Kysuce očami Maďarky

Autor: Diána Marosz | 20.5.2020 o 8:04 | Karma článku: 11,65 | Prečítané:  8113x

Kdesi hlboko v horách, tam, kde už z hlavnej cesty nevidno, čupia drevenice. Sú roztrúsené, akoby nimi nejaká obrovská ruka vrtošivo obsypala chrbáty hôr.

Niektoré sú ešte obývané, niektoré prerobené chatármi. Niekedy vkusne, niekedy nevkusne. Ostatné chátrajú. Veľa z nich už spadlo, alebo pokorne čaká na svoj zánik.

Svet kysuckých kopaníc ma začal zaujímať už dávnejšie. Samotný jav kopaníc je pre mňa ako človeka z Maďarska fascinujúci, v Maďarsku totiž podobné horské osady nemáme.

Keď som bola malá, snívala som o tom, že raz budem bývať kdesi vysoko v horách na samote. Bola to čisto romantická dievčenská predstava, odtrhnutá od reality.

Teraz už viem, že život v horách kedysi vôbec nebol idylický. Bola to tvrdá drina, každodenný boj o prežitie. Vrchári boli tvrdí ľudia, žiadne romantické citlivky.

Náznaky tej tvrdosti ostali aj v potomkoch vrchárov, aj keď už väčšinou opustili životný spôsob svojich predkov. V rokoch, keď som sa presťahovala na Slovensko a učila som sa rozlišovať jednotlivé regióny, so záujmom som pozorovala, ako hovoria Slováci o iných Slovákoch. Žilinci spomínali „Kysučanov“ so skoro rovnakým pohŕdaním ako „východniarov“. Stereotypy a škatuľkovanie vždy beriem s rezervou. Výsmešky z východniarov ani z Kysučanov som teda nebrala príliš vážne. Každý stereotyp má však v sebe aj zrnko pravdy, aj keď je samozrejme povrchný a zovšeobecňujúci.

Akí sú teda tí povestní Kysučania?

Ťažko by som to vedela sformulovať tak, aby to rovnako platilo pre všetkých obyvateľov Kysúc, veď tento región je dosť členitý a rozmanitý. Osobne poznám pár skvelých ľudí z Kysúc, s ktorými nemám žiadne problémy.

Manžel robil roky v Kysuckom Novom Meste. S Kysučanmi vychádzal dobre, viedol s nimi siahodlhé debaty o Maďaroch, ktorých väčšina z nich „tradične“ nemala v láske. Okrem toho sa naučil od nich šťavnato nadávať. Predtým nikdy nehovoril vulgárne, ale na Kysuciach sa to naňho tak nalepilo, že hoci tam už nejaký čas nerobí, nie a nie sa to z neho odlepiť.

Mojím hudobným hitom z Kysúc je pesnička Mám to tu rád od Koka a Roka. Pred pár rokmi túto nádejnú dvojicu objavil syn alebo manžel, už si presne nepamätám. Tá pieseň je asi jediná vec, v ktorej tolerujem vulgarizmy. Nie sú totiž svojvoľné, úplne zapadajú do kontextu. Videoklip je tiež podarený. Je tam všetko – bezútešná socialistická architektúra, depresívne scénky vykorenenej mládeže, rekvizity vyprázdnenej kresťanskej tradície a v pozadí krásne hory v jesenných hmlách... skrátka Kysuce.

Pred pár rokmi som objavila blog jedného pána doktora, Jozefa Marca, rodáka z jednej z kysuckých osád, či ako sa tam hovorí, „pľacov“. Písal o svojich výpravách krížom-krážom kysuckými osadami, o tom, ako dokumentuje odchádzajúcu kopaničiarsku kultúru. Jeho články ma vtiahli do toho zvláštneho, fascinujúceho sveta. „Drevený život, kamenný chlieb“ – ako hovorí trefný názov jednej z jeho kníh. Hneď, keď som uvidela jej obálku, vedela som, že ju chcem. Manžel mi ju kúpil na narodeniny. Je taká obrovská, ťažká a hrubá, že sa nedá prečítať na jeden šup, ani na dva. Je to skôr typ knihy ako Biblia – človek ju má po ruke a každý deň si z nej niečo prečíta.

