Či Čech, či Maďar, stále zle

Autor: Diána Marosz | 27.3.2020 o 21:22 | (upravené 28.3.2020 o 11:52) Karma článku: 8,26 | Prečítané:  1870x

Kató Petrich (1908–1987), študentka výtvarného umenia z Budapešti strávila so svojou spolužiačkou Annou Rohacsek v júli 1930 pár letných týždňov v odľahlej nemeckej dedinke v Československu.

Vo svojich listoch, ktoré písala odtiaľ rodičom, pôvabne opisovala okolie hornej Nitry a svet tamojších ľudí. Dedina sa volala Gajdel.

Viete, kde je Gajdel? Pod Kľakom. Dnes sa táto obec nazýva Kľačno a žijú tam v drvivej väčšine Slováci. Nemcov po vojne vyhnali. S názvom Gajdel som sa prvýkrát stretla pred pár mesiacmi, keď sme tadiaľ išli do Budapešti. Nad cestou visel veľký transparent s nápisom „Gajdlanské hody“. Prečo gajdlanské? pýtala som sa manžela. – Neviem, asi sa to kedysi tak volalo – odpovedal. Aj by som na túto epizódu zabudla, keby nie film „Stratené jazyky“ o karpatských Nemcoch, o ktorom som nedávno písala aj tu na blogu. Na článok o filme som dostala viaceré vzácne reakcie. Ozval sa mi medzi inými majiteľ krásne obnoveného nemeckého domu v Handlovej, ktorý už roky obdivujem. Náhodou sa dostal k môjmu článku a uvidel tam fotku svojho domu. Keď tieto zlé časy pominú a budeme mať cestu tým smerom, máme sa ozvať a ukáže nám aj interiér, ktorý je tiež dobový. No povedzte, nie je to dôvod na radosť?

Tým sa však reakcie neskončili.

Prekvapenie v podobe starých listov

Pred pár dňami som dostala mail s názvom Gajdel. Napísala ho pani docentka Katalin Petneki, teta mojej maďarskej priateľky, ktorá videla môj status o filme na Facebooku a cítila potrebu zareagovať. Gajdel? Veď to je Kľačno! – spomenula som si hneď na transparent s nápisom Gajdlanské hody.

V prílohe mailu som našla článok, ktorý pani Petneki zostavila na základe starých listov a pohľadníc svojej mamy, maliarky a učiteľky výtvarnej výchovy Kató Petrich. Veď to je senzačné! odpísala som jej hneď. Je úžasné, že tento vzácny materiál sa zachoval, a hlavne že sa našiel niekto, kto to dal všetko dokopy!

S láskavým povolením pani Petneki teraz priblížim tieto vzácne pamiatky aj Vám. Spravme si spolu výlet v čase – ako videli vtedajší Gajdel a okolie oči 22-ročného dievčaťa z maďarskej meštianskej rodiny?

 

V tridsiatych rokoch minulého storočia, v čase výletu dvoch slečien bol Gajdel obcou so zhruba 2000 obyvateľmi. „Je to nemecká dedina.“ píše slečna Kató v liste rodičom 4. júla 1930. Hoci Kató rozpráva výborne po nemecky, miestne nemecké nárečie jej robí spočiatku problémy:

„Títo tu rozprávajú veľmi čudne po nemecky. Najprv som si myslela, že hovoria slovensky. Tak si chrúmajú spoluhlásky a nenachádzam v tom nič švábske. (...) Keď hovoria medzi sebou, nerozumiem ani slovo, ale keď rozprávajú pomaly, je to celkom rozumné. Minule sme sa zhovárali s mliekarkou, sťažovala sa, že »schlechte Zájten, kain Arbait. Früher war besser, vor dem Krieg. Jetzt ist alles sehr tájer.« [zlé časy, niet práce. Predtým bolo lepšie, pred vojnou. Teraz je všetko veľmi drahé. Kató používa na zaznamenávanie miestneho dialektu svoj vlastný fonetický prepis, ktorý nechávam v originálnej podobe.] Ale potom dodala, keď som sa jej pýtala, či skôr bolo lepšie: »ja, uns ist ja egal, ob Tschech, ob Ungar. Immer schlecht.« [Nuž, pre nás je to jedno, či Čech, či Maďar. Stále zle.] Iná žena, ktorá niesla na chrbte obrovskú kopu sena a s ktorou som kráčala spolu po ceste, sa mi sťažovala, že nemajú kam ísť robiť. Predtým chodili všetci do Budapešti do fabrík, ale teraz sa nedá, nesmú ísť von zo Slowakei. Keď som sa jej pýtala, kto to zakazuje, vraví: »Ich waisz nicht, man hört nur von die Lájt, ich waisz nix.« [Neviem, počuli sme to od ľudí, neviem nič.]

