Ako sa píše maďarské „r“?

Autor: Diána Marosz | 29.1.2017 o 16:46 | Karma článku: 12,11 | Prečítané:  10558x

Istý čas som učila hudobnú náuku na jednej základnej umeleckej škole v Žiline. Moja „novátorská“ metóda deti spočiatku šokovala. Mňa však šokovala iná vec: zistila som, že deti nevedia prečítať moje písmo, keď píšem na tabuľu.

Pritom nepíšem až tak škaredo, na vysokej škole si všetci požičiavali moje poznámky. Problém nebol v zlej úprave, ale v tvare písmen. Snažila som sa písať najkrajšie ako viem, ale nebola som schopná napodobňovať písané písmo, ktoré poznajú slovenskí žiaci. Vyrástla som totiž v Maďarsku, kde sa deti učia písať podľa úplne inej predlohy. Najväčší problém robilo slovenským deťom moje maďarské „r“, ktoré som potom začala písať radšej v tlačenej forme. Po začiatočných ťažkostiach si na mňa celkom zvykli. Aj na písmo, aj na vyučovaciu metódu. Tá vôbec nebola až taká novátorská ako sa im zdala – aplikovala som len Kodályovu metódu na slovenské pomery. Veľa spevu na každej hodine, čítanie z nôt pomocou relatívnej solmizácie. Predtým boli zvyknuté len písať a memorovať teoretické poučky. Ale teraz chcem písať o inom, nie o vyučovacích metódach hudobnej náuky.

Moje vlastné deti, ktoré sa učili písať na Slovensku, mali tiež problém prečítať môj rukopis. Hlavne to „r“ sa im zdalo strašne čudné. „Mama, čo je to za písmenko? v? n? Prečo Maďari tak divne píšu?“ Tak som im pekne ukázala moje staré zošity z prvého stupňa ZŠ, aby videli, aké tučné a okrúhle písmenká píšu maďarskí prváčikovia. Netušila som, že problematika odlišných tvarov písmen sa jedného dňa stane pre nás nielen teoretickým, ale aj praktickým problémom...

Keď sme sa pred rokom a pol rozhodli, že jeden školský rok strávime v Maďarsku, išli sme sa pozrieť na vyučovacie hodiny do našej vyhliadnutej budapeštianskej školy. Rozprávali sme sa aj s pani učiteľkou, ktorej som sa nezabudla opýtať, či nebude problém, že dcéra píše iným typom písmen. Uistila ma, že vôbec nie, predsa v štvrtej triede sa už nemusí písať podľa predlohy. V septembri, keď deti nastúpili do novej školy, sa však ukázalo, že to tak celkom nie je. Dcéra chodila domov s tým, že jej pani učiteľka kritizuje písmenká, keď píšu diktáty. Že ako mohla napísať háčik na pravú stranu veľkého O, veď tam sa nič nesmie písať. A ako mohla napísať veľké A ako malé, veď to sa píše úplne inak. Dcéra sa hanbila a celú vec vyriešila veľmi rýchlo a originálne: za týždeň sa naučila maďarský spôsob písania. Na stene v triede totiž mali vyvesenú celú maďarskú abecedu v písanej podobe. Odvtedy s ňou učiteľky nemajú problém, ale ona má strach, že na budúci rok sa jej nepodarí znovu preorientovať na slovenské písané písmo, lebo ho už vraj úplne zabudla. Verím, že slovenské učiteľky budú tolerantnejšie :).

Mimochodom vzniká tak zaujímavá otázka pre grafológov – dočítala som sa, že grafológ pri posudzovaní písma musí poznať, podľa ktorej predlohy sa dotyčný učil písať. Aká je však situácia v prípade dieťaťa, ktoré sa najskôr naučilo jednu normu a o tri roky prešlo na druhú?

