reklama

Keby nebolo Trianonu, môj manžel by sa nikdy nenarodil

4. júna 2020. Sté výročie podpísania Trianonskej mierovej zmluvy. Pre Maďarov dôležitý dátum. Otvorím internet a všade samý Trianon.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

Podpísanie mierovej zmluvy ustálil rozpad Uhorska, vytýčil nové hranice Maďarska a nástupníckych štátov. Za hranicami nového Maďarska sa ocitli vyše tri milióny Maďarov. Ďalších 420 000 utieklo z odčlenených území do Maďarska, hlavne do Budapešti, kde im nevedeli ponúknuť ani prácu, ani bývanie. Mnohí z nich žili roky vo vagónoch, medzi nimi aj mama mne blízkeho človeka. Tento človek, ktorý mi v rokoch dospievania na pár rokov nahradil otca, často rozprával o tom, ako rodina jeho mamy ušla z Československa. Vždy o tom hovoril s veľkými emóciami. Videla som status, ktorý dal na Facebook 4. júna 2020: „Dnes som začal svoj deň minútou nemého státia v pozore.“

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ja osobne som nemala k Trianonu nijaký vzťah. Keď som bola dieťa, v našej rodine sme sa o tejto téme nebavili. Nemala som nikoho, kto by pochádzal z odtrhnutých území. Bolo to ešte za minulého režimu, keď samotná trianonská otázka bola tabuizovaná.

Pôvodne som neplánovala písať o Trianone. Neviem a ani nechcem sa odborne vyjadriť k tejto problematike. Niektorí z mojich verných čitateľov mi však naznačili, že by som mala niečo napísať k tomuto výročiu. Potom ma oslovil Lukáš Krivošík, či by sa so mnou mohol porozprávať o Trianone pre denník Postoj. No bolo mi to treba...? – bola moja prvá myšlienka. Ale keďže pána Krivošíka pokladám za slušného a korektného novinára, nakoniec som súhlasila.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Potom som si povedala, že keď to teda môžem povedať pre Postoj, tak prečo by som o tom nemohla napísať aj tu na blogu.

Urobme spoločnú akciu

Začnem to trocha obšírnejšie. Niekedy na jeseň minulého roka nám zavolal pán Mičovský (terajší minister pôdohospodárstva). Blíži sa storočnica Trianonu a pri tejto príležitosti by chcel zorganizovať spoločnú spomienkovú akciu vo Francúzsku, priamo na mieste, kde bola mierová zmluva podpísaná. Chcel by, aby tam boli prítomní Slováci aj Maďari a aby vzájomne vyhlásili, že rešpektujú pocity a postoje toho druhého, že chcú žiť v mieri a vo vzájomnej úcte.

Potešila som sa tomuto nápadu. Dohodli sme sa, že sa pokúsime dať dokopy skupinu ľudí z obidvoch strán.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V januári tohto roku som sa zúčastnila na podujatí Café Európy v Žiline s názvom Trianon – storočná krivda Maďarov? Diskutovali Roman Holec, Kálmán Petőcz a Tomáš Strážay. Bola to múdra a kultivovaná debata, žiadne vražedné vášne. Po diskusii sme sa ešte rozprávali s pánom Petőczom, spomínal, že by chcel zorganizovať nejaké slovensko-maďarské akcie ohľadom stého výročia.

Potom prišiel koronavírus a všetko bolo inak. Nekonali sa žiadne akcie. Nešli sme do Francúzska. Tri mesiace sme neboli ani v Maďarsku.

A tak som celý fenomén „Trianon“ sledovala iba na internete. Videla som všeličo. A premýšľala som.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Čo by bolo, keby...

Keby nebolo Trianonu, môj manžel by sa s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy nenarodil. Tým pádom by sa nenarodili ani moje deti. Ako to myslím?

Manželova stará mama sa narodila v roku 1911 v maďarskej rodine v Michalovciach. Vydala sa za Slováka, ktorý pracoval v justícii v Košiciach. Neskôr sa presťahovali do Žiliny. Ich dcéra, moja svokra robila v žilinskej mliekarni. Tam sa zoznámila so svojím budúcim manželom, ktorý pochádzal z Havířova.

Nuž, keby nebolo Trianonu, všetko by bolo inak. Starý otec by sa pravdepodobne pomaďarčil, aby mohol ostať vo svojom fachu. Nepresťahovali by sa do Žiliny, z ich detí by vyrástli Maďari a moja svokra by sa nikdy nezoznámila s mojím havířovským svokrom. Alebo aj keby sa presťahovali na sever, v žilinskej mliekarni by nerobili zahraniční inžinieri z Čiech, takže výsledok by bol rovnaký. Sú to samozrejme len hypotetické úvahy.

