A nejde tu o nejaké kvalitatívne hodnotenie ľudí alebo národa, skôr o jazykový fenomén. Je maďarčina zdvorilejšia ako slovenčina?
Občas, keď sedím v čakárni v nejakej ambulancii a čítam nápisy na dverách, premýšľam o tejto otázke. Najviac ma vie zabaviť oné známe „Neklopať!“. Niekde až s troma výkričníkmi: „Neklopať!!!“. A niekde ešte aj s medzerou medzi slovom a výkričníkmi: „Neklopať !!!“. Hoci tu už máme do činenia s evidentnou chybou (interpunkčné znamienka sa majú písať hneď za slovom bez medzery), rozumiem tomu: autorovi nápisu sa asi zdalo, že tie výkričníky až tak nevyniknú, keď stoja hneď za slovom, nuž pridal medzeru, aby to bolo pre pacientov úplne jasné. Žiadne klopanie. Čušte a čakajte!
Nemyslím si, že zdravotníctvo v mojej vlasti (v Maďarsku) je na tom oveľa lepšie ako na Slovensku. Napriek tomu je úplne nepredstaviteľné, aby v nejakej maďarskej ambulancii visel nápis „Nem kopogni!!!“ To by bol vrchol neslušnosti a drzosti. Štandardný maďarský nápis znie nasledujúco: Prosíme vás, aby ste nevyrušovali ordináciu klopaním! (Kérjük, ne zavarja kopogással a rendelést!) Informačná hodnota je v podstate rovnaká, ale spôsob predsa len kultivovanejší.
To, čo slovenčina vyjadrila stručne, jedným infinitívom, maďarčina opisuje celou vetou. Môže nás to viesť k rôznym špekuláciám.
Po prvé:
Môže sa nám zdať, že slovenskí aj maďarskí lekári sú alergickí na klopanie. Akurát jedni to vyjadrujú stručnejšie a bez okolkov, druhí aj so zdvorilostnou omáčkou. Pri pohľade na dnešnú situáciu zdravotníctva a na každodenný nával pacientov sa tá „alergia” dá pochopiť a rešpektovať. Skúsme byť empatickí: predstavme si, že by na ich dvere denne zaklopalo 50-100 ľudí. Bolo by to určite veľmi frustrujúce. Touto cestou chcem vyjadriť môj obdiv všetkým lekárom, ktorí napriek ťažkým podmienkam dokážu byť milí a ľudskí a vnímať pacienta ako človeka. Takých je určite viac. Vždy je pre mňa príjemným prekvapením, keď za dverami s odstrašujúcim „Neklopať!” sedí normálny, slušný lekár. A keď má aj milú sestričku, tak môj deň je ešte krajší. Niekedy mi však v hlave vŕta tichá otázka: nedalo by sa to zvládnuť bez toho hrozného nápisu? Možno by stačilo sformulovať ho trochu milšie...
Po druhé:
V čisto jazykovej rovine nás tento problém môže nabádať, aby sme trochu popremýšľali o povahe našich dvoch jazykov. Vo všeobecnosti platí, že maďarčina je rozvláčnejšia, kvetnatejšia a používa viac zdvorilostných fráz. (Už vidím tie nahnevané komenty o mojom maďarskom šovinizme :). Práve preto chcem zdôrazniť, že nehodnotím „kvalitu“ jednotlivých jazykov a netvrdím, že niektorý je „lepší“ a niektorý „horší“. Pre mňa sú obidva úžasné a jedinečné vo svojej originálnosti.) Jednoduchým príkladom môže byť situácia, keď na ulici oslovujeme neznámych ľudí, aby nám poradili:
Prepáčte, mohli by ste mi povedať, ako sa dostanem na hlavné námestie? (Elnézést kérek, meg tudná mondani, hogyan jutok el a főtérre?)
Štandardná maďarská opytovacia veta. V slovenčine by som to isté vybavila oveľa kratšie:
Prosím vás, ako sa dostanem na hlavné námestie?
Nedávno som čakala na röntgen v jednom žilinskom zdravotníckom zariadení. Radiológ, veselý pán v strednom veku volal pacientov zvučným hlasom: Pani X.Y., ráčte vstúpiť! Hneď som sa cítila lepšie napriek zlomenému členku. Pripadalo mi to veľmi zdvorilé a galantné. Maďarský ekvivalent slovesa ráčiť (szíveskedni) sa používa dosť často, hoci v poslednej dobe sa tiež vytráca. V mojej budapeštianskej mladosti som veľa cestovala metrom. Keď sa zatvárali dvere, príjemný mužský hlas pri každej zastávke upozornil cestujúcich: Ráčte dávať pozor, dvere sa zatvárajú! (Szíveskedjenek vigyázni, az ajtók záródnak!) A na konečnej sme si mohli vypočuť dlhšiu výzvu: Prosíme našich milých cestujúcich, aby po zastavení ráčili opustiť vlak a upozornili na to aj svojich spolucestujúcich. (Kérjük kedves utasainkat, hogy a megállás után szíveskedjenek elhagyni a vonatot, és erre figyelmeztessék utastársaikat is.) Keď som bola malá, často som rozmýšľala, prečo sa metro volá vlak a kde sú tí spolucestujúci, ktorých treba upozorniť, aby ho opustili, lebo to nepochopili sami od seba. Zdá sa, že dnešní cestujúci sú chápavejší, lebo tú poslednú polvetu v novšej verzii už nepočuť. Nebývam už v Budapešti, metrom cestujem málo, ale mám pocit, že obnovené znelky nekladú až taký dôraz na zdvorilostné frázy. Namiesto „ráčte dávať pozor” sa dnes v metre hovorí „prosím, dávajte pozor”. Som asi staromódna, ale mne sa viac páčila staršia verzia.
Ďalšou zaujímavou oblasťou v našich jazykoch sú oslovenia. Moje deti, ktoré chodia do školy v Žiline, sa vždy čudujú, keď im rozprávam o tom, že my sme na základnej škole oslovovali učiteľky a učiteľov po mene. Marika néni (teta Marika), Erzsi néni (teta Betka), Gabi néni (teta Gabika), Gyuszi bácsi (ujo Julo)… V Maďarsku je to úplne normálne. Oslovenie pani učiteľka (tanárnő) a pán učiteľ (tanár úr) sa používa až na strednej a na vysokej škole. Áno, aj na vysokej. Žiaden pán doktor, pani docentka. Pán profesor už áno, ale aj profesorov sme oslovovali väčšinou familiárnejším „tanár úr”. Nikto si na tituly a funkcie nepotrpel. Keď som začala študovať na Žilinskej univerzite, trvalo mi istý čas, kým som si zvykla na ten komplikovaný systém oslovení. Páni doktori, docenti a profesori… my študenti sme mali čo robiť, aby sme sa nepomýlili. V slovenskom akademickom prostredí som si v plnej hĺbke uvedomila aj problém, s ktorým sa viac-menej borím, odkedy bývam na Slovensku: Slováci si veľmi potrpia na tituly. Ťažko im ide do hlavy, že existujú krajiny, kde ľudia s vysokoškolským vzdelaním nemajú titul. Ako také Maďarsko. U nás majú tituly len doktori a právnici (obidvaja rovnako dr.) a tí, ktorí majú doktorát. Tým pádom ja, hoci mám z maďarskej univerzity dva diplomy magisterského stupňa, na Slovensku nie som oprávnená používať titul Mgr. Mne to dlho ani nevadilo, až kým som nezistila, že v istých oblastiach sa žiaľ k človeku správajú podľa toho, či má titul, dosť odlišne. Považujem to za absurdné. Prečo posudzovať ľudí podľa toho, aké vzdelanie majú na papieri? V istých prípadoch to môže byť veľmi zavádzajúce.
Čo z toho všetkého vyplýva? Pre mňa pocit, že Slováci, hoci sa na rozdiel od Maďarov vyjadrujú väčšinou stručnejšie a bez príliš rozvláčnych zdvorilostných fráz, v istých oblastiach sú formálnejší a dávajú väčší hold rôznym formám autority.
Na záver jedna čisto teoretická úvaha. Som presvedčená, že slovenčina disponuje v oblasti zdvorilostných fráz podobnou slovnou zásobou ako maďarčina. To znamená, že po slovensky sa dá rozprávať rovnako zdvorilo a vyberane, akurát v každodennej komunikácii to môže znieť trochu nezvyčajne. Mám návrh: čo by bolo, keby sa na dverách ordinácií vymenil nápis „Neklopať!“ na alternatívu: „Milí pacienti, ráčte neklopať!“? Prípadne to môžeme aj rozšíriť – podobne ako v tom metre: „Milí pacienti, ráčte neklopať a upozornite na to aj svojich spolučakajúcich!“.
Vraj niekde na Slovensku existuje ordinácia, kde tento problém vyriešili ešte radikálnejšie – na dverách víta pacientov nápis: „Klopte bez obáv!“ To je už skoro ako v nebi. Sme na dobrej ceste :).