Syn mal väčšie šťastie – v šiestej triede sa už tak nebazíruje na písme. Jeho pani učiteľka sa v tejto otázke ukázala ako veľmi tolerantná a po istých vyjasneniach mu dovolila používať slovenský typ písma. (Na začiatku bolo medzi nimi zopár nedorozumení z toho, že syn písal v diktáte namiesto veľkého A, N, M „malé“ – samozrejme v skutočnosti nešlo o malé písmená, len učiteľka nevedela, že podľa slovenskej predlohy sa tieto veľké písmená píšu rovnako ako malé, iba v dvojitej veľkosti.) Tolerantná pani učiteľka priviera oči aj nad estetickými záležitosťami, čo je pre syna veľké šťastie. Krasopis nikdy nepatril k jeho silným stránkam...

Celá peripetia okolo písania vzbudila moju zvedavosť a snažila som sa zistiť niečo o tých našich písaných písmach. Dozvedela som sa, že kým sa na Slovensku používa kurzívny a dosť kaligrafický typ písma, v Maďarsku sa deti učia písať – až na niektoré experimentálne výnimky – tzv. stojatým písmom s céčkovým typom spájania (C kötéses álló írás). Na stránke maďarského Celoštátneho grafologického inštitútu som našla dokonca celé odborné opisy a porovnávanie maďarskej, slovenskej a rumunskej normy. „Ľudovo” by som charakterizovala slovenské a maďarské písmo asi tak: slovenské písmenká sú štíhle, prísne a elegantné, samé vlnky a háčiky, maďarské sú zas bucľaté, okrúhle a menej „čačané”. 

Mne osobne sa veľmi páči slovenský štýl písania, ale zdá sa mi, že je oveľa ťažší na osvojenie ako ten maďarský. Pre mňa určite :). Maďarom z Maďarska robí problém už samotné prečítanie niektorých slovenských písmen, hlavne malého „t”, „r” a veľkého „S” (neplatí to však pre slovenských Maďarov, ktorí sa učia písať podľa rovnakej normy ako Slováci).

Dočítala som sa, že dnes používanú maďarskú predlohu zaviedli až v 50-tych rokoch 20. storočia, predtým boli v Maďarsku rôzne iné pokusy stojatého písma a ešte skôr sa u nás písalo podobne ako dnes na Slovensku: kurzívnym (šikmým) kaligrafickým písmom. Potom sa však vraj odborníci dohodli, že realizácia starého typu písma je pre detský organizmus ťažká a škodlivá. Zaujímavá úvaha :). Dnes rastie naopak počet tých, ktorí kritizujú naše dnešné stojaté písmo, vraj písanie stojatých písmen vyžaduje od detí väčšiu námahu ako písanie kurzívnych. Niektorí navrhujú zaviesť zjednodušený typ kurzívneho písma, odporcovia však argumentujú tým, že kurzívne písmo škodí chrbtici (keby to tak naozaj bolo, všetci na Slovensku by mali pokrivenú chrbticu) a jeho nacvičenie trvá oveľa dlhšie ako stojatého. Nuž, máme v tom riadny guláš… 

Kým my v našich končinách riešime rôzne spôsoby spájaného písaného písma, vo svete sa ozývajú už aj hlasy, ktoré by odložili do šuflíka celé písané písmo ako zastaralú a nepotrebnú vec. Doba je vraj pokročilá, dnes ručne píšeme tak maximálne nákupné zoznamy, na ostatné používame počítač a mobil. Možno majú pravdu, ja som však staromódna. Dodnes rada píšem rukou a celkom sa teším, že naše krajiny sú také „zaostalé” a v oblasti rukopisu zatiaľ nekráčajú s dobou. Dcéra teraz pripravuje ručne písanú knihu o trpaslíkoch–hudobníkoch. Kniha bude samozrejme aj vlastnoručne ilustrovaná. V škole majú totiž štvrtáci do konca roka pripraviť svoje „majstrovské dielo” (inšpirované umením stredovekých majstrov), aby preukázali literárne a výtvarné zručnosti nadobudnuté na prvom stupni. Skvelý projekt.

A na záver ešte krátka situačná správa pre tých, ktorí nám v našom budapeštianskom dobrodružstve držia palce: prvý polrok máme celkom úspešne za sebou!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?