Neviem odhadnúť, ako by sa vyvíjal osud slovenského obyvateľstva, keby sa Uhorsko nerozpadlo. Keď však čítam maďarské písomnosti zo začiatku 20. storočia, isté smerovanie je jasné:

Treba teda využiť každú príležitosť a prostriedok, lebo teraz je reč o tom, či sa pomaďarčí celé okolie, alebo neskôr budeme horko plakať kvôli našej hriešnej ľahostajnosti!

Vedomie, že jediným istým základom jednotného uhorského štátu a maďarskej hegemónie v budúcnosti je kultúrna nadradenosť Maďarstva, nech zocelí energiu našich vodcov, a nám, bezmenným nádenníkom verejného vzdelávania nech naďalej otvára žriedla podporujúceho záujmu a obetavosti.

Citáty pochádzajú z výročných správ žilinskej reálky (rok 1896 a 1913).

Revizionistický plagát z obdobia medzivojnového Maďarska v učebni dejepisu v jednej budapeštianskej škole. Fotil ho môj syn počas dejepisnej súťaže.
Revizionistický plagát z obdobia medzivojnového Maďarska v učebni dejepisu v jednej budapeštianskej škole. Fotil ho môj syn počas dejepisnej súťaže. (zdroj: S. Marosz)

My Maďari máme sklon pozerať sa na trianonskú problematiku len z nášho uhla pohľadu. Ublížili nám, ukrižovali naše Uhorsko. Trpeli sme a stále trpíme. Nikdy nezabudneme. Nezaujíma nás, prečo sa tak stalo. Či náhodou sme nemali aj my nejaký podiel na tom žalostnom výsledku. Ani to nás nezaujíma, ako to prežívajú naši susedia.

„Kráľovstvo jedného jazyka a jedného mravu je slabé a krehké“

Maďarská vláda dala v Budapešti postaviť na storočnicu nový pamätník. Je to sto metrov dlhá chodba v zemi oproti parlamentu, na stenách ktorej sú vyryté názvy všetkých obcí bývalého Uhorska. Problém je v tom, že názvy pochádzajú zo zoznamu z roku 1913. Vtedajšia administratívna reforma pomaďarčila názvy množstva obcí na etnicky slovenských a rumunských územiach, kde Maďari nikdy nežili. Proces, ktorý vyústil do zákona zjednotenia názvov všetkých obcí Uhorska, sa začal už v 80-tych rokoch 19. storočia. Úradníci, ktorí sa tomu venovali, vymýšľali umelé, často úplne neodôvodnené, historicky nepodložené názvy. Hádajte napríklad, aká slovenská obec sa skrýva pod názvom Dombelve. Prezradím vám: Zákopčie. A čo môže byť Fenyvesszoros? Svrčinovec.

Detail nového pamätníka národnej spolupatričnosti v Budapešti
Detail nového pamätníka národnej spolupatričnosti v Budapešti (zdroj: Program Imreho Steindla/Facebook)

Detail nového pamätníka v Budapešti / Steindl Imre Program Facebook

Pomaďarčenie týchto nemaďarských názvov, ktoré právom vyvolalo odpor v kruhoch miestneho obyvateľstva, je ťažkým dedičstvom – hovorí historik László Szarka v článku v Új Szó, v ktorom uvažuje o aspektoch spracovania trianonského dedičstva. Už samotný názov článku je veľavravný: Mnohojazyčná krajina – jednojazyčný sen a pamäť(ník). László Szarka zdôrazňuje, že okrem maďarsko-maďarského dialógu (čiže dialógu medzi Maďarmi žijúcimi v Maďarsku a Maďarmi v nástupníckych štátoch) by sme sa mali sústrediť aj na hľadanie spoločných odpovedí na naše niekdajšie konflikty s potomkami etník, s ktorými sme spolu bývali v Uhorsku.

Úplne súhlasím s touto úvahou. Väčšina Maďarov si vôbec neuvedomuje, že v historickom Uhorsku žili okrem Maďarov aj iné národnosti. Zabudli sme na odkaz nášho spoločného kráľa sv. Štefana: „Kráľovstvo jedného jazyka a jedného mravu je slabé a krehké“.

(Len malá poznámka: ku zmene názvov došlo aj na druhej strane – po druhej svetovej vojne Slováci premenovali niektoré obce s maďarským obyvateľstvom – takto vzniklo z Parkanu Štúrovo, z Čeklísu Bernolákovo, zo Starej Ďaly Hurbanovo atď. Nečudujme sa, že to dráždi maďarských obyvateľov týchto obcí rovnako, ako opačný akt dráždil kedysi Slovákov.)