Ako sa táto inteligentná mladá dáma dostala do Gajdla? Nevieme, prečo si vybrala práve túto lokalitu, z jej denníka a listov je však jasné, s akým cieľom tam išla: chcela sa v pokoji pripravovať na maturitu v prostredí, ktoré by bolo pre ňu aj z maliarskeho hľadiska inšpirujúce. Slečna Kató v tomto roku dokončila druhý ročník na Vysokej škole výtvarného umenia v Budapešti. V tej dobe sa na konci tretieho ročníka museli poslucháči rozhodnúť, či si vyberú smer umelecký alebo aj pedagogický. Pedagogický odbor však smeli navštevovať iba poslucháči s maturitou (pri umeleckom takáto podmienka nebola). Keďže Kató predtým navštevovala strednú školu bez maturity, musela ju zložiť dodatočne. V rovnakej situácii bola jej spolužiačka Anna, s ktorou gajdlanský pobyt absolvovala.

Česi a „Tóti“

Bývali v prenajatom dome miestnej učiteľky, „Frau Petyerity“. Dom pani učiteľky bol podľa opisu slečny Kató „pekný, stattliches [mohutný] dom, ešte v ten večer sme popozerali všetky tri miestnosti (...), ktoré sú nám k dispozícii. Veľmi milé, útulné izby, zrejme je to veľmi milá teta, lebo nám všetko takto nachystala a sprístupnila. Samý koberec, obraz a výšivky.“

Slečne Kató sa páči nielen dom, ale aj samotné okolie. „Dnes doobeda sme preskúmali časť okolia, je tu veľmi pekne, hory tu v blízkosti nie sú až také strašne veľké, krajina je rozmanitá, zovšadiaľ tečú malé vodné toky. Aj Nitra tadiaľ tečie. Ďalej celý pšeničný lán plný divých makov.“

Jej mama si v odpovedi spomína na ich spoločné prázdniny z r. 1918: „Predstavujem si to ako Ostrú Lúku. Aj tam bol potôčik, kde ste chytali raky. Pamätáš sa? Tak sa teším, že ste na takom peknom mieste. Tí smradľaví zlodeji Česi!“ Posledné slovo prečiarkla nielen raz, ale mnohokrát – píše pani Petneki, ktorá si myslí, že prababka sa azda zľakla cenzúry na pošte. Všimnite si, že nehovorí o Slovákoch, ale o Čechoch. Na Čechov sa vtedy v Maďarsku pozeralo ako na tých, ktorí obsadili Hornú Zem.

Slováci vystupujú v listoch slečny Kató ako „Tóti“. V tomto pomenovaní nie je nič pejoratívne – ako som už párkrát spomínala v mojich článkoch, v maďarčine sa výraz Tót dlho používal ako neutrálne pomenovanie Slovákov.

Slováci sa objavia už v prvom liste slečny Kató, v ktorom podrobne opisuje celú cestu z Budapešti do Gajdla. Cestovali vlakom, prestupovali v Szobe, v Parkani [dnes Štúrovo] a v Nových Zámkoch.

„17.50 odchádzal vlak [z Nových Zámkov] do Pravna [Nemecké Pravno, dnes Nitrianske Pravno], dovtedy sme zabíjali čas olovrantom a našou vzájomnou družnosťou. Smerom do Pravna išlo viac ľudí, ale my sme mali pre seba dve trojmiestne lavice, na ktorých sme sa zabávali ležaním, jedením a pozeraním sa von oknom. Pretože krajina bola stále krajšia, pred západom slnka všetko farebnejšie, dlhé tiene, kosiaci Slováci, stále viac hôr na obzore, čerstvý vzduch – čiže cítime sa dobre. Od Prievidze sme boli hádam už len my dve vo vlaku. Do Pravna sme došli pred pol jedenástou, gajdlanský kočiš naložil našu batožinu na koč, aj my sme tam vyliezli, a potom sme sa len čudovali, túliac sa k sebe pod nekonečne hviezdnym nebom s polmesiacom, že sme predsa len tu. Pri mesačnom svite sme sa kochali v čudnom malom kostolíku, v rozkošných maličkých domčekoch so zavretými očami. Išli sme 3/4 hodiny a skoro stále sme boli v Gajdli. Dedina je dlhá 5 km!“

