reklama

Po stopách baníkov a medveďov – dobrodružstvá vo Vyšnej Boci

Potok, hučiaci pod striebristou vrstvou ľadu. Dávaj pozor, hovoria mi dospelí, aby si sa nešmykla. Na brehu kostol. Veľa snehu. Hory. Drevenice.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Prechádzame na druhý breh cez zamrznutú vodu, pod nohami mi praská ľad, pod ním farebné kamene. Ľadová vôňa zimy sa mieša s dymom z komínov. Ideme dlho, veľmi dlho. Lyže sú ťažké, musíme ich nosiť na ramenách. Večer nás čaká teplé ubytovanie, pijeme čaj. Miestni rozprávajú cudzím, avšak pre moje uši príjemným jazykom.

Toľko mi zostalo z hmlistej detskej spomienky. Mala som tak päť-šesť rokov. Potom, keď som bola už gymnazistka a začala som sa učiť po slovensky, som si spomenula na toto čarovné miesto. Vedela som, že to bolo na Slovensku, ale netušila som, kde. Našťastie mama, keď som jej porozprávala všetky tie útržky pochodovania po brehu zamrznutého potoka, prišla na to, čo to mohlo byť. Vyšná Boca. Malebná dedinka v srdci Nízkych Tatier. Nuž, rýchlo sme sa zhodli, že tam musíme ísť znovu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Určite poznáte ten pocit, keď sa po dlhom čase dostanete na miesto, ktoré ste mali v detstve radi. Väčšinou to spôsobí sklamanie – všetko sa vám zdá akosi menšie, vyblednutejšie, menej zaujímavé. Vyšná Boca však nesklamala, jej pôvabná krása na mňa zapôsobila podobne ako v ranom detstve. Staré drevenice, učupené pod strmými svahmi, ošarpaný, no hrdý kostol, zvuk šumiaceho potoka. Odkedy sme s mamou nanovo objavili tento prekrásny kraj, často sme ho navštevovali. Paradoxne, odkedy bývam na Slovensku, nechodievame tam. Naposledy sme boli hosťami Vyšnej Boce pred pätnástimi rokmi ako mladí manželia. Veru, bolo už načase, aby som tam znovu zavítala. Na konci augusta išli naše dve staršie deti do tábora a tak sa z nás na celé tri dni stali rodičia s jedným dieťaťom. Presvedčila som manžela, že takáto príležitosť už dlho nebude a že najlepším miestom pre odpočinok pre nás troch je práve Vyšná Boca.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Vyšná Boca
Vyšná Boca (zdroj: Diána Marosz)

So štvorročnou sa nedá chodiť na obrovské túry, musím sa teda uspokojiť so skromnejšou verziou. Z Vyšnej Boce cez Bacúšské sedlo na Čertovicu. Z dediny vychádzame po modrej značke. Cilka, samozrejme, už na začiatku začne mrnčať. Musím ju ťahať za sebou. Snažíme sa jej odpútať pozornosť, ukazujeme jej zaujímavé veci, hráme sa na Hádaj, na čo myslím?, spolu počítame atď. Pomaly zanechávame za sebou aj posledné chaty, už nám robí spoločnosť len šumiaci potok medzi obrovskými lopúchmi. Cesta sa zrazu končí – značka nás vedie do húštiny. Vyzerá to celkom nedôveryhodne. Určite chceme ísť tadiaľto ďalej? Preniká ma úzkosť. V poslednej dobe som čítala asi príliš veľa článkov o vyčínaní medveďov. Keď som pred túrou vyjadrila svoje obavy manželovi, upokojoval ma tým, že v Nízkych Tatrách také niečo nehrozí, lebo je tu kopec turistov, ktorých prítomnosť medveďa odstraší. Toto miesto však vyzerá, ako keby tu aspoň dvadsať rokov nikto nechodil. Brodíme sa v potoku, okolo nás malinové kríky. V myšlienkach sa mi vynorí obraz z našej obľúbenej maďarskej rozprávkovej knihy Gőgös Gúnár Gedeon (v preklade Pyšný Gunár Gedeon): na jednej strane malinového kríka si pochutnáva neposlušné písmeno „o“, ktoré sa zakotúľalo, na druhej strane zas žoviálny maco. Obávam sa, že ten skutočný by asi taký žoviálny nebol... Možno by sme mali vydávať nejaký zvuk, vraj medveď, keďže je plachý, odíde, keď počuje, že je niekto nablízku. Zaútočí iba ak ho nechtiac prekvapíme. Začnem teda spievať. Trochu to ide ťažko takto, hore brehom, šmýkajúc sa na mokrých kameňoch. Maďarské a slovenské ľudovky, stredoveké latinské piesne, repertoár je dosť široký, vydrží až do konca výletu. Manžel sa na mne ohromne zabáva. Si ako jukebox! Pri maďarskej pesničke „Hor, hor, junáci, do boja“ konštatuje, že podľa neho by som takéto pesničky nemala spievať, lebo nimi len vyburcujem medveďa. Ja však verím, že medveď nerozumie po maďarsky. Kde by sa naučil tu, medzi slovenskými horami? Cilka veselo spieva so mnou všetky pesničky, ktoré pozná. Ide do kopca ako tank. Všimli sme si to na nej aj inokedy: keď príde na rad mimoriadne ťažký terén, prestane mrnčať. Pod Bacúšskym sedlom sa otočím a pozriem sa späť do doliny. Cítim neodolateľné nutkanie zaspievať aspoň jednu trávnicu. Stráne mnohonásobne odrážajú zvuk, je to čistá extáza! Trávnice sú pre mňa jedným z najvzácnejších skvostov slovenskej ľudovej tvorby. Je v nich nejaká zvláštna prasila, už som ich raz ospevovala aj tu na blogu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu
(zdroj: D.M.)
Z Bacúšskeho sedla na Čertovicu
Z Bacúšskeho sedla na Čertovicu (zdroj: D.M.)
Obrázok blogu
(zdroj: D.M.)

Nakoniec zvládneme celý výlet bez medveďa. Stretneme ho iba na tabuli, ktorá nás informuje o zvýšenom výskyte medveďov v tejto lokalite.

Poobede sa motáme po dedine. Evanjelický kostol z konca 18. storočia práve reštaurujú. Už má novú strechu, aj fasádu čiastočne hotovú. Veľmi sa z toho teším. Zaslúži si to. Vďaka reštauračným prácam môžeme nakuknúť aj do interiéru. Vzácna chvíľa – počas mojich početných návštev v minulosti bol kostol stále zavretý. Vo vnútri hrá popová hudba. Tvorí zvláštny kontrast s krehkými oblúkmi bledomodrého dreveného chórusu. Chvalte Hospodine na buben, pišťalu, chvalte jej na husle a varhany – hlása nápis pod fóliou zakrytým organom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu
(zdroj: D.M.)

Je tam čo robiť. Pýtame sa robotníkov, kedy to bude hotové. Až na budúci rok. Roboty je tu ako na kostole! odvetí jeden z nich. Večer na ubytovaní lovím informácie o kostole, o cirkevnom zbore. Starostka a farárka dlhé roky hľadali možnosť, ako ho obnoviť. Som rada, že sa im to nakoniec podarilo. Čítam, že kedysi slávny cirkevný zbor má už len pár členov. Dedina sa vyľudňuje, skutočný počet obyvateľov sa pohybuje okolo osemdesiat – ako sa dozvedáme od mladej slečny, ktorá v Baníckom dome zastupuje svojho otca. Statočne zachovaný Banícky dom je súčasťou Liptovského múzea, do vlastníctva štátu prešiel po smrti posledného majiteľa Daniela Böhmera. Nemecký pôvod niekdajších baníkov prezrádzajú už len miestne priezviská. Na cintoríne nájdem okrem Böhmerovcov v hojnom počte Herichov, Cholvadtov, Helebrandtov, Steinerov.

Obrázok blogu
(zdroj: D.M.)

Starobylé domy baníckych rodín prežívajú svoju reinkarnáciu ako útočisko chatárov z mesta. Tie drevenice ma fascinujú. V celej dedine je len zopár škaredých kamenných domov z obdobia socializmu, ostatné sú drevené alebo aspoň pokryté drevom. Veľa starých domčekov je obnovených, aj keď nie vždy v súlade so zásadami reštaurovania pamiatok. Desia ma napríklad plastové okná na vyše storočných dreveniciach. Našťastie je ich oveľa menej ako tých štýlovo obnovených.

Obrázok blogu
(zdroj: D.M.)
Obrázok blogu
(zdroj: D.M.)
Obrázok blogu
(zdroj: D.M.)

Odkedy som tu bola poslednýkrát, pribudla nová vec: štôlňa Salvator. Vchod do štôlne odkopal miestny občan Juraj Tréger. Sám, z vlastnej iniciatívy. V Spravodaji Slovenskej speleologickej spoločnosti som našla o tom celkom zaujímavé informácie: pán Tréger vraj pôvodne ani nechcel odkopať vchod do štôlne, iba zlikvidovať miestne smetisko – miestni totiž dlhé roky vyvážali odpad do okolitých štôlní. Pri tejto záslužnej práci našiel aj vzácny kus minulosti. Neskôr bolo založené občianske združenie, ktoré si vytýčilo za úlohu vyčistenie štôlne a jej sprístupnenie verejnosti. Spoza mreže, z hĺbky tmavého tunela dýcha na nás tajomný chlad, dovnútra sa však nedostaneme a nenájdeme ani informácie o tom, či to býva niekedy otvorené.

Po prechádzke smerujeme k obchodu. Mám naň pekné spomienky z mladosti – s mamou sme tu kupovali Horalky a iné slovenské maškrty. Pri dverách nás však čaká sklamanie: obchod je od 1.6.2019 zavretý. Neskôr sa dozvieme, prečo: posledná predavačka išla do dôchodku a nenašli nikoho, kto by pokračoval v jej šľapajách. Aká škoda. Vyšná Boca je teda bez obchodu, ostala už len krčma. Tá asi bude ešte nejaký čas fungovať, vyzerá, že má klientov dosť.

Podvečer sa znovu vydám na prechádzku sama, kým sa zvyšok rodiny zabáva na ihrisku. Poteším sa, keď uvidím informačnú tabuľu s plagátom o náučnom chodníku „Zlatá bocká cesta”. Jedna časť plagátu je síce úplne pokrčená (aj by som ho vyrovnala, ale nedá sa, je za sklom, prístup majú len pracovníci obecného úradu, ale im je to podľa všetkého jedno), ale inak vyzerá ako nový. Náučný chodník má mať podľa tabule viaceré zastavenia. Prvé dve už poznáme: je to vyššie spomenutá štôlňa Salvator a minerálny prameň Kyselka. Ďalšie štyri (všetky by mali byť pamiatky baníckeho rázu) hľadáme márne. Som z toho dosť zmätená, lovím informácie na nete a dočítam sa, že náučný chodník otvorili pred pár rokmi. Nerozumiem tomu – kde zmizli všetky tie zastavenia? Hľadajúc stopy neexistujúcich informačných tabúľ sa dostaneme až do srdca Starobockej doliny. Tabule síce nenájdeme, ale príroda je úžasná, láka nás to stále vyššie a vyššie.

Obrázok blogu
(zdroj: D.M.)

Posledné ráno si kupujeme med od miestneho včelára v Nižnej Boci. Z vedľajšieho domu vychádza stará teta a zavolá nás, aby sme ešte neodišli. Chce nám dať darček. Donesie vlastnoručne háčkovanú dečku a dva maličké krčahy. Nechce za ne nič. Iba aby sme si na ňu spomínali.

Obrázok blogu
(zdroj: D.M.)

Teta mi porozpráva celý svoj život. Je po tretej mozgovej príhode. Muža pochovala pred 9 rokmi. Mama jej zomrela, keď mala štyri. Vychovával ju otec a istý čas žila aj v sirotinci. Otec bol v zajatí na Sibíri sedem rokov. Má šťastie, že jej dvaja synovia bývajú blízko. Rada háčkuje aj pre pravnúčatá, aj pre deti od susedov. Obdivujem ju. Kiežby som vedela takto rozdávať radosť, keď budem mať toľko rokov!

Keď sa nám teta predstaví, spozorniem: volá sa Trégerová. Veď takto sa volá aj pani starostka na Vyšnej Boci! Áno, to je moja nevesta! – hovorí teta. A môj syn, jej muž odkryl tam tú štôlňu. Vo svojom voľnom čase. Viete, on je nadšenec baníckej minulosti.

No, to je teda radosť! Neviete, ako by sme sa mohli dostať do tej štôlne? Choďte na obecný úrad, oni vám to isto otvoria!

Teším sa, aj naša Cilka sa teší – keď sme boli pri štôlni, bola veľmi smutná, že sa tam nedá dostať. Naša radosť sa však rozplynie, keď uvidíme ceduľu na dverách obecného úradu: DNES DOVOLENKA. Snáď nabudúce. Aspoň máme motiváciu vrátiť sa do týchto čarovných končín.

Obrázok blogu
(zdroj: D.M.)
Obrázok blogu
(zdroj: D.M.)
Diána Marosz

Diána Marosz

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  78
  •  | 
  • Páči sa:  209x

Som Maďarka z Maďarska, ktorá sa zaľúbila do slovenčiny. Rada objavujem veci, ktoré spájajú naše národy. Milujem stredovekú hudbu, prírodu, literatúru, ľudové umenie a krásu vo všetkom. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu