sú na obidvoch stranách výrazné. Maďarským deťom umožní cvičiť slovenčinu v prirodzenom prostredí (nielen na hodine slovenčiny), zbavovať sa strachu a bariér, budovať dôveru. V deťoch a rodičoch prijímajúcej rodiny rozvíja toleranciu, otvorenosť, pochopenie, odbúravanie predsudkov. A nielen v rodinách, ale aj v spolužiakoch prijímajúcich detí.

Pilotný ročník projektu sa uskutočnil na prelome mája a júna minulého roka. Zapojilo sa doň päť detí na jednej a päť na druhej strane. Deti navštevovali jednu školu v Bratislave a jednu vo Veľkom Bieli. Boli sme dohodnutí aj s dvoma žilinskými školami, že by sa do projektu zapojili, lenže medzi maďarskými rodičmi sa nenašiel nikto, kto by vybral Žilinu. Do Žiliny by som svoje dieťa nikdy nepustila. Do Žiliny v žiadnom prípade! Bála by som sa oň. Slová jednej maďarskej mamičky zo Žitného ostrova sa mi vryli do pamäti. Zazneli na hodnotiacom stretnutí pilotného ročníka, kde sa s nami účastníci projektu podelili o svoje skúsenosti.

Do druhého ročníka projektu sme sa rozhodli zapojiť nielen ako podporovatelia, ale aj ako hostiteľská rodina. Nedávala som tomu príliš veľkú šancu. Keby sa však napriek obavám z neslávne známej Žiliny našiel nejaký odvážlivec, radi ho prijmeme.

A našiel sa! Ako sa ukázalo, Gábor je otvorený, smelý chlapec, ktorý sa rád čelí novým výzvam. S naším Šebíkom našli hneď spoločnú reč. Začali sa zoznamovať cez internet vlastne už predtým, ako Gábor pricestoval k nám.

Nie sme typická slovenská rodina. U nás doma sa rozpráva tak 50 na 50. Ja s manželom po slovensky, s deťmi po maďarsky. Staršie deti medzi sebou po slovensky, s malou sestrou po maďarsky. A s otcom všetky tri deti po slovensky. Týždne som premýšľala, ako dosiahnuť, aby Gábor mal u nás slovenské prostredie. Naše deti som vyzvala, aby sa s Gáborom bavili len po slovensky, aj keď to bude preňho zo začiatku asi ťažšie. Súhlasili. V praxi to dopadlo tak, že nášho Šebíka, veľkého Slováka som musela neustále upozorňovať, aby nerozprával po maďarsky. Stále sa prepínal, dokonca sa učil od Gábora nové výrazy zo Žitného ostrova (jeho maďarčina je po mojej budapeštianskej trochu iná ako Gáborova). Ja som sa naozaj poctivo snažila komunikovať s Gáborom po slovensky. Bol veľmi ochotný, poslušne mi odpovedal v slovenčine. Až večer, keď už bol veľmi unavený, to vzdával a prepínal sa do maďarčiny.

Spolužiaci a hlavne spolužiačky ho prijali od prvého dňa. Rýchlo sa stal populárnym. Keď odchádzal, dostal od nich celú tašku darčekov na rozlúčku. Veľmi si vážim, že riaditeľka školy aj triedna učiteľka bez váhania súhlasili s tým, aby Gábor navštevoval ich školu. Triedna učiteľka poctivo pripravila žiakov na prijatie Gábora. Na tento účel sme jej poskytli metodické materiály, ktoré vypracovali tvorcovia projektu. Boli v nich informácie o národnostných menšinách, o tom, ako je možné, že nejaký človek narodený na Slovensku neovláda štátny jazyk na úrovni materinského jazyka, o tom, že žiaka, ktorý prichádza k nim, aby cvičil slovenčinu, treba citlivo podporovať, nie sa mu vysmievať, aj keby robil chyby. Myslím, že v prípade Gábora to dopadlo veľmi dobre. Nemal žiadne negatívne skúsenosti, až na prípad, keď učiteľ, ktorý v triede len zastupoval, nevedel pochopiť, že Gábor nepochádza z Maďarska, ale zo Slovenska, a napriek tomu nehovorí dokonale po slovensky.

Cez voľné dni sme ho vytiahli aj do hôr. Absolvoval Lietavský hrad aj Súľovské skaly.

Zapojil sa aj do synových aktivít – dvakrát do týždňa s ním chodil plávať. Boli spolu v kine aj na futbalovom zápase Žilina-Ružomberok. Gábor, veľký fanúšik DACu, si prehodil pár viet aj so žilinským brankárom. Chlapci spolu sledovali majstrovstvá sveta v hokeji a cez obrazovku povzbudzovali hráčov v slovenčine aj maďarčine, ako im to práve prišlo na jazyk.

Pre mňa boli tieto dni prameňom úplne nových cenných skúseností. Mohla som vyskúšať, aké je to mať štyri deti, z toho dvoch chlapcov v pubertálnom veku. Náš Šebík, doteraz nútený žiť s dvoma mladšími sestrami, konečne mal niekoho, s ktorým si rozumel. Pred príchodom Gábora som ho donútila upratať si izbu. Obávala som sa, že Gábor bude veľmi poriadkumilovný a bude sa mu ťažko bývať so Šebíkom, ktorý si na poriadok až tak nepotrpí (to bol eufemizmus). Po prvých dňoch som si s úľavou skonštatovala, že asi všetci chlapci sú v tom rovnakí. Gábor sa v Šebíkovom brlohu očividne cítil komfortne.

Ďalšou vzácnou skúsenosťou bolo pre mňa pozorovať, že to naozaj funguje. Že Gábor rozpráva zo dňa na deň smelšie, plynulejšie a používa veľa nových slovíčok. Darmo, niet nad živú konverzáciu! Okrem zlepšovania jeho jazykových kompetencií mal jeho pobyt u nás ešte jedno obrovské pozitívum: žiaci a učitelia, ktorí ho cez tieto dni zažili, stretli živého Maďara a mohli sa presvedčiť, že je úplne normálny a priateľský napriek tomu, že nemá bezchybnú slovenskú gramatiku. Osobné stretnutia sú najvhodnejším prostriedkom odbúravania predsudkov a nedôvery.

Na konci druhého týždňa nám Gábor povedal, že by ešte ostal. A že príde aj o rok. Toto je asi najväčšie uznanie, ktoré sme mohli dostať. Ďakujeme, Gábor! Si u nás vítaný.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?