Pravnianske príhody

Mama slečny Kató v ďalšom liste prosila dcéru, aby jej poslala pohľadnicu Nemeckého Pravna – chcela by vidieť, ako to tam vyzerá. Kató jej vyhovela:

 

Slečna Kató takto opisuje ich výlet do Pravna (išli tam s cieľom prevziať učebnice, ktoré im poslala rodina poštou):

„Poobede sme išli do mesta, do Pravna. O pol piatej, hovorili, ide tam autobus, my však máme ako jedinú časomieru moje hodinky, ktoré sa žiaľ vždy prispôsobia svojej majiteľke, a tak sme autobus zmeškali. Vyrazili sme teda peši, hovorili nám, že cesta trvá hodinu. Ale keď išlo okolo nákladné auto, poprosili sme ho, aby nás zobralo, potom nastúpila ešte jedna strašne smiešna malá procesia, ktorá hrozne po slovensky kvákala a išla pešo z Visnye [nepodarilo sa mi identifikovať, o akú dedinu ide, hypoteticky by to mohlo byť Višňové, aj v tom čase významné pútnické miesto]. Prichádzajúc do mesta sme chceli ísť najskôr do kostola veľmi originálneho tvaru, ale bol zavretý, a tak sme sa potichučky vkradli iba cez malé dvierka do kostolnej veže. Vyšli sme hore po maličkých drevených schodoch a zrazu sme sa ocitli pri obrovitánskom hodinovom mechanizme, z ktorého viseli strašne veľké váhy na dlhom lane a tvorili krásnu perspektívu. Veľké ozubené koleso rytmicky a tupo klepalo a vyzeralo ako samotný Čas s veľkým Č. Potom sme liezli ešte trochu vyššie po zaprášených schodíkoch a hore v maličkej miestnosti viselo 5 veľkých starých zvonov nízko nad nami a tak som sa bála, že čochvíľa sa začnú hýbať gewackelt [potácajúc], ale potom, keď nám neublížili, odvážila som sa chytiť srdce jedného z nich. Trochu sme sa báli, že možno sa tam nesmie motať, a preto sme sa tak hrozne zľakli pri zliezaní, keď zrazu bolo počuť veľký rachot a potom veľké dunenie. To len hodiny na veži odbili piatu.“

Politickú situáciu komentuje slečna Kató vo svojom liste z 10. júla 1930:

„Mužov skoro nevidieť, všetci sú vonku v práci, samé ženy a veľa detí. Ináč okupantov [Čechov] tu samozrejme veľmi ani nevidno, sem-tam v nejakom aute vojak vo veľmi hlúpej uniforme, v nedeľu na škole obrovská česká plachta. Aj riaditeľ je Čech, ale je to veľmi milý človek (alebo je Slovák? Jakob Veneny), čítala som u nich Prager Tagblatt a sú tam veľké referáty, že Oto tu, Zichy tam; pani riaditeľová hovorí, že Česi sa veľmi boja reštaurácie.“

Spomínaný pán riaditeľ nemeckej školy v Gajdli Jakub Venény je známa osobnosť – bol členom Spolku slovenských umelcov, sám maľoval, jeho tvorba sa vyznačovala národopisnou tematikou a dokumentovala región hornej Nitry. So slečnami z Budapešti si určite dobre rozumel aj kvôli spoločnému výtvarnému záujmu.

Všetko máme, až na ovocie

Slečna Kató podrobne informovala rodičov aj o strave. „Mlieko si kupujeme od susedy, dnes ráno som pila čerstvo prevarené mlieko, Anni pila čaj; obed nám poslal neďaleko bývajúci židovský hostinský, menu stojí 8 korún, čo sme jedli dve, stačilo, ale je to moc židovské, všetko sladké. Kel s cukrom...“ Keďže ich domáca nebola k dispozícii, „pre radu sa môžeme obrátiť na pani riaditeľovú, je to veľmi milá žienka, zoženie nám maslo, vajcia, ovocie.“ Miestna kóšer strava im teda nechutila, museli hľadať iné riešenie. „Po veľkom lámaní hlavy a vypočítaniach nám neostalo nič iné, ako terajšie riešenie, že sme sa dohodli so šoférom autobusu, aby nám každý deň viezol obed od pravnianskeho hostinského. Už sme trikrát jedli jeho stravu a sme strašne spokojné. (...) Pravda, že ju dostávame až o druhej, lebo vlak prichádza do Pravna o ¾ na 2, a autobus prechádza popred nás presne o druhej. Keď ho počujeme, vyjdeme k ceste, ani sa nezastaví, iba spomalí a my jedlo za jazdy chytáme. Toto je teda veľmi smiešne. Poobede dáme obedár do okna a šofér ho vyzdvihne, keď ide naspäť. Ráno nám dá suseda do okna liter mlieka, čo používame aj ako kyslé mlieko, na rannú kávu, prípadne ako krupicovú kašu. Aj chlieb nám nosia do domu. Maslo nám zháňa a posiela pani riaditeľová. Všetko máme, ale ovocie nemáme. Iba ak sem-tam nájdené jahody a divé čerešne, ktoré sú celkom dobré, minule sme boli zbierať s riaditeľovou rodinou, dnes nás zas volali na jahody, o chvíľu budú tu (...).

Raz ale zle pochodili s obedom. „V nedeľu sme boli veľmi nahnevané. V Pravne boli hody a šofér zabudol na náš obed. Neumrieme však od hladu, praženicou, salámou, krupicovou kašou sme nahradili nedeľné menu. Kúpili sme med, kilo, 12 korún.“

Zachovala sa aj pohľadnica, ktorú slečna Kató poslala rodičom z Čičmian. „Krásny celodenný výlet! Ľudové kroje! Domy! 4 a ½ hodiny z Gajdla, úžasná cesta. Skvelé počasie! Slováci! Hrozná pohľadnica! Čiastočne autobusom a čiastočne pešo teraz odchádzame naspäť.“

Ďalšie zaujímavé informácie z listov slečny Kató sa týkajú nákupov. „Dnes poobede pôjdeme do Pravna kúpiť si topánky, riaditeľ poradil obchod českej obuvníckej fabriky, kde sa dajú kúpiť veľmi dobré topánky za 68 korún, mužské zase za 79,99 koruny. Vy nepotrebujete niečo? Kúpila som si dva páry veľmi pekných hodvábnych pančúch za 22 korún. (...) Škoda, že tu nie je nejaké väčšie mesto, hovoria, že v Žiline sa dá veľmi dobre nakúpiť.“

Otec jej hneď poslal 200 korún s tým, aby kúpila jedny topánky aj pre mladšieho brata, ale mal obavy, či nebude problém na hranici pri preclení a tak navrhol dcére, aby zašpinila podošvy nových topánok. Povzbudzoval dcéru aj ku kúpe šiat, lebo „podľa mojich vedomostí tkaniny sú tam lacné“. A má kúpiť aj čokoládu „pre seba aj pre kamarátku Anni – na moje náklady, ale dobrú – lebo sa hovorí, že Česi sú veľkí majstri aj v čokoláde a je aj lacná.“

Z Gajdla Kľačno

Vzácna korešpondencia slečny Kató zachytáva svet, ktorý sa o pár rokov zmenil na nepoznanie. Počas vojny nemecké obyvateľstvo Gajdla evakuovali. Po vojne sa obyvatelia vrátili do zničenej, vypálenej dediny. Vlastné domy a pôdu si museli vymáhať späť, ale netrvalo dlho a opäť boli odvezení v mene kolektívnej viny do zberného tábora v Novákoch, odkiaľ väčšinu z nich vyviezli do Nemecka. Podľa informácií na stránke obce Kľačno bolo odsunutých 2434 občanov nemeckej národnosti.

„Zostali nemecké názvy častí chotárov, lesov (...). Do obce boli presídľovaní Slováci z rôznych kútov Slovenska i spoza hraníc, ktorí vo vojne prišli o všetok majetok a strechu nad hlavou. Prichádzali z Oravy, z Turca, neďalekých Čičmian a Fačkova, repatriovaní Slováci z Maďarska, Zakarpatskej Rusi. Všetka pôda i domy boli skonfiškované štátom a vzápätí prideľované novým občanom. Každý si mohol vybrať dom a pôdy toľko, koľko vládal obrobiť. Vtedy sa udiali mnohé neprávosti, ktoré sa prenášali do ďalších desaťročí.“ píše sa na stránke obce.

Verím, že tento skromný príspevok, ktorý som Vám mohla sprístupniť vďaka pani Katalin Petneki, dcéry slečny Kató, bude užitočným kúskom do zbierky pamiatok o obci Kľačno. Srdečne ho venujem dnešným obyvateľom Kľačna a všetkým ľuďom, ktorí sa radi vracajú do minulosti.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Jakuba Fila

Sme uprostred krízy a tvárime sa, že sa nič nedeje

Sme posledná generácia, ktorá ju môže zastaviť.

Premiér Matovič reaguje na kritiku prezidentky Čaputovej

Reakcia premiéra na prezidentkinu správu o stave republiky.


Už ste čítali?