Spolupatričnosť

Dostala sa ku mne turíčna kázeň maďarského diecézneho biskupa Jánosa Székelya zo Szombathelyu. Kázeň bola o Trianone. Čakala som niečo v duchu trianonského trúchlenia a spolupatričnosti všetkých Maďarov (4. jún je od r. 2010 oficiálne Dňom národnej spolupatričnosti Maďarov). Pán biskup ma však veľmi pozitívne prekvapil. Povedal medzi inými tieto vety:

„Medzi príčinami Trianonu je aj naša vlastná zodpovednosť. Maďarská politická elita túžbu našich národností buď nepočula vôbec, alebo len veľmi neskoro. (...) Spracovanie trianonskej traumy má z našej strany jeden veľmi dôležitý krok, ktorý mnohí z nás urobia asi veľmi ťažko: mali by sme sa naučiť prežívať radosť susedných národov. Tú radosť, že Slovensko, Chorvátsko, Slovinsko, Rumunsko, Ukrajina, teda susedné národy, niektoré z nich prvýkrát počas histórie mohli uskutočniť svoj sen, aby sami tvorili a pestovali svoju vlastnú kultúru. Myslím si, že sa musíme naučiť úprimne prežívať radosť susedných národov.“

Potom porozprával príbeh: na františkánskom gymnáziu mal vynikajúceho učiteľa maďarčiny, ktorý sa na hodinách literatúry venoval aj spisovateľom susedných národov. „Bol to pre nás neskutočne veľký zážitok. Otvoril nám oči, srdce. Aké by to bolo dobré, keby sa niečo podobné dialo v každej maďarskej škole.“

V súzvuku s týmito slovami sa nesú úvahy muža z krátkeho videa, ktoré pripravili členovia Hnutia zmierenia Charta XXI. Pýtali sa okoloidúcich v Budapešti na nábreží Dunaja, čo si myslia o Trianone a čo by odkázali svojim pravnúčatám. Jeden sympatický muž povedal vetu, ktorú som aj ja vyslovila v rozhovore pre Postoj: pripomínajme nielen spolupatričnosť Maďarov, ale aj spolupatričnosť Maďarov s okolitými národmi. A na záver ešte pridal úplne skvelý nápad: cestou zblíženia by mohlo byť, keby sa každý z nás naučil jazyk jedného zo susedných národov. Teším sa, že ja som túto úlohu už splnila a povzbudzujem každého, aby sme sa učili jazyky našich susedov. Verte, má to blahodarný vplyv na búranie predsudkov!

Mapa Uhorska s národnostným delením podľa sčítania obyvateľstva z r. 1880
Mapa Uhorska s národnostným delením podľa sčítania obyvateľstva z r. 1880 (zdroj: Ferenc Réthey/Wikimedia Commons)

V duchu spolupatričnosti národov strednej Európy sa uskutočnila aj veľmi pekná symbolická umelecká akcia jedného budapeštianskeho hudobného telesa. Medzinárodne uznávaný mužský zbor sv. Efréma na čele s Tamásom Bubnóm zorganizoval v deň výročia trianonskej zmluvy online hudobnú modlitbu za národy Karpatskej kotliny. „Pre nás Maďarov je trianonské rozhodnutie veľmi bolestivé, ale naša história mala veľa ťažkých období, ktoré sme prežili a znovu sme z nich povstali. My v zbore sv. Efréma si myslíme, že sami si nedáme rady. Je však pre nás nádejou, že skoro tisíc rokov sme žili spolu s tunajšími národmi. Aj teraz musíme nájsť spoločnú reč o budúcnosti v Karpatskej domovine.“

V rámci online modlitby zaznel Otčenáš v 16 jazykoch Karpatskej kotliny a mariánske piesne v jednotlivých jazykoch: po slovensky, rumunsky, nemecky, rusínsky, rómsky, hebrejsky, chorvátsky, poľsky, bulharsky, taliansky, arménsky, srbsky, slovinsky, ukrajinsky, grécky a maďarsky.

Ak máte voľnú hodinku a záľubu v krásnej farbe mužských hlasov, vypočujte si celú hudobnú modlitbu. Modlitbu a pieseň v slovenčine nájdete od 18:55. Neprezradím, ktorá to je, určite ju spoznáte. Som rada, že som slovenskú pieseň mohla zboru sprostredkovať práve ja. Myslím, že ich slovenská výslovnosť je obdivuhodná. Posúďte sami.

Vedúci zboru v úvode modlitby povedal: „Ten, kto dnes triedi, posudzuje alebo uráža obyvateľov Karpatskej kotliny podľa toho, akým jazykom rozprávajú, mal by si byť vedomý toho, že s veľkou pravdepodobnosťou osočuje jazyk, kultúru a ľudskú dôstojnosť svojich prarodičov alebo pravnúčat.“

Myslím, že táto veta vystihuje podstatu: poukazuje na nezmyselnosť vzájomnej nevraživosti. Buďme otvorení a majme úctu k druhému.

Diána Marosz

Diána Marosz

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  78
  •  | 
  • Páči sa:  209x

Som Maďarka z Maďarska, ktorá sa zaľúbila do slovenčiny. Rada objavujem veci, ktoré spájajú naše národy. Milujem stredovekú hudbu, prírodu, literatúru, ľudové umenie a krásu vo všetkom. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu