Tento rok sme našli kompromis – Toskánsko. Je tam more, aj hory, aj stredoveké mestečká. Nikdy sme tam neboli. Pred nami je dlhá cesta autom, ale nejako to hádam vydržíme. Keď uvidím prvé talianske tabule, chytí ma zápal a začnem rozprávať deťom o talianskej kultúre, o výdobytkoch renesancie, o literatúre a umení. Spomeniem aj Danteho s jeho Božskou komédiou. – Mama, prestaň už, veď nás to vôbec nezaujíma – vyhlási môj prvorodený.
Bývame v kempingu pri mori, ale okrem kúpania a návštevy zábavného parku si vybojujem aj nejaké prehliadky miest. Nie toľko, koľko by som chcela, ale chápem, že zvyšok rodiny má iné priority. S manželom máme vypracovanú taktiku: po krátkej spoločnej prechádzke si sadne s deťmi niekde do tieňa, kým ja môžem nerušene a sama popozerať všetky zákutia daného mesta. Dve staršie deti sa na mne ohromne zabávajú. Potajomky ma fotia, aby mi potom ukázali, ako sa hlúpo usmievam, keď obdivujem stredoveké domčeky. – Mama, podľa mňa ty si trochu bláznivá. To nie je normálne, že sa ti všetko tak strašne páči.
Priznám sa, som trochu čudná. V Pise, kým ostatní turisti vrátane mojich starších detí a manžela pózujú pred šikmou vežou v krkolomných polohách, ja obídem so štvorročnou dcérou celé Námestie zázrakov, spolu obdivujeme monumentálny dóm a nadšene jej vysvetľujem (ona je jediná, ktorá ma počúva), ako úžasne sa stretáva románsky a gotický sloh v stavbe baptistéria.
V Arezze sa dotýkam stáročných drevených brán domov. Vdychujem chladnú vôňu podbrání. Rada vnímam minulosť všetkými zmyslami. Kým v úmornej horúčave prechádzam cez hlavné námestie, myslím na Guida z Arezza, ktorému vďačíme za linajkovú notovú osnovu.
Cortona sa dostala na môj zoznam miest, lebo som si ju pamätala z hodín dejín umenia na gymnáziu. Hrdé mestečko na kopci, chránené hrubými múrmi. Keď vystupujeme z auta, hneď viem, že by som tu chcela ostať aspoň týždeň. Čarovnými úzkymi uličkami šliapeme prudko do kopca. Čím vyššie, tým menej ľudí. Hore pri mestskej bráne už niet okrem nás živej duše. Iba mestské múry, toskánska krajina a ticho.
Cestou naspäť nechám rodinku so zmrzlinou na hlavnom námestí – dostanem od nich povolenie ešte na 10 minút individuálnej prechádzky. – Ale pozeraj sa na hodinky! – napomína ma syn. Po pár minútach sa ocitnem na námestí pred románskym dómom. (Aká fascinujúca je už samotná kostolná architektúra tohto typu! Je úplne iná ako naše kostoly.) Námestie sa kúpe v zlatých lúčoch zapadajúceho slnka. Oproti, na budove múzea obrovský plagát: Zvestovanie od Fra Angelica. Zlaté vlasy anjela žiaria v zapadajúcom slnku ešte viac. A vtedy mi to dôjde. Jasné, veď preto sme sa učili o Cortone! Kvôli Fra Angelicovi!
Múzeum je žiaľ zatvorené, obnovujú ho. Stojím, pozerám sa na plagát a myslím na pána profesora Szalaya, ktorý do nás neúnavne vštepoval lásku k talianskemu umeniu a dokázal analyzovať obrazy celé hodiny s nekonečným nadšením. Zvestovanie z Cortony patrilo medzi jeho najobľúbenejšie. Z nostalgických myšlienok ma vytrhne zvonenie mobilu, volá mi dcéra: - Mama, vieš, koľko minút už prešlo?? – Viem, miláčik, ale neviem sa odtiaľto odtrhnúť, našla som také čarovné miesto...! Nakoniec prídu za mnou všetci. Fra Angelico ich síce moc nezaujíma, ale zapadajúce slnko za toskánskymi kopcami sa im páči. Keď odchádzame z Cortony, je už tma, v reštauráciách zapaľujú čašníci sviečky.
Myslela som si, že po Cortone už nemôže prísť nič lepšie, ale prišlo. San Gimignano. – To je ako stredoveký New York – vyhlási dcéra Ajna, vidiac obrovské obytné veže. – Ale nebudeme sa tu hodiny prechádzať, dúfam! – obáva sa syn. – Neboj sa, ak je to na mame, budeme – triezvo konštatuje dcéra. Syn hundre. – Šebíček, predstav si, aké by to bolo zaujímavé, keby namiesto turistov sa tu prechádzali stredovekí meštania v dobovom oblečení – snažím sa ho motivovať, neúspešne.
V rámci spoločnej prechádzky sa dostaneme do kostola sv. Augustína, kde sú nádherné fresky (v ktorom talianskom kostole nie sú?). Na jednej sedí dojčiaca madona. (Podľa opisu najstaršia freska v meste, autorom je Lippo Memmi.) Nikto nešomre, že dojčí na verejnosti, dokonca v kostole. (S dojčením mám ako mama troch detí bohaté skúsenosti.)
Po spoločnej prechádzke si dáme zmrzlinu na hlavnom námestí, potom zvyšok rodiny tam nechám oddychovať a ja idem objavovať skryté kúty mestečka.
Spoza jedného rohu počuť niečo zvláštne. Niekto nahlas recituje. Po taliansky. Keď idem bližšie, vidím, že tam stojí chlap v bordovom rúchu, s čiapkou na hlave. Akoby vyliezol z nejakého Danteho portrétu. Dám ruku do ohňa, že je to Divina Commedia! A naozaj! Pred Danteho reinkarnáciou visí tabuľa s textom v taliančine aj angličtine: volá sa Giovanni Terreni, v útlej mladosti sa zamiloval do Danteho Božskej komédie, ktorú sa celú naučil naspamäť, aby ňou mohol oživiť čaro stredoveku.
Okamžite v ňom vycítim spriaznenú dušu. Neviem po taliansky, ale očarí ma hudba slov. Stojím a počúvam. Dlhé minúty. Potom idem za ostatnými a presvedčím ich, že to musia vidieť aj oni. Giovanni-Dante si získa svojím sugestívnym recitovaním všetky naše deti. Šebík sa tam dokonca vráti ešte raz, kým my sa s Ciluškou hráme na blízkom ihrisku. – Mama, ten chlapík je tiež taký bláznivý ako ty! Naozaj to vie naspamäť celé? Neverím! Ako je to možné? A kto to bol, ten Dante?
Sľúbim mu, že doma pohľadám Božskú komédiu v maďarskom preklade, máme ju niekde medzi knihami.
Ako dobre, že okrem mňa žijú na zemi aj iní blázniví nadšenci!