Kniha rozpráva príbeh kysuckých vrchárov, obyvateľov tohto odľahlého kraja. Príbeh písaný rukou ťažkou, mozoľnatou, ktorá dokázala vytvoriť z dreva, kameňa a hliny jedinečný svet surovej krásy. Svet, ktorý odchádza, alebo už v podstate aj pominul. Jeho pozostatky však ešte stále majú v sebe tú čarovnú moc, aby dokázali človeka citlivého voči krásam prírody a ľudovému obydliu v nej fascinovať.

Skryté Kysuce

Asi pred pol rokom som pocítila silnú túžbu spoznávať tento čarovný kraj aj trochu podrobnejšie. Pochodiť ho krížom-krážom, nielen po značených turistických chodníkoch. Dozvedieť sa niečo viac o osadách, skrývajúcich sa v hlbokých lesoch a v strmých stráňach. Pokochať sa v dreveničkách, dotknúť sa ich sčernených trámov. Nadýchnuť sa vône lesa, započúvať sa do ticha, do svišťania vetra. Vycítiť niečo z tajomstiev dávnych osudov, ktoré sa odohrávali  na „pľacoch“.

Na internete som objavila stránku www.mojekysuce.sk, kde sa v kapitole Skryté Kysuce nachádzajú opisy túr po rôznych osadách z pera pána Antona Opiala. Najradšej by som išla hneď! Kvôli korone sme to museli o pár týždňov odložiť, ale teraz prišiel čas, keď sme konečne mohli vyraziť. Za dva víkendy sme absolvovali dva výlety. Navštívili sme niektoré osady Dlhej nad Kysucou a Zákopčia.

Už samotné názvy osád ma fascinujú – Strakovci, Kožovci, Škulavíkovci, Škripkovci, U Gaci... V osade Kýčera nad Dlhou nad Kysucou sa nachádza aj maličký cintorín. S dcérami dlho skúmame mená a fotografie na starých hroboch. Väčšina z nich je už zarastená. Predstavujem si svet ľudí, ktorí tu ležia. Ich život tiekol ako rieka v pevnom koryte. Boli šťastní? Vnímali tú krásu, v ktorej žili? Alebo nerozmýšľali v takýchto kategóriách? Boli spokojní tam, kde žili, alebo boli medzi nimi aj takí, ktorí túžili uvidieť ďaleký svet za hranicami osady?

Kvitnúce ovocné stromy, horské lúky. Raj. Výhľady na Moravsko-sliezske Beskydy. Storaká jarná zeleň stromov. Napadnuté, suché smrečiny s opadávajúcou kôrou. Smutné holoruby.

 

Pri jednej drevenici na nás šteká pes. Čoskoro sa objaví aj domáca pani pri plote a dá sa s nami do reči. Dozvedáme sa od nej, že bola to drevenica jej rodičov, že odkedy trvá korona, sa tam presťahovala aj s manželom z ich bytu v Turzovke, že deti im vozia potraviny na džípe a že oproti má drevenicu jeden Moravák, ktorý je nešťastný, že tam nemôže prísť kvôli zavretým hraniciam. Pani jej našťastie pravidelne vetrá. Je dobré mať dobrých susedov.

Pani sa zvedavo dozvedá, čo tu vlastne hľadáme, odkiaľ ideme, kde bývame a tak. Manžel jej prezradí, že som vášnivá obdivovateľka Kysúc a že ma inšpirovali knihy pána Jozefa Marca. – Áno, jasné, poznám ho, bol tu aj minulý týždeň! – oznámi teta a ukazuje na húštinu o kúsok ďalej. – On je už taký, aj minule vyťahoval starú posteľ z tej chalupy, čo tu stála. Potom neprešiel týždeň a chalupa sa zrútila.

– Mama, tá teta hovorila po česky – konštatuje Cilka, keď sa s gazdinkou rozlúčime. – Nie, Ciluška, to bolo miestne nárečie, vieš? Ľudia na Kysuciach rozprávajú trochu inak ako v Žiline. Ale stále je to slovenčina.

Drevenice, vraky, Panna Mária a prehrávač v okne

Opustených dreveníc na spadnutie je viac, stretáme ich v každej osade. Umierajú pomaly a tichučko, bez náreku. Jedna je už napoly spadnutá, strecha zalomená, komín zrútený, okenné rámy prázdne... Stále je však krásna.

Pánovi Opialovi touto cestou ďakujem za skvelý popis cesty. Je to dobrodružné, občas sa cítim ako v nejakej napínavej orientačnej hre: „Pri pohľade vpravo uvidíme na dvore dreveného – neobývaného –  domu krytú studňu. Prejdeme popri nej vľavo a čoskoro nájdeme vpravo dnes už málo využívaný chodník vedúci k ďalšej osade.“ Funguje to stopercentne, ani raz sme nezablúdili!

Pri opustených chalupách bujnie vegetácia. Pri obývaných zas miestami bujnejú iné veci, nanosené ľudskou rukou. Pri jednej drevenici nás napríklad vítajú vraky, nefunkčné traktory, vlečky, pneumatiky a iné haraburdy. Je ich toľko, že to vyzerá pomaly ako ozajstné smetisko. Opantá ma nepríjemný pocit. Človek dokáže sprzniť aj najkrajší kút v lone prírody.

V inej osade diskotéková nálada – v okne škaredej socialistickej jednoposchodovej budovy vystavený prehrávač vyhráva popové hity na plné pecky. Pred tým istým domom v záhrade kaplnka s Panenkou Máriou a s umelými kvetmi. S umelými kvetmi nie som kamarátka. Hlavne nie v horskej osade. Som v tom asi sama, lebo kaplnky vídavame aj v iných osadách a všade sú hojne zasypané fialovo-ružovo-červeno-oranžovo-modrými výtvormi. Asi sa to teda obyvateľom osád páči.

Už dlhšiu dobu rozmýšľam o tom, kedy a prečo nastal ten zlom, kedy sa vkus ľudí tak neodvratne zmenil, kedy stratili prirodzený cit pre krásu. Lebo ten cit kedysi nepochybne mali, svedčí o tom architektúra aj úžitkové predmety, ktoré vyrábali. Ako píše Jozef Marec: „Ani krutá životná realita, ani ruky tvrdé a popraskané ako kôra starého javora nedali zabudnúť, že súčasťou života je aj krása. Hľadisko estetické aj dnes na mnohých obydliach bije do očí. Staré chalupy boli krásne. Boli štíhle, elegantné, účelné a vytvárali vo svojich kútoch prírody neprehliadnuteľnú harmóniu krajiny.“

Ten zlom nastal asi vznikom hromadnej priemyselnej výroby. Prejavilo sa to v mnohých oblastiach, napríklad v strešných krytinách. Začali sa objavovať „moderné“ materiály, ktoré dopĺňali alebo úplne nahrádzali doterajšie šindle. Napríklad taký plech. Ako som sa dozvedela z knihy pána Marca, na začiatku to bol plech z plechových sudov od nafty. Nuž, obyvatelia osád boli vynaliezaví, v konečnom dôsledku to môžeme vnímať aj ako recykláciu – naftu totiž používali do naftových motorov.

Keby len ten plech, ale postupne prichádzali aj iné modernizačné prvky. Jozef Marec spomína zaujímavý fenomén: vrchári, ktorí chodili robiť na Moravu, videli tam iný, priemyselne vyspelejší život a začali sa za svoje drevenice hanbiť. Chceli z nich vyrobiť murované domy, tak ich ohádzali maltou, pod ktorou potom drevo hnilo. Za komunizmu sa to ešte zhoršilo. „... komunistickí pohlavári sa radšej pozerali na stehná tancujúcich folklórnych zboristiek ako na samoty. V očiach ideológov bola drevenica symbolom prekážok pri rozorávaní medzí aj ideovým symbolom biedy.“ (J. Marec v rozhovore pre Plus7dni, celý rozhovor si môžete prečítať tu.)

V slovenskej kultúre sú viaceré fenomény, ktoré obdivujem. Jedným z nich sú trávnice, o ktorých som tu už kedysi písala. Kopaničiarska kultúra Kysúc by sa tiež bezpochyby dostala na môj zoznam vecí, ktoré ma zo slovenskej kultúry najviac oslovili. Svet ľudí, ktorí dokázali holými rukami vytvoriť z divočiny domov. Svet na odchode.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Jakuba Fila

Sme uprostred krízy a tvárime sa, že sa nič nedeje

Sme posledná generácia, ktorá ju môže zastaviť.

Rozprávky SME

Traja zhavranelí bratia (číta Robert Roth)

Klasické rozprávky (nielen) pre vaše deti.


Už ste čítali?