reklama

Vysloviť veci, o ktorých sa mlčí – dokumentárny film Smutné jazyky

Starí ľudia, ktorí naoko pokojne rozprávajú o minulosti, sa zrazu rozplačú pred kamerou. Alebo sa len mlčky pozerajú do nej. V očiach majú slzy. V rukách staré fotografie.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Náš momentálny svet sa kvôli ohrozeniu koronavírusom zúžil na náš dom a okolitú prírodu. Je to náročná situácia, musíme sa učiť „znášať sa navzájom v láske“. V rámci nevychádzania z domu som si už druhýkrát pozrela dokumentárny film režisérky Anny Gruskovej Smutné jazyky – Sprechen Sie Karpatendeutsch?. Film rozpráva príbeh o karpatských Nemcoch, čiže o Nemcoch žijúcich na území dnešného Slovenska. Prvýkrát som ho videla s dcérou, ktorá ho vnímala veľmi pozorne. Druhýkrát so synom, ktorému sa veľmi nechcelo. On sa zaujíma skôr o budúcnosť ako o minulosť. Vždy žasnem, akí môžu byť súrodenci odlišní.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu
(zdroj: Smutné jazyky - Facebook)

Je to krásny a citlivý film. O tom, ako odchádza starý svet. O posledných svedkoch sveta, ktorý tu kedysi bol, v ktorom žili spolu Slováci, Nemci a Maďari. O tetách a ujoch, ktorí s pokojným smútkom v hlase, s múdrou rezignáciou konštatujú, že po nich to všetko zanikne.

Niet pre koho

„Napíšete pamäti?“ pýta sa sprievodca filmu a tvorca scenáru, germanista Jozef Tancer starého pána z Medzeva. „Nie.“ „Prečo?“ „Nemám pre koho. Budem rád, keď moje deti neodhodia toto“ ukazuje starý pán na album so starými fotografiami.

Jozef Tancer sa pozerá na osudy ľudí cez prizmu jazyka – pýta sa ich na to, aké jazyky zohrávajú rolu v ich živote. Dostáva sa tak k rôznym miestnym nemeckým dialektom, ktorých veľké percento už vymiera. Účastníci filmu si listujú vo svojich starých albumoch, vyťahujú staré básne a piesne, spomínajú... a skrze ich slová sa nám otvárajú dejiny dvadsiateho storočia.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Stará teta z Tužiny rozpráva príbeh o tom, ako k nim na konci vojny chodili ľudia z Čičmian. Rabovali, čo sa im zapáčilo. „Ty buď ticho, ty pôjdeš do Nemecka!“ hovorili jej otcovi, keď protestoval. „Lebo my sme boli Nemci a oni boli Slováci. Nemci prehrali vojnu, no ale čo sme my na dedine vedeli. Páni sa pobili a chudoba trpela.“ Pozerá sa mlčky do kamery, v rukách drží starú fotografiu rodičov.

Po vojne, keď sa do Krahúľ vracali miestni evakuovaní Nemci, našli len prázdne, vyrabované domy bez dverí a okien. Neostalo im nič. „Starí rodičia umreli od hladu. Lebo muselo sa najprv my deti ako tak, čo mama nažobrala“ hovorí starý obyvateľ obce. Hlas sa mu pritom zachveje.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ďalšia teta z Dobšinej rozpráva, ako to bolo po vojne. „Rozhlas hlási, dávame slaninu, múku. Nemcom a Maďarom nič... A prečo? Čo sme vystrojili?... Komu sme čo urobili?... A keď máte pôvod tu šesťsto rokov... A nemáte práva.“

 ...a už len ticho. Teta sa pozerá a mlčí. Na jej otázku niet odpovede.

Krásna slovenčina

Pani zo Skleného rozpráva o tragédii, keď v roku 1944 partizánska jednotka popravila 187 miestnych mužov nemeckej národnosti. Jej otec sa zachránil len vďaka tomu, že kvôli pracovnému úrazu práve ležal v posteli. Na protest manželky ho nechali doma. Ale jeden z vrahov, ktorý sa potom nasťahoval do dediny, ho nenechal na pokoji, stále ho prenasledoval.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tá istá pani rozpráva o povojnových rokoch. „Do prázdnych domov sa nasťahovali ľudia z rôznych oblastí. Tí, ktorí sem prišli, nevedeli poriadne po slovensky. Tí domáci, ktorí sme tu boli, tiež sme nevedeli po slovensky. Takže to vzdelanie je úžasná vec a ja si myslím, že to nás dalo dokopy, pretože sme chodili do školy, naučili sme sa krásnej slovenčine – ktorú milujem a mám ju rada, pretože je naozaj krásna. Práve tá reč nás spojila, že sme všetci rozprávali tou jednou rečou.“ Pani rozpráva až moc presvedčivo. Zmocní sa ma čudný pocit. Znie to trochu ako naučené frázy. Možno to myslí úprimne. Pravdepodobne to myslí úprimne. Veď po vojne bolo zakázané hovoriť po nemecky. Celá generácia vyrástla tak. Títo ľudia, aj keď sa hrdo hlásia k slovenčine, v podvedomí nesú traumu svojich rodičov, ktorí sa s nimi nemohli rozprávať vo svojom materinskom jazyku.

Beneš chcel po vojne vytvoriť z Československa „národný štát“. Bolo preto potrebné zbaviť sa Nemcov a Maďarov. Boli označení za vojnových zločincov, prenasledovaní, zbavení štátneho občianstva. Mnohých vyhnali.

Jedna stará pani, Maďarka z východu mi kedysi rozprávala, akú mali po vojne ťažkú situáciu. Ako sa báli hovoriť nahlas po maďarsky. Ako na nich kričali „Nemčúri, Maďari! Choďte preč!“ Táto pani svoje deti už nenaučila po maďarsky.

Raz, pred pár rokmi mi vyšli úryvky z blogu v jednom časopise. Zavolala mi staršia pani, ktorá článok čítala. Porozprávala mi do telefónu celý svoj život. Pochádzala z maďarskej rodiny, ale stala sa z nej veľká Slovenka, vášnivá ochrankyňa slovenskej kultúry. Maďarov nemá v láske, lebo „Slovákom veľmi ublížili“. Hovorila o nich až s nenávisťou. A potom sa rozplakala. A rozprávala mi, ako kedysi milovala maďarskú literatúru, ale už ju nemôže čítať, „veď nám Maďari strašne ublížili“. V jej rozprávaní jedna veta protirečila druhej. A predsa som ju chápala. A bola som jej veľmi vďačná, že mi to všetko porozprávala. Táto pani dusila v sebe tie strašne silné a protichodné emócie viaceré desaťročia, nikomu o nich nehovorila. Až vďaka tomu článku si uvedomila, že to musí niekomu povedať. A povedala to práve mne. Chvíle, keď mi ľudia otvoria svoju dušu, sú pre mňa zvláštnou milosťou.

„Ostatným, čo tu zostali, skonfiškovali majetok a museli zaprieť národnosť. Posielali ľudí aj do Gulagu.“ Rozvážne a múdro pôsobiaci pán z Dobšinej rozpráva o svojom otcovi Nemcovi, ktorého tam tiež poslali. Neskôr sa mu podarilo vrátiť. „Všetci, ktorí sa vracali, museli podpísať a pohrozili im, že keď čokoľvek povedia a budú inak vychovávať ako po 48-tom to tu bolo, tak sa vrátia naspäť do Ruska. A oni tomu verili. Otec nehovoril so mnou nemecky.“

Odchádzajú aj domy, nielen ľudia

Dobšiná je zvláštne mestečko. Kedysi bohaté, v súčasnosti je v žalostnom stave. Videla som ho zatiaľ len z cesty, keď sme raz tadiaľ cestovali. Vyzeralo desivo. Rómov nasťahovali do domov, ktoré kedysi postavili Nemci. Rómovia nemajú k nemeckým historickým domom žiadny vzťah. To sa presne odzrkadľuje v dnešnom zdevastovanom stave dobšinskej architektúry.

V takomto depresívnom prostredí je priam zázrak, že v Dobšinej stále žijú aj nadšení lokálpatrioti, ktorým to nie je jedno. Jedným z nich je pán z filmu, Tibor Harmatha, o ktorom som sa dočítala, že má obrovskú zbierku starých dobšinských fotografií.

Nemecké mestá ma vždy fascinovali. Nemeckým kolonistom vďačíme vlastne za najkrajšie slovenské mestá. Nemci boli po vojne vyhnaní, ostalo tu však ich budované dedičstvo. Často mám pocit, že Slováci nie vždy vedia toto dedičstvo spravovať. (Existujú aj šťastné výnimky ako napríklad Spišská Sobota). Príkladom je taká Partizánska Ľupča, o ktorej som nedávno písala tu na blogu.

Starý nemecký dom v Partizánskej (predtým Nemeckej) Ľupči
Starý nemecký dom v Partizánskej (predtým Nemeckej) Ľupči (zdroj: Diána Marosz)

Aj na našej bežnej trase do Budapešti mám svoje obľúbené nemecké mestečká: Nitrianske Pravno a Handlovú. Nitrianske Pravno ma fascinuje množstvom zachovaných obytných domov. Moje deti už vedia naspamäť moje hlášky: Deti, pozrite tie krásne brány! A tie renesančné domy! To je úžasné, koľko sa z tých starých budov zachovalo! Len strašná škoda, že sú v takomto stave... a škoda, že tie obnovené sú väčšinou na nepoznanie prerobené...

Na internete som našla dokument Krajského pamiatkového úradu o pamiatkovej zóne v Nitrianskom Pravne. Veľmi zaujímavé čítanie. Vymenuje jednotlivé domy so stručnou charakteristikou. Stále sa tam opakujú formulácie ako „prestavaný starší objekt, nevhodná fasáda, obklad, brizolit, zväčšené okná“, „starší objekt, nevhodne upravená fasáda so zväčšenými oknami“, „nevhodný obklad okolo okna, zlá úprava fasády“.

V Handlovej mám svoju najobľúbenejšiu budovu, na ktorú vždy upriem zrak. Všimla som si ju už pred mnohými rokmi. Krásny poschodový kamenný dom. Stojí na kraji mesta, oproti pumpe, na ktorej sa často zastavujeme. Vlastne je jedným z viacerých veľmi podobných domov, ktorý však vyzerá úplne inak ako tie vedľajšie. Ostatné sú totiž na nepoznanie prerobené, ale ten „môj“ je zrekonštruovaný štýlovo a krásne.

Vždy to vychádza tak, že sa veľmi ponáhľame, takže nikdy nebol čas, aby som k nemu podišla bližšie, ale pred rokom sa mi to konečne podarilo. Tu je výsledok:

Starý nemecký dom v Handlovej. Vpravo vidno pôvodne rovnaký dom, ktorý rekonštrukcia zásadne zmenila.
Starý nemecký dom v Handlovej. Vpravo vidno pôvodne rovnaký dom, ktorý rekonštrukcia zásadne zmenila.  (zdroj: Diána Marosz)
Fasáda s nikou pre sošku patróna a s rokom výstavby
Fasáda s nikou pre sošku patróna a s rokom výstavby (zdroj: D.M.)
Obrázok blogu
(zdroj: D.M.)

No a potom mi to už nedalo a začala som hľadať informácie o tých domoch. Na stránke mesta som našla toto:

„Posledné objekty nemeckej kamennej architektúry v Handlovej sú zachované na Ulici I. Krasku, na Ulici Pekárskej, či v okrajových častiach Handlovej, na Dolnom konci mesta a v prímestskej časti Handlovej v Novej Lehote. Tieto nehnuteľnosti sú zapísané v Zozname pamätihodností mesta Handlová, hoci sú to často domy opustené vo veľmi zlom stavebno-technickom stave. Svetlým príkladom je kamenný dvojdom na Ul. Prievidzskej. Majiteľ sa prebiehajúcou rekonštrukciou rozhodol zachovať pôvodnú architektúru tomuto nemeckému domu.“

Cítim veľkú vďačnosť voči neznámemu majiteľovi, vďaka ktorému sa zachoval kus histórie. Ak náhodou číta tento článok, srdečne ho pozdravujem.

Vysloviť veci, o ktorých sa mlčí

Film Smutné jazyky má ešte jednu silnú stránku. Vysloví tabuizované veci, o ktorých sa dlho nehovorilo. Rozpráva sa v ňom napríklad o Benešových dekrétoch, o sústreďovacích táboroch, v ktorých po vojne zhromažďovali Nemcov (a v niektorých aj Maďarov). Taktiež sa dozvedáme o krvavej tragédii v Přerove, kde československí vojaci, príslušníci 17. pešieho pluku z Petržalky postrieľali 256 obyvateľov z Dobšinej a okolia. Išlo prevažne o karpatských Nemcov, ktorí sa po evakuácii práve vracali domov.

Zdá sa, že názov filmu je voľným pokračovaním názvu knihy Jozefa Tancera Rozviazané jazyky. Kniha vyšla pred pár rokmi a odvtedy sa už dožila viacerých vydaní. Cez osudy ľudí rozpráva o niekdajšej viacjazyčnosti starej Bratislavy. Vyznačuje sa citlivou otvorenosťou, ktorou Jozef Tancer dokáže počúvať pamätníkov zašlých čias. Tá istá otvorenosť sa prejaví aj vo filme. Krásne ju dopĺňa starostlivo vyberaná hudba a umelecké zábery.

Má zmysel zaznamenávať, čo odchádza? Alebo sa máme sústrediť len na budúcnosť a smutné kapitoly minulosti nechať upadnúť do zabudnutia? Podľa môjho názoru to zmysel určite má, dokonca je to veľmi potrebné. Bez poznania histórie územia, kde žijeme, bez poznania konania a pohnútok našich predkov nemôžeme pochopiť, kto sme, kde je naše miesto a prečo robíme to, čo robíme. Spoznávanie zabudnutých kapitol minulosti nám pomáha spracovávať a prekonávať naše strachy a predsudky. Ďakujem tvorcom za tento film.

Film si môzete pozrieť tu: https://www.rtvs.sk/televizia/archiv/15302?fbclid=IwAR1axR_ROeihgE0od0S0ryAcls0Zm1f__941ZoQCwBntM6O_9f16Oz7qshs

Diána Marosz

Diána Marosz

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  78
  •  | 
  • Páči sa:  209x

Som Maďarka z Maďarska, ktorá sa zaľúbila do slovenčiny. Rada objavujem veci, ktoré spájajú naše národy. Milujem stredovekú hudbu, prírodu, literatúru, ľudové umenie a krásu vo všetkom